Zamyslenia k Roku viery

Aktivizačník 01/60

Môj život sa točí okolo práce, roboty okolo domu a na poli, nakupovania, varenie, (ne)podarených detí, školy, nechápavých rodičov... Prečo mi Ježiš do takej situácie hovorí, že prišiel, aby som mal život? Veď žijem. Aký život to mám mať? A dokonca v hojnej miere?

Je to iný život. Nie len ten telesný, ale nový. Dostal som ho pri krste. Len ho asi nemám v hojnej miere, lebo diabol, skúšky, „starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusili" (pozri Lk 8, 12 - 14). Dá sa s tým niečo urobiť?

Dá. Dnes večer si nájdi čas (napr. namiesto sledovania televízie), tiché miesto, zapáľ si sviecu (aby ti pripomínala, že Ježiš je pri tebe) a pozri sa do svojho vnútra. Čo tam nachádzaš? „Zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie; smilstvo, akákoľvek nečistota, lakomstvo; mrzkosť, hlúpe reči, neprístojné žarty" (pozri Ef 4, 31; 5, 3 - 4)? Možno aj niečo iné? Nehnevaj sa pre to na seba. Postav (kľakni) sa pred Ježiša a povedz mu:

„Pane Ježišu, verím, že si zomrel za moje hriechy a vstal z mŕtvych. Dnes prichádzam k tebe a vyznávam, že doteraz som žil len sám pre seba a mnoho z toho, čo v sebe teraz vidím, ma napĺňalo falošným šťastím. Teraz to všetko ľutujem. Uznávam, že nie som schopný sám žiť nový život, ktorý som od teba prijal pri krste. Preto ti odovzdávam riadenie svojho života. Vstúp do môjho srdca a oddnes ty buď mojím Pánom. Sformuj ma podľa svojej vôle, nauč ma žiť tvoje slovo. Chcem prežívať, že ma máš rád. Amen."

Vieš, čo sa práve stalo? Naplnilo sa prisľúbenie zo Zjavenia svätého Jána: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou" (3, 21). Ježiš vstúpil do tvojho života a prevzal jeho riadenie. Poďakuj sa mu za to.

A priprav sa na boj. Diabol ťa napadne už o chvíľu (alebo ráno po prebudení) a bude ťa presviedčať, že to sú len myšlienky, pocity, že nič sa nestalo, že si stále rovnaký. Ale to nie je pravda. Lebo Ježiš uskutočnil, čo sľúbil, a je v tvojom srdci. A začína v tebe v hojnej miere rozvíjať nový život (pozri Jn 10, 10).

Keď sa ráno prebudíš, ešte predtým, ako vstaneš, pozdrav svojho milovaného Ježiša, ktorý je v tvojom srdci. A potom, keď vstaneš, povedz mu, že si rád, že je s tebou. Že chceš nový deň prežiť s ním. Ak chceš, tak mu niečo zaspievaj. Alebo povedz slová žalmu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo..." (Ž 63, 2). Napíš si slová tejto túžby na kúsok papiera a cez deň ich často Ježišovi prečítaj.

Modlitba na prvý týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť modlitbu uvedenú v texte alebo 40. žalm:

Čakal som, čakal na Pána

a on sa ku mne sklonil.

Vyslyšal môj nárek

a vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu.

Nohy mi postavil na skalu

a kroky mi upevnil.

Do úst mi vložil pieseň novú,chválospev nášmu Bohu.

Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní

a budú dúfať v Pána.

02/60

Skús niekedy vojsť do kostola bez toho, aby si sa zastavil pri sväteničke, bez prežehnania, bez pokľaknutia pred svätostánkom. Len vojdi a postav sa chrbtom ku svätostánku tak, aby si bol čo najbližšie pri stene. Zadívaj sa na ňu a predstav si, že by si sa mal cez tú stenu dostať. Holými rukami. Tak sa niekedy pokúšame prejsť životom... Potom sa pomaličky otoč, pričom vnímaj, ako sa priestor okolo teba „uvoľňuje". Ako stena mizne a otvára sa ti výhľad na svätostánok. A tam je Ježiš. Volá ťa k sebe. Nemusíš urobiť už nič, aby si sa k nemu dostal, len kráčať. Možno ťa pritom zastavia mreže či vnútorné dvere kostola. Potrebuješ, aby ich niekto otvoril zvnútra...

Potrebujeme pre svoje prežívanie viery aj takéto zážitky. Je to niečo ako zakúsiť Ježišov pohľad plný lásky (pozri Mk 10, 21). Ako počuť jeho volanie: „Hor' sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!" (Pies 2, 10). To tebe sa Boh takto prihovára. No ty vieš, že nemáš sily ísť za ním, preto voláš: „Tiahni ma za sebou!" A v túžbe srdca hneď nadšene dodávaš: „Pobežme" (Pies 1, 4). Takéto chvíle túži prežívať ten, kto otvoril dvere Ježišovi.

Táto túžba má však aj druhú stránku - vnútorný, duchovný boj. Možno prvý boj musíš zviesť o to, aby si mal(a) pre Ježiša čas. Láka ťa televízor, počítač, partia (dosaď si tu, čo najviac odvádza od Ježiša teba). Treba urobiť ďalšie rozhodnutie - chcem mať čas pre Ježiša. Len pre neho. Spočiatku možno 10-15 minút. Celý týždeň každý deň v rovnakom čase. Začni ten čas napríklad modlitbou duchovnej túžby svätého Kolumbána:

„Roznieť v nás, milovaný Spasiteľ, toľko svojej lásky, koľkou sa patrí mať rád a milovať teba, Boha, aby celé naše vnútro zaujala láska k tebe, aby sa nás celých zmocnila láska k tebe, aby všetky naše zmysly naplnila láska k tebe, aby sme okrem teba, ktorý si večný, nevedeli nič iné milovať, aby nebolo v našom ovzduší, na tejto zemi a v našom mori toľko vody, koľko by dokázalo túto lásku v nás vyhasiť, podľa toho: „Ani veľké vody lásku neuhasia." Aby sa to aj v nás aspoň čiastočne splnilo, nech nám dá náš Pán, Ježiš Kristus, ktorému sláva na veky vekov. Amen."

Potom zober do rúk Sväté písmo a s prosbou o vedenie Duchom Svätým si prečítaj nejaký text. Napríklad evanjelium najbližšej nedele (Mk 10, 35 - 45). Predstav si, že si práve pri Ježišovi, keď k nemu prichádzajú Zebedejovi synovia so svojou prosbou. Ako reaguje na ich slová tvoje srdce? Čo vidíš na Ježišovej tvári? A čo ostatní apoštoli? Počúvaj, ako ich Ježiš potom usmerňuje: „... bude sluhom všetkých."

Tento týždeň si to odskúšaj - aspoň hodinu skús bez výnimky (okrem hriechu) vyhovieť každému, kto sa na teba obráti s nejakou prosbou či požiadavkou. A ak si v pozícii toho, kto prikazuje, každú požiadavku na svojho podriadeného zváž v duchu lásky.

Modlitba na druhý týždeň Roku viery:

 

Môžeš sa každý deň pomodliť modlitbu uvedenú v texte alebo časť 33. žalmu z nedeľnej liturgie:

Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja,

nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú,

aby ich zachránil pred smrťou

a v čase hladu nakŕmil.

Naša duša očakáva Pána,

on je naša pomoc a ochrana.

Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami,

ako dúfame v teba.

 

03/60

Existuje starý vtip o tom, ako meteorológ na telefonickú otázku predpovedá tuhú zimu na základe toho, že Indiáni už tri mesiace rúbu drevo. Pritom nevie, že mu volá šaman, ktorý to rúbanie dreva nariadil... Niekedy, žiaľ, tak vyzerá aj náš život viery. Robíme nesprávne uzávery len na základe toho, čo vidíme, bez skúmania „pozadia". Napríklad koľkí chodia na svätú omšu len preto, že je nedeľa či prikázaný sviatok? No nechodia na stretnutie s milovaným Ježišom. Robíme alebo vyžadujeme mnohé veci, o ktorých sa traduje, že sa majú robiť, ale keďže nepoznáme ich zmysel či pozadie, tak len „rúbeme drevo" bez toho, aby sme poznali cieľ svojho konania a prežívali jeho ovocie.

Aj preto sme v prvom čísle Aktivizačníka ukázali cestu, ako nadviazať osobný vzťah s Ježišom. Lebo až potom, keď svoj život zveríme do jeho rúk, má význam pustiť sa do „rúbania" či prikazovať „rúbanie". Bude totiž cieľavedomé.

Aké „rúbanie" by si rád robil tento týždeň? Ponúkam jedno, ktoré mi je veľmi blízke - radovať sa zo života. Radosť v Pánovi (teda nie hocaká radosť - pozri Flp 4, 4) totiž patrí medzi základné znaky, ktoré sprevádzajú skutočné obrátenie. Je to radosť spojená so slzami pokánia, radosť z objavu modlitby ako osobného rozhovoru s Bohom, radosť z čítania Svätého písma, ktorého texty sa mi zrazu veľmi trefne prihovárajú, radosť zo spoločenstva, v ktorom stretávam Ježiša, radosť so stretávania sa s ním vo sviatostiach...

Takmer plačem od radosti, keď píšem tieto riadky. Mám totiž pred sebou text evanjelia najbližšej nedele (28. 10.) o uzdravení slepého Bartimeja (Mk 10, 46b - 52). Príbeh o radosti Boha, ktorý uzdravuje, a radosti človeka, ktorý je uzdravený. Koľko sa ten človek natrpel! Tu ide okolo neho Ježiš. Prebieha medzi nimi kratučký dialóg. A Bartimej vidí. Aká to radosť pre neho! Ale aj pre mňa. Stačí volať k Ježišovi! Možno vždy neuzdraví telesne, ale zakaždým sa dotkne duše... Ako u Jóba - keď sa mu Boh dal poznať, už ho netrápilo, že o všetko prišiel a že je chorý. Bol šťastný, lebo videl Boha. Aj Bartimej bol šťastný. Lebo videl. Stretol Boha. A išiel za ním... Aj ja som šťastný, aj mne Ježiš uzdravil srdce a idem za ním.

Ježiš, ty si môj Pán! Moje srdce plesá, lebo si mi ho uzdravil. Otvoril si mi oči, aby som videl. Zahŕňaš ma bohatstvom nového života - moja modlitba dostala zmysel, Písmo ku mne každý deň hovorí slová tvojej lásky, vnímam lásku bratov a sestier v Cirkvi i sám sa pokúšam milovať myšlienkami, slovami i skutkami. Vedieš ma k pokániu a odpúšťaš mi zakaždým, keď zvolám: Pane, ľutujem! Čo viac môžem chcieť? Len jedno - aby som stále mohol ísť za tebou. Amen."

Čo však vtedy, keď nijakú radosť necítim? Keď sa mi zdá, že to všetko sú len slová, slová, slová? Zober si do rúk Písmo a nájdi si 126. žalm. Je to žalm plesania i plaču. Vyjadruje to, že už sme noví ľudia, ale ešte sme na zemi. Už plesáme vykúpení, ale ešte plačeme skúšaní...

Modlitba na tretí týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť modlitbu uvedenú v texte alebo časť 126. žalmu z nedeľnej liturgie:

 

Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.

Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny.

Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.

Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie.

No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.

 

04/60

V predošlom čísle Aktivizačníka som hovoril o radosti v Pánovi, ktorá patrí medzi základné znaky, sprevádzajúce skutočné obrátenie. Tento týždeň si trochu priblížime druhý takýto znak, ktorými sú slzy pokánia. Nielen obrazné, ale často skutočné.

Vyjdime pritom z nedeľných liturgických textov. V evanjeliu (Mk 12, 28 - 32) sa nejaký zákonník pýta Pána Ježiša na najväčšie prikázanie. Poznáte jeho odpoveď? Zákonník s ňou bol veľmi spokojný. Až tak, že Ježiš mu povedal obdivuhodnú vetu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva."

Každý, kto podriadi svoj život Ježišovi (v 1. čísle je predstavená jedna z možností, ako to urobiť), v podstate hneď zistí, že svojím životom je ďaleko od Boha. A pritom vôbec nie je podstatné, či z objektívneho hľadiska ide o veľké či malé hriechy. Lebo toho, kto sa zaľúbi, mrzia aj najmenšie previnenia voči láske. Vždy platí, že v prítmí či slabom svetle vidíme len veľkú, výraznú špinu. Ale v silnom svetle vidíme aj maličké škvrnky. A Ježiš je najsilnejšie svetlo, ktoré ešte znásobuje láska, ktorú k nemu prežívame, ak mu zveríme svoj život.

Práve to vedie potom milujúceho k pokániu. Nehovorím tu o sviatosti zmierenia, o nej si povieme inokedy, ale o pokání ako súčasti každodenného života. Postup je veľmi jednoduchý: Zakaždým, keď si uvedomím nejaké zlyhanie proti láske, postavím sa v srdci (a môžem to vyjadriť aj skutočným zastavením sa či státím) pred Boha, vyznám mu svoj hriech, oľutujem ho a poprosím, aby ma viedol svojím Duchom pri ďalších krokoch pokánia. Tými sú odprosenie človeka, ktorému som ublížil (ak som mu ublížil „len" v srdci, tak to odprosenie urobím v modlitbe pred Bohom), náprava škody, ktorú som spôsobil, v prípade ťažkého hriechu stretnutie s Ježišom v jeho Cirkvi skrze sviatosť zmierenia. A tiež prosím Boha, aby mi dal silu znášať výčitky svedomia či ľudí, ktorí boli svedkami môjho zlyhania. Tie sú totiž často prvým „trestom" za hriech; na druhej strane môžu byť pokušením diabla, ktorý nechce, aby sme sa privinuli k Bohu a žili bez hriechu.

A tu sa dostávame k prvému nedeľnému čítaniu (Dt 6, 4 - 7). V jeho závere je návod, ako sa dá žiť bez hriechu:

Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci, budeš ich opakovať svojim synom a hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome alebo cestovať, či budeš líhať alebo vstávať.

Ten návod je veľmi jednoduchý: tieto slová nech sú v tvojom srdci (okrem iného to znamená naučiť sa ich naspamäť  ). Niečo podobné povedal svätý Pavol: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela" (Gal 5, 16). Kto žije duchovne, kto sa tak usiluje žiť, nemá čas ani chuť na hriech. To neznamená, že nepadne, ale že neostane v hriechu ležať. Lebo krása a rozkoš duchovného života sú také veľké, že pre človeka milujúceho Ježiša je odporné čo len chvíľku váľať sa v bahne. To nie sú len veľké slová. To je pravda!

 

Modlitba na štvrtý týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť úryvok Písma uvedený v texte alebo modlitbu sv. Efréma Sýrskeho (v byzantskom obrade určená na Veľký pôst aj s poklonami: www.grkat.nfo.sk/Texty/modlitbaefrema.html):

 

Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí.

Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.

Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen. Bože, buď milostivý mne hriešnemu.

Bože, očisť moje hriechy a zmiluj sa nado mnou.

Mnoho ráz som zhrešil, Pane, odpusť mi.

 

05/60

Keďže Rok viery ledva začal, dovolím si ešte raz hovoriť o obrátení. Tentoraz nie o okamžitom, ale o takom, ktoré prebieha postupne a jeho „objekt" si možno ani neuvedomuje, čo sa s ním deje. Je to aspoň trochu človekom chcené a aspoň čiastočne ním realizované obrátenie (hoci ako celok je vždy a predovšetkým Božím dielom).

O okamžitých obráteniach čítame v Písme či v životopisoch niektorých ľudí a často je to obrátenie od nevery k viere. Postupné ostáva väčšinou utajené a ak si človek nepíše denník, tak možno ani sám si neuvedomí cestu, ktorou prechádza. Väčšinou ho prežívajú ľudia, ktorí už sú v nejakej miere veriaci, ale Boh ich volá k plnšiemu životu s ním.

Ako sa teda udeje také obrátenie? Takmer vždy sa začína nespokojnosťou so životom a túžbou zmeniť sa. Túto túžbu človek nejako vyjadrí (napríklad tak, ako sme to písali v 1. čísle Aktivizačníka) a Boh na ňu reaguje. Boh totiž berie naše prosby vždy vážne. A začne nás meniť. Pomaličky, nenápadne. Napríklad jeden deň pri modlitbe zrazu zatúžime byť len tak ticho s ním a na vlastné prekvapenie začujeme jeho hlas kdesi v hĺbke srdce: „Si môj milovaný, milovaná..." Iný deň nás povedie k tomu, že si otvoríme Písmo a hneď prvý verš nám vženie slzy do očí a povedie nás k pokániu alebo zvelebovaniu Boha, či k nejakému skutku lásky konkrétnemu človeku. A niekedy si cez týždeň zrazu uvedomíme, že sedíme v kostole na svätej omši a to, čo nás doteraz každú nedeľu nudilo, je pre nás zrazu stretnutím s milujúcim Ježišom. To všetko a ešte mnoho iného v nás spôsobuje Boží Duch, ktorý pracuje na našom obrátení.

Takže nik nemusí byť nešťastný, ak po prečítaní modlitby v 1. čísle nezažil ohromujúcu radosť, ak sa mu do očí nevtisli slzy pokánia... Pán neomylne koná svoje dielo a my sa môžeme za seba navzájom modliť, aby ho aj dokončil (pozri Flp 1, 6).

Obrátenie však vedie tiež k túžbe, aby aj tí, ktorých máme radi, začali žiť s Ježišom alebo aby prehĺbili svoj vzťah s ním. Tu si spomínam na vystúpenie istého biskupa na nedávnej synode, ktorý veľmi otvorene povedal, že ak chcú biskupi a kňazi evanjelizovať, v prvom rade musia sami prejsť obrátením. Aj preto sa odvažujem napísať nasledujúcu prosbu: Modlime sa tento týždeň (a potom každý deň) za ešte hlbšie obrátenie nášho diecézneho biskupa a tiež v každej farnosti za ešte hlbšie obrátenie kňazov, ktorým sme zverení. Ak budú viac horieť pre Ježiša srdcia tých, ktorí sú priamo povolaní zastupovať ho na zemi, viac sa rozhoria aj srdcia tých, ktorí sú zverení ich starostlivosti. Už sa teším na ovocie týchto modlitieb, ktoré môžu mať túto podobu (z Rímskeho misála, Za biskupa):

Bože, večný pastier veriaceho ľudu, ty láskavo vedieš svoju Cirkev a ustanovuješ v nej rozličné duchovné služby; prosíme ťa za tvojho služobníka Tomáša, ktorého si vyvolil za biskupa: pomáhaj mu, aby v Kristovom mene spravoval tvoj ľud ako verný učiteľ, svätý kňaz a starostlivý pastier. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

A napokon obrátenie vedie aj k tomu, o čom čítame v nedeľnom evanjeliu - k úplnej dôvere. Vieš si predstaviť, že máš posledné euro, no namiesto toho, aby si si kúpil niečo na jedenie, dáš ho ako milodar v kostole? (Vedome píšem milodar, a nie „do zvončeka". Do zvončeka možno nedávame radi, ale milodar je vecou srdca.) A že ak budeš chcieť zas jesť, budeš si musieť na jedlo zarobiť alebo sa spoliehať na milosrdenstvo iných? Takýto je obrátený človek - dáva tým, čo sú v núdzi. Vlastne dáva Bohu. A vie, že sa nemusí báť o svoj život, lebo je v Božích rukách. V čom sa týždeň skúsiš pripodobniť chudobnej vdove? Darovaním času? Úsmevu? Peňazí či šiat?

 

Modlitba na piaty týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť modlitbu uvedenú vyššie alebo uvažovať nad slovami Pána Ježiša:„Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie." (Mk 12, 44)

06/60

Slovo aktivizačník môže vzbudzovať dojem, že jeho úlohou je čitateľa viesť k aktivitám. V podstate áno, ale len k jednej aktivite, zvanej putovanie. Od chvíle krstu sme totiž na ceste - obrazne sme prešli vodami Červeného mora a zachránení z moci diabla sme sa vydali na cestu do zasľúbenej zeme. Židom toto putovanie v dejinách trvalo 40 rokov. My naň máme celý život. Je na nás, ako ochotne putujeme, či sa zbytočne nezastavujeme, či neodbočujeme... Či namiesto putovania nie sme len účastníkmi izolovaných akcií, medzi ktorými živoríme. Ako to zistíme?

Akcie vo všeobecnosti majú svoj presne stanovený dátum, dĺžku trvania, možno čas prípravy na ne, nejaké vyhodnotenie ich úspešnosti. Typickými izolovanými akciami v našom katolíckom svete je napríklad prvé sväté prijímanie, birmovka, sobáš či kňazská vysviacka, ľudové misie, oktáva modlitieb za duše v očistci...

Typickými etapami putovania v katolíckom svete je napríklad prvé sväté prijímanie, birmovka, sobáš či kňazská vysviacka, ľudové misie, oktáva modlitieb za duše v očistci...

Ejha, čosi tu nesedí. V oboch prípadoch je to to isté? Áno. Závisí to od prístupu a vidno to podľa ovocia. Akcia je cieľom sama osebe. Po nej si človek povie: „Mám to za sebou." Niekedy to vyjadrí slovami: „Bol som sa nabiť energiou." A keď tá po čase vyprchá, treba ísť na ďalšiu akciu... Tá istá akcia je pri putovaní len maličkou zastávkou, akoby vydýchnutím na ceste. Po jej skončení pútnik kráča ďalej: „Stúpajú a síl im stále pribúda" s očami upretými na konečný cieľ: „.... až na Sione uvidia Boha najvyššieho" (Ž 84, 8). Aj tu akcia dodá človeku energiu kráčať ďalej, ale zároveň ju prijíma každý deň vediac, že bez nej sa ďaleko nedostane. Prijíma ju pravidelnou modlitbou, čítaním Písma a poznávaním učenia Cirkvi (už čítaš Katechizmus Katolíckej cirkvi?), pravidelným prijímaním sviatostí, stretnutiami v malom spoločenstve Cirkvi i vo farskom spoločenstve aspoň každú nedeľu a sviatok, nejakou konkrétnou vytrvalou službou - chudobným, núdznym, starým, pri liturgii... Viem, že sa týmto vyratúvaním opakujem, ale veľmi chcem, aby nám to všetkým vošlo do krvi - každý deň sa musím sýtiť, lebo som na ceste.

Ako putovať tento týždeň? Určite bude stáť za to zobrať do ruky Bibliu a nájsť si texty o putovaní. Napríklad v Knihe Exodus a v Knihe Numeri. Texty o pádoch i víťazstvách, pri ktorých však vždy platilo: „Pán šiel pred nimi..., aby im ukazoval cestu" (Ex 13, 21). Alebo si zober žalm (16) z nedeľnej liturgie slova a pripomínaj si: „Pána mám vždy pred očami" (cieľ). „Raduje sa moje srdce a moja duša plesá" (radosť na správnej ceste). „... je po moje pravici, nezakolíšem sa" (opora). „Ukážeš mi cestu života" (vodca).

 

Alebo sa nauč naspamäť a používaj ako modlitbu pútnika - možno aj pred každým čítaním Svätého písma - 139. žalm (verše 23 a 24):

Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.

K napísaniu tohto textu ma inšpirovala jediná veta z nedeľných čítaní: „Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky" (Dan 12, 3). Kiež by okolo nás bolo mnoho ľudí, ktorí sa raz takto zaskvejú. Teraz môžu byť nenápadní, takmer neviditeľní, ale vo večnosti budú žiariť. Chceš sa tak skvieť aj ty? Nuž smelo kráčaj po ceste modlitby, sviatostí, Písma, Tradície, svedectva, spoločenstva... A Boh doplní tvoju múdrosť a mnohých privedieš k spravodlivosti. Ale len na ceste putovania, kde akcie sú jej krásnou súčasťou.

 

Modlitba na šiesty týždeň Roku viery:

 

O putovaní nepriamo hovorí modlitba dňa z nedele. Je v nej obsiahnutý cieľ, oslava i služba, aj viera v Božie vedenie:

Pane a Bože náš, pomáhaj nám, aby sme ťa radostne a oddane uctievali, lebo trvalé a dokonalé šťastie dosiahneme iba vtedy, keď budeme vždy slúžiť, tebe, pôvodcovi všetkého dobra. Amen.

 

07/60

Svet v tomto čase žije dátumom 21.12. Vraj sa čosi stane. Určite sa stane, veď to bude jedinečný, neopakovateľný deň v dejinách ľudstva. Tak, ako každý iný. Boh ho pre nás vo svojej láske pripravil a my ho máme napĺňať dobrom. Každý deň sme v rukách milujúceho Otca, ktorý má aj všetky vlasy na našich hlavách spočítané a bez jeho vôle nám nespadne ani jeden z nich. Tak prečo sa báť? Namiesto toho konajme svoju povinnosť: „Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo" (Lk 9, 60). Hneď sa do toho púšťam :-).

Keď sme sa minulý týždeň venovali putovaniu, mohla v nás skrsnúť otázka: „Dobre, putujeme. Ale kam? Aký je náš cieľ?" Jednoduchá odpoveď znie: „Božie kráľovstvo." Rozumieme však, čo to znamená?

Určite si pod tým nepredstavujem tróny či paláce, bohaté hostiny či skvostné oblečenie. Hoci je možné, že aj to bude. Azda práve na takú predstavu sa vzťahuje často citovaný výrok svätého Pavla: „Ani oko nevidelo..." (1 Kor 2, 9). Málokedy sa však cituje hneď nasledujúci verš: „Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha" (2, 10). Vážne nám to zjavil? Skutočne vieme, čo Boh pripravil tým, čo ho milujú? Nuž vieme. Podstatou Božieho kráľovstva je totiž zjednotenie sa s Bohom. Byť s ním.

Stačí si prečítať Pieseň piesní, ktorá vyjadruje najhlbšie túžby človeka. Ale aj Boha. Byť spolu. Pán Ježiš to vyjadril slovami: „... prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jn 14, 23c). Božie kráľovstvo znamená byť spolu s Bohom. V podstate to prežívame už dnes - vždy, keď sa modlíme, sme s Bohom; pri každej spovedi prežívame stretnutie s milosrdným Otcom; každé sväté prijímanie je zjednotením sa s Ježišom; každý čas strávený čítaním Božieho slova je čas strávený s Božím Slovom; každá svätá omša je oslavou Boha, ktorý je s nami a posväcuje nás; každý dobrý skutok robíme preto, že v nás prebýva Duch Svätý, a slúžime pri ňom Ježišovi, prítomnom v núdznom, chudobnom, chorom nevládnom človeku... Byť kresťanom znamená byť s Bohom. Byť v jeho kráľovstve.

No zároveň prežívame ešte nie - lebo všetky tie situácie a činnosti prežívame „len" vo viere; sú síce skutočným prežívaním zjednotenia sa s Bohom, ale bez toho, aby sme Boha videli, bez istoty, že už nikdy sa od neho neoddelíme. A to je bolesť života na zemi - už a ešte nie. Svätý Gregor Veľký to vyjadril takto: „Sväté túžby odďaľovaním rastú. Keby odďaľovaním ochabovali, neboli by túžbami... Preto aj Dávid hovorí: ‚Po Bohu živom žízni moja duša, kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?‘ A zasa Cirkev hovorí v Piesni piesní: ‚Ranená som láskou.‘ A opäť: ‚Moja duša sa rozžialila.‘" (Liturgia hodín III., str. 1675).

Túto nedeľu možno vo všetkých kostoloch spievame pieseň Ježišu, Kráľu (JKS č. 498). Čo keby sme si ju celú zobrali ako rannú i večernú modlitbu (samozrejme, spievanú) na najbližší týždeň? Je v nej nádherne vyjadrené, čo znamená žiť v nebeskom kráľovstve i túžba po ňom. Uvádzam tu slová 2. slohy:

Ježišu, Kráľu neba i zeme, blažených duší opojenie, zo srdca tvojho osláveného plynie im večné potešenie. Skrývaš ho pred nami vo Sviatosti, túžime za tebou, nebeský zdroj,Ježišu, Kráľu neba i zeme, so Srdcom svojím nás večne spoj.

Mám rád sviatok Krista Kráľa. Je to môj Pán, ktorého sa nemusím báť, lebo ma miluje, čo mi už neraz dokázal. Každý deň s ním trávim čas. A on so mnou! Predstavte si, Kráľ vesmíru chodí s človekom. S tebou. Neboj sa nijakého dňa. Každým dňom, nech sa v ňom udeje čokoľvek, sa totiž približuje ono už, ktoré teraz prežívaš ako ešte nie...

 

Modlitba na siedmy týždeň Roku viery:

 

Môžeš sa každý deň pomodliť pieseň Ježišu, Kráľu alebo modlitbu svätého Pavla (Ef 3, 14 - 21) za niekoho, koho chceš zveriť Ježišovi:

„Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá. A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen."

08/60

So začiatkom liturgického roku prejdime z obdobia nadchýnania sa pre Božie veci k „pevnému pokrmu" (1 Kor 3, 2a). Už sme zverili svoj život Ježišovi. Už vieme, že máme celý svoj život upriamovať na neho. Vieme, ako meniť svoje zmýšľanie. Vieme, ako konať pokánie. V srdci nám ešte možno znie radostný hymnus Ježišu, Kráľu. No treba nám prejsť k tajomstvám našej viery, aby sme nežili len z nadšenia, len z toho, čo nejako pociťujeme či vnútorne radostne prežívame.

Advent nám takých právd ponúka viac. Jedna z nich má meno: Emanuel. Znamená to Boh s nami. Nič nové, však? Dôležité je ale to, že to nie je len pravda, ale princíp nášho života. Boh je stále so mnou! Nie s ľudstvom, nie s celým stvorením (hoci aj s ním), ale predovšetkým a úplne jedinečným spôsobom so mnou! A túto pravdu sa potrebujeme naučiť prežívať vierou.

„Viera nespočíva v potvrdení, že Boh existuje, ale v dôvere, že Božia láska nás robí účastnými na jeho večnom živote" (Vatikánsky rozhlas, 27.11.). Písmo hovorí, že „aj diabli veria, a trasú sa!" (Jak 3, 19b). Nič zo svojej viery nemajú, lebo Boh nie je s nimi.

No Boh je s nami, je s tebou. Aj teraz, keď čítaš tieto slová. Preto sa hneď zastav a pozdrav ho. Napríklad takto: „Bože, tu som. Milujem ťa. (Alebo: Chcem ťa milovať.)" Ako odpovedal na tvoj pozdrav? Moja skúsenosť je, že jeho prvé odpovede sú takmer navlas rovnaké: „Milujem ťa!" Spočiatku sa mi to zdalo neuveriteľné. Ako ma môže milovať, keď som roztržitý, nahnevaný, rozladený, po hriechu...? A predsa mi často hovorí: „Milujem ťa." Boh je skutočne so mnou. S tebou. Bez ohľadu na to, ako sa cítiš. Je tvoj sprievodca na každom kroku. Nie policajt, ktorý ťa stráži a čaká na tvoj priestupok, aby ťa pokutoval či trestal. Nie.

Predstav si, že si s človekom, ktorý ťa má veľmi rád. Presne tak je s tebou Boh. A na rozdiel od človeka nielen chvíľu či občas (dokonca ani manželia nie sú stále spolu), ale vždy. A je s tebou, aby ťa viedol, usmerňoval, chránil, potešoval, uzdravoval, aby sa s tebou smial i plakal... Aby „nám daroval všetko, čo treba pre život" (2 Pt 1, 3). Možno si to niekedy predstavujeme, že Boh nám všetko dal akoby vopred, do zásoby, a teraz len pozoruje a kontroluje, ako jeho dary používame či zneužívame. Nie. Boh nám v každej chvíli dáva všetko potrebné. Je s nami.

Že to tak neprežívaš, necítiš? Aj to svoje „neprežívanie" môžeš prijať ako Boží dar. Veď keby to bolo pre tvoju spásu nevyhnutné, Boh by ti mohol dať v každej chvíli radosť až na zbláznenie. Ale uniesla by to naša ľudská prirodzenosť? A keďže on je tvoj Stvoriteľ, veľmi dobre vie, čo potrebuješ práve pre tú chvíľu, ktorú prežívaš. Určite ti dáva všetko potrebné. Aj keď sa ti to nemusí páčiť. Ale prijmi to ako dar jeho pozornosti voči tebe, ako prejav lásky. Ako jeho vôľu. Bez šomrania.

Skús tento týždeň veľmi jednoduché cvičenie. Často hovor Bohu: „Verím, že si tu." Nie: „Verím, že Boh je so mnou." A ak začuješ nejakú odpoveď, uchovaj si ju v srdci. Takmer určite to nebude na prvý pohľad nič svetoborné, žiadne veľké myšlienky. Spočiatku možno „len" vyznanie lásky. Boh ti bude hovoriť: „Som s tebou... Neboj sa... Milujem ťa..."

Keď sa toto naučíš, už sa nebudeš báť jeho druhého príchodu. Veď sa pre teba takmer nič nezmení. Len namiesto stretávania sa s Bohom vo viere ho už aj uvidíš na vlastné oči...

 

Modlitba na ôsmy týždeň Roku viery:

 

Môžeš sa každý deň ako prejav viery pomodliť 23. žalm (možno veľmi osobne aj prvé tri a posledný verš: „Pane, ty si môj pastier..., vodíš ma... Budem bývať v tvojom dome..."):

Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach.

Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje.

Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.

I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.

Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.

Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov.

Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.

A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.

 

09/60

Ak by si sa obzrel na uplynulý týždeň a hodnotil, ako sa ti podarilo vnímať, že Boh je neustále s tebou, pri tebe, asi by si nemal veľa dôvodov na spokojnosť. Povinnosti, nečakané udalosti, správy, nálady... to všetko ťa asi poriadne odvádzalo od uvedomovania si, že Boh je s tebou. Ale nezúfaj, on aj tak bol stále s tebou. A určite prijímal každý tvoj prejav lásky jeho deťom ako prejav lásky jemu samému. Aj keď si to tak necítil, nevnímal. Ale ver tomu. Raz, keď už budeš definitívne s Bohom, ti určite ukáže, ako sa tešil zo všetkých tvojich drobných pozorností, či to bol pozdrav pre suseda cez plot alebo na schodoch bytovky, dochutenie obeda viac podľa chute manžela/ky ako podľa tvojej, trpezlivé preberanie učiva do školy s deťmi, ovládnutie hlasu pri spore s kolegom v práci... A ako z prejavu lásky sa určite tešil aj z každého vyznania viery: „Verím, že si so mnou." Boh bol a je stále s tebou. V šťastí i nešťastí, v zdraví i v chorobe...

Prežívanie tajomstva Boha s nami nás zároveň pripravuje aj na prežívanie iného tajomstva - Boh príde. Ani to nie je zrejme pre nikoho nijaká novinka. Všetci kresťania to vedia. Tak ako všetci vieme, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Ale aký to má vplyv na náš život?

Na Prvú adventnú nedeľu sme pri svätej omši spievali pieseň Príde Kristus, Spasiteľ náš. Bolo to počas svätého prijímania. A keďže to bolo pred prvým piatkom (akoby Pán Ježiš mohol prísť len po prvom piatku), na sväté prijímanie išlo relatívne málo ľudí. Vtedy mi hlavou prebleskla myšlienka: „Vnímajú tí všetci, ktorí ostali v laviciach či stoja pred kostolom, čo (ne)spievajú? Keby prišiel Ježiš teraz, čo by sa dialo?"

Počul som o ortodoxných Židoch, že sobotu prežívajú vo veľkej radosti, so spevom a tancom. Odôvodňujú to tým, že je predsa nemysliteľné, aby ich Mesiáš zastihol pri nejakej robote, kdesi na cestách alebo dokonca smutných. (Podľa židovskej tradície má prísť Mesiáš v sobotu.) Pri čom by si chcel, aby ťa zastihol Mesiáš, keď príde? Dostal som túto otázku už viackrát a postupne sa vo mne vykryštalizovala stručná odpoveď: „Pri speve" (pozri Ef 5, 19).

A v tú nedeľu som si uvedomil aj druhú vec - vlastne všetci, čo pri svätej omši len mlčia, sa v podstate správajú podľa pravdy, ktorú žijú: na príchod Pána Ježiša sa netešia, tak prečo by mali niečo spievať o tom, že príde? Prečo by mali (dokonca s nadšením) recitovať Vyznanie viery, keď tie pravdy na ich život nemajú (takmer) nijaký vplyv? Aspoň tak si myslia. Ale sú na omyle. Boh príde. A veľmi, veľmi chce, aby každý človek, každé svoje dieťa, ktoré vykúpil jeho Syn, bolo na to pripravené.

Dá sa to? Dá! Svätý Pavol hovorí, že obnovou zmýšľania (Rim 12, 2). Vlastne sme sa o to pokúšali uplynulý týždeň. Pamätáš sa? „Bože, verím, že si so mnou." Hádam sa táto veta zakorenila v tvojom srdci a nahradila množstvo nezmyselných, prázdnych a zbytočných myšlienok „o ničom". Skúsme tento týždeň k tej vete pridať aj ďalšiu: „Príď, Pane Ježišu!"Nedá sa nemyslieť. No je veľmi dôležité, aby sme myslenie, tento úžasný Boží dar, ovládali. Aby myslenie neovládalo nás. Práve na to slúžia kratučké modlitby, nazývané strelné alebo modlitby srdca.

 

Modlitba na deviaty týždeň Roku viery:

Ako vyjadrenie túžby po príchode nášho Boha si nájdi takú modlitbu, ktorá najlepšie bude vyjadrovať stav tvojho srdca.

Modlitba pokánia: „Pane, zmiluj sa!"

Modlitba dôvery: „Ježišu, dôverujem ti!"

Modlitba lásky: „Bože, milujem ťa!"

Modlitba túžby: „Príď, Pane Ježišu!"

Modlitba náreku: „Zľutuj sa, Pane..."

Modlitba viery: „Verím, že si tu."

 

Svätý Otec sa od októbra vo svojich katechézach pri stredajších generálnych audienciách zameriava na vieru - veď je Rok viery. Už som mal tento text hotový, keď som si čítal katechézu zo stredy 5. decembra. Vybral som z nej dve definície viery (celá článok):Viera je „zmenou mentality", pretože Boh, ktorý sa zjavil v Kristovi a oznámil svoj plán lásky, nás priťahuje k sebe, stáva sa zmyslom života, skalou, na ktorej je možné nájsť stabilitu. Viera je spôsob prijatia pohľadu Boha na realitu, dovoliac, aby nás on viedol svojím slovom a sviatosťami, aby sme chápali čo máme robiť, akou cestou sa vydať, ako žiť.

 

10/60

Keď už hovoríme o tajomstvách (Boh je s nami, Boh príde), asi by bolo dobré aj povedať, čo vlastne tajomstvá sú.Toto slovo sa nám totiž najčastejšie spája asi s niečím takýmto: „Toto hovorím len tebe, nikomu to nepovedz." Čiže tajomstvo vnímame väčšinou ako nejakú informáciu, ktorá má ostať utajená. Iný pohľad môže byť, že tajomstvo je nejaká záhada, ktorú (zatiaľ) nevieme vyriešiť. No biblický pohľad je iný - tajomstvom zjednodušene môžeme nazvaťkonanie Boha v našom svete. Konanie minulé (ktoré poznávame zo Svätého písma či učenia Cirkvi), prítomné (to prežívame vo svojom každodennom živote, najmä vo sviatostiach) a aj to budúce (napríklad Ježiš príde!). Je to niečo, čopoznávame len vierou. Neveriaci človek to nemôže pochopiť, lebo nemá prostriedok na vnímanie takéhoto tajomstva - nemá vieru.

Dnes sa zameriame na tajomstvo, ktoré môže byť pre mnohých prekvapujúce. Je obsiahnuté aj v prvom čítaní 3. adventnej nedele z Knihy proroka Sofoniáša: „Pán, tvoj Boh, je s tebou... Teší sa a plesá nad tebou..., plesá nad tebou a jasá" (3, 17). Ešte lepšie je vyjadrené v staršom preklade podľa Vulgaty: „... výskať bude od plesania." Boh sa z teba raduje - teší sa, plesá, jasá, výska od radosti. Ako je to možné?

„Od prírody sme boli deťmi hnevu" (Ef 2, 3). Ale vierou tvojich rodičov (alebo vlastnou vierou, ak si bol pokrstený ako dospelý), vierou Cirkvi a krstom si sa stal Božím dieťaťom. Potiaľto je to fajn - áno, pri krste som bolo čistučký ako sneh a mohol som sa Bohu páčiť, dokonca mohol mať zo mňa aj radosť. Ale ako sa mu môžem páčiť, ako sa môže zo mňa radovať po toľkých hriechov, po toľkom zle, ktoré som porobil?

Nuž, tu je možno prekvapujúca odpoveď - Boh si tvoje hriechy nepamätá. Ak si ich vyznal, oľutoval (a prijal rozhrešenie vo sviatosti zmierenia), tak na ne zabudol: „Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem" (Jer 31, 34; pozri aj Iz 43, 25). A aj preto sa stále z teba raduje. Vidí ťa ako svoje skvelé dieťa, ako dokonalý výtvor svojich rúk, ako svoj príbytok. Tak prečo by si sa mal vidieť ináč ako ťa vidí tvoj Boh? Nepodliehaj našepkávaniu diabla, ktorý ťa chce viesť k falošnej pokore a nahovára ti, že ešte nie si hoden Boha. Lebo pravda je taká, že vlastnými silami nikdy nebudeš hoden Boha. Ale Boh ťa už uznal za hodného, keď ťa prijal v krste za svojho, keď ti vo sviatosti zmierenia odpúšťa, keď ťa sýti sebou samým v Eucharistii. Nuž ty sa nepokladaj za nehodného, keď Boh „výska od radosti" nad tebou.

Dám ti dobrú radu - nikdy nemaj na svedomí nijaký hriech. A ak predsa, tak len jeden. Hneď, ako si ho uvedomíš, vyznaj ho pred Bohom, oľutuj a prijmi jeho odpustenie. Ak by to bolo ťažké previnenie, čo najskôr sa zmier s Ježišom a jeho Cirkvou vo sviatosti zmierenia. Lebo nemáš šancu vydržať bez hriechu bez mimoriadnej Božej milosti. Ale máš možnosť nežiť v hriechu. A to ťa oslobodí na to, aby si vnímal radosť Boha z teba. Ak si však hrnieš hriechy pred sebou od sviatkov do sviatkov či celý mesiac do prvého piatku, tak sa neraduješ ani ty sám, ani nevnímaš, že aj Boh sa chce z teba radovať.

Boh sa zo mňa raduje, plesá. Neviem si to predstaviť, je to pre mňa skutočné tajomstvo, záhada :-). Ale verím a učím sa z toho tešiť. Najmä vtedy, keď nijakú radosť necítim. Ale „verím, Pane"!

 

Modlitba na desiaty týždeň Roku viery:

 

Môj Ježiš, skutočne sa zo mňa raduješ? Je to pre mňa vždy čosi nové, nepredstaviteľné. Ale keď som sa ráno pozeral na padajúce vločky či kvet, ktorý mi kvitne na okennej parapete, keď teraz vidím žiarivé slnko a skvostne modrú oblohu v zamrznutom dni, vnímam, že sú to prejavy tvojej lásky voči mne. Takže verím, že nado mnou výskaš a plesáš. Čo dnes môžem urobiť, aby tvoja radosť zo mňa bola ešte väčšia? Aha, mám si dôslednejšie plniť svoje úlohy, ako to odporúča aj Ján Krstiteľ v evanjeliu (Lk 3, 10 - 18). A učiť sa radosti, ako to prikazuje svätý Pavol (Flp 4, 4). Všakže dnes budeme celý deň spolu?! Verím a viem, že sa zo mňa raduješ...

Toto je moja modlitba. Vyslov Bohu vlastnú. Alebo len jednoducho užasnutý mu hovor: „Si mojou radosťou. Som tvojou radosťou." Potom zakúsiš „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť," a ten „uchráni tvoje srdce a tvoju myseľ v Kristovi Ježišovi" (porov. Flp 4, 7)

 

11/60

Vždy mi je ľúto, keď vidím, ako sa končia nejaké sviatky a s nimi sa vyprázdňuje aj kostol, skracuje sa rad na sväté prijímanie, zapĺňajú sa krčmy, znova viac času zaberajú počítačové hry, pochybné filmy... A kladiem si otázku: Ako je možné, že toľkí ľudia boli na svätú spoveď, prijali Pána Ježiša v Eucharistii, spievali Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... a nič sa v ich živote nezmenilo? Odpoveďou je „tajomstvo neprávosti" (2 Sol 2, 7). No zároveň verím, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (Rim 5, 20). Verím, že keď Boh dopúšťa neverné správanie sa veriacich, robí to preto, aby sa ešte viac prejavila jeho sláva a moc. Ale je to viera neraz ťažko skúšaná... Obdivujem kňazov, ktorí to isté vidia rok čo rok, sviatky čo sviatky, a predsa dúfajú, veria...

Kde si ty? Už je po sviatkoch a si rád, že je po všetkom? Alebo tvoje srdce horí ešte viac pre Ježiša? Nepoznám tvoju odpoveď. Ale či je taká alebo onaká, pozývam ťa pokračovať v novom roku v dialógu lásky.

Z Božej strany je prvým krokom dialógu v novom roku požehnanie (Nm 6, 22 - 27, je dobré vedieť slová tohto požehnania naspamäť). Žehnať sa po latinsky povie benedicere, čo doslova znamená dobre hovoriť. Keď ťa teda Boh požehnáva, dobre hovorí v tvoj prospech. A vieš, čo sa deje, keď Boh hovorí? „Boh povedal: ‚Svetlo!‘ A bolo svetlo" (porov. Gn 1, 3). Keď Boh dobre hovorí v tvoj prospech (keď ťa požehnáva), vtedy tvorí a dáva ti všetko potrebné, aby si dobre žil. Dobre podľa jeho meradiel, ktoré sú určite správnejšie ako tie naše.

Aká teda môže a má byť naša odpoveď na Božie požehnanie? Predovšetkým vďačnosť Bohu. Za všetko a za každých okolností. Svätý Alfonz v knižočke O zjednotení s Božou vôľou vymenúva osem oblastí, v ktorých máme pokojne prijímať Božie konanie: pri výčinoch počasia a prírodných katastrofách, v osobných problémoch, v osobných obmedzeniach, v chorobách, pri strate milovaných, v duchovných skúškach, v smrti a napokon aj čo sa týka stupňa milosti a nášho oslávenia. Stojí za to prečítať si toto dielko svätca, učiteľa Cirkvi, ktorý s veľkou pastoračnou múdrosťou hovorí, že základom plnenia Božej vôle je prijímanie okolností života, ktorý práve žijeme.

Hneď za vďačnosťou Bohu nech nasleduje žehnanie blížnym: „...žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania" (1 Pt 3, 9). Žehnajte, čiže dobre hovorte v prospech ľudí okolo seba. Veľmi veľa zla pochádza zo zlého hovorenia. Vnímate súvislosť s dialógom lásky? „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí" (1 Jn 4, 20).

A potom nech nasleduje ochotné plnenie povinností. Neraz mám dojem, že toto je kameňom úrazu mnohých ľudí, ktorí na jednej strane túžia po dokonalejšom živote, po svätosti, ale na strane druhej vnímajú svoje povinnosti ako záťaž, ktorá im v tom bráni. Ale nie je to tak! Povinnosti nášho stavu sú našou cestou svätosti! Svoje úlohy však neraz robíme rýchlo a nedbalo, len aby sme mali čo najskôr voľno. Hoc by to aj bolo voľno na modlitbu, ako sa môžem rozprávať s Bohom, keď som si nesplnil dobre svoje povinnosti? A to sa týka žiaka či študenta, mamy či otca, kňaza, mladých rovnako ako starých...

A nádhernou súčasťou dialógu je aj napomenutie svätého Pavla: „Všetko robte bez šomrania" (Flp 2, 14).

Ako sa ti páči takýto program na začínajúci rok? Nemožno ho nazvať predsavzatím, lebo je to spôsob života. Jeho prežívanie prináša zmenu zmýšľania a radosť z dialógu s Bohom. Že nevieš, či sa ti to podarí? Buď si istý, že nepodarí. Teda určite nie tak, ako by si chcel a ako si možno v tejto chvíli predstavuješ. Ale privedie ťa to k tomu, že budeš pokornejší a oveľa častejšie budeš Bohu hovoriť: „Ľutujem" a Boh ti bude hovoriť: „Odpúšťam." Potom mu zakaždým vyznaj lásku („Milujem ťa, Pane!") a kráčaj ďalej.

 

Modlitba na dvanásty týždeň Roku viery:

Poznáš modlitbu dobrého hovorenia? Na tento týždeň je ako stvorená. A je veľmi jednoduchá. Spomeň si na nejakého človeka, ktorý ti niekedy v živote ublížil, s ktorým sa možno roky nerozprávaš. A začni sa modliť za neho modlitbu dobrého hovorenia (t.j. Požehnávania):

 

„Bože, hovorím v prospech svojho nepriateľa M. Daj sa mu, prosím, poznať. Prosím, rozžiar nad ním svoju tvár. Buď mu milostivý a zahrň ho svojimi darmi.... A chcem s ním byť v nebi." Žehnaj mu (dobre hovor v jeho prospech pred Bohom) a dostane sa ti dedičstvo požehnania.

 

12/60

Vždy mi je ľúto, keď vidím, ako sa končia nejaké sviatky a s nimi sa vyprázdňuje aj kostol, skracuje sa rad na sväté prijímanie, zapĺňajú sa krčmy, znova viac času zaberajú počítačové hry, pochybné filmy... A kladiem si otázku: Ako je možné, že toľkí ľudia boli na svätú spoveď, prijali Pána Ježiša v Eucharistii, spievali Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... a nič sa v ich živote nezmenilo? Odpoveďou je „tajomstvo neprávosti" (2 Sol 2, 7). No zároveň verím, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (Rim 5, 20). Verím, že keď Boh dopúšťa neverné správanie sa veriacich, robí to preto, aby sa ešte viac prejavila jeho sláva a moc. Ale je to viera neraz ťažko skúšaná... Obdivujem kňazov, ktorí to isté vidia rok čo rok, sviatky čo sviatky, a predsa dúfajú, veria...

Kde si ty? Už je po sviatkoch a si rád, že je po všetkom? Alebo tvoje srdce horí ešte viac pre Ježiša? Nepoznám tvoju odpoveď. Ale či je taká alebo onaká, pozývam ťa pokračovať v novom roku v dialógu lásky.

Z Božej strany je prvým krokom dialógu v novom roku požehnanie (Nm 6, 22 - 27, je dobré vedieť slová tohto požehnania naspamäť). Žehnať sa po latinsky povie benedicere, čo doslova znamená dobre hovoriť. Keď ťa teda Boh požehnáva, dobre hovorí v tvoj prospech. A vieš, čo sa deje, keď Boh hovorí? „Boh povedal: ‚Svetlo!‘ A bolo svetlo" (porov. Gn 1, 3). Keď Boh dobre hovorí v tvoj prospech (keď ťa požehnáva), vtedy tvorí a dáva ti všetko potrebné, aby si dobre žil. Dobre podľa jeho meradiel, ktoré sú určite správnejšie ako tie naše.

Aká teda môže a má byť naša odpoveď na Božie požehnanie? Predovšetkým vďačnosť Bohu. Za všetko a za každých okolností. Svätý Alfonz v knižočke O zjednotení s Božou vôľou vymenúva osem oblastí, v ktorých máme pokojne prijímať Božie konanie: pri výčinoch počasia a prírodných katastrofách, v osobných problémoch, v osobných obmedzeniach, v chorobách, pri strate milovaných, v duchovných skúškach, v smrti a napokon aj čo sa týka stupňa milosti a nášho oslávenia. Stojí za to prečítať si toto dielko svätca, učiteľa Cirkvi, ktorý s veľkou pastoračnou múdrosťou hovorí, že základom plnenia Božej vôle je prijímanie okolností života, ktorý práve žijeme.

Hneď za vďačnosťou Bohu nech nasleduje žehnanie blížnym: „...žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania" (1 Pt 3, 9). Žehnajte, čiže dobre hovorte v prospech ľudí okolo seba. Veľmi veľa zla pochádza zo zlého hovorenia. Vnímate súvislosť s dialógom lásky? „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí" (1 Jn 4, 20).

A potom nech nasleduje ochotné plnenie povinností. Neraz mám dojem, že toto je kameňom úrazu mnohých ľudí, ktorí na jednej strane túžia po dokonalejšom živote, po svätosti, ale na strane druhej vnímajú svoje povinnosti ako záťaž, ktorá im v tom bráni. Ale nie je to tak! Povinnosti nášho stavu sú našou cestou svätosti! Svoje úlohy však neraz robíme rýchlo a nedbalo, len aby sme mali čo najskôr voľno. Hoc by to aj bolo voľno na modlitbu, ako sa môžem rozprávať s Bohom, keď som si nesplnil dobre svoje povinnosti? A to sa týka žiaka či študenta, mamy či otca, kňaza, mladých rovnako ako starých...

A nádhernou súčasťou dialógu je aj napomenutie svätého Pavla: „Všetko robte bez šomrania" (Flp 2, 14).

Ako sa ti páči takýto program na začínajúci rok? Nemožno ho nazvať predsavzatím, lebo je to spôsob života. Jeho prežívanie prináša zmenu zmýšľania a radosť z dialógu s Bohom. Že nevieš, či sa ti to podarí? Buď si istý, že nepodarí. Teda určite nie tak, ako by si chcel a ako si možno v tejto chvíli predstavuješ. Ale privedie ťa to k tomu, že budeš pokornejší a oveľa častejšie budeš Bohu hovoriť: „Ľutujem" a Boh ti bude hovoriť: „Odpúšťam." Potom mu zakaždým vyznaj lásku („Milujem ťa, Pane!") a kráčaj ďalej.

Modlitba na dvanásty týždeň Roku viery:

Poznáš modlitbu dobrého hovorenia? Na tento týždeň je ako stvorená. A je veľmi jednoduchá. Spomeň si na nejakého človeka, ktorý ti niekedy v živote ublížil, s ktorým sa možno roky nerozprávaš. A začni sa modliť za neho modlitbu dobrého hovorenia (t.j. požehnávania):

„Bože, hovorím v prospech svojho nepriateľa M. Daj sa mu, prosím, poznať. Prosím, rozžiar nad ním svoju tvár. Buď mu milostivý a zahrň ho svojimi darmi.... A chcem s ním byť v nebi." Žehnaj mu (dobre hovor v jeho prospech pred Bohom) a dostane sa ti dedičstvo požehnania.

13/60

V tomto texte by som vám rád priblížil obsah slova spása. Je to pojem, ktorý je v kresťanstve zaužívaný až tak, že niekedy ani nevieme, čo znamená. Alebo sa k jeho podstate prebojovávame cez množstvo slov. Ako možno aj ja v tomto texte =).

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje" (1949). Tieto vety si vyžadujú vieru. Zvlášť dnes, keď ľudia už (takmer) nevnímajú, že sú zranení hriechom. Zdravie, pocit šťastia, naše potreby - o to všetko sa vieme akosi postarať. Niektorí ľudia, ktorí si myslia, že to už dosiahli, hovoria, že „sú za vodou". Majú toľko zarobené, že už nemusia robiť. A môžu si dovoliť v podstate všetko, čo im príde na myseľ. Dokonca aj keď ich postihne ťažká choroba, zabezpečia si najlepšie lieky a starostlivosť, aby takmer netrpeli a neraz aj zvíťazia nad chorobou, na ktorú bežný smrteľník zomiera, lebo nemá dosť peňazí. Ale...

Je tu veľké ALE. Pocit šťastia je v každom človeku stále prchavý. Môžeš zažiť nádherný večer a zaspávať s myšlienkou: „Tak na toto nikdy nezabudnem." A nasledujúce ráno máš nanič náladu a krásny večer sa zdá ako sen. Boli sme stvorení pre niečo viac ako pre prchavé a pomíňajúce šťastie. Kdesi v nás je zapísaná túžba po večnej radosti. A každý aspoň trochu rozumne uvažujúci človek musí uznať, že nech robí, čo chce, také šťastie a radosť dosiahnuť nevie a nedokáže si ho zabezpečiť. „Vo svojich mnohorakých formách - materiálna núdza, nespravodlivý útlak, telesné a psychické choroby a nakoniec smrť - je ľudská bieda zjavným znakom vrodeného stavu slabosti, v ktorom sa človek nachádza po prvotnom hriechu, a jeho potreby spásy"(KKC 2448). „Mohlo by sa zdať, ako by sa náš život odvíjal v nezmyselnom kruhu nových predsavzatí a nových zlyhaní. A bolo by to naozaj tak, keby sme boli ponechaní sami na seba v úsilí naplniť najhlbšie túžby nášho srdca" (Pastiersky list žilinského biskupa na Nový rok 2013).

A tu prichádza na pomoc viera. Tá totiž hovorí, že je ktosi, kto nám šťastie (večné a nepomíňajúce) vie a chce zabezpečiť. Je to Boh. Bytosť veľmi dobrá, ktorá sa s nami chce deliť o svoje dobro. Spása teda nie je len záchrana od hriechov a večnej smrti, ako to niekedy zvykneme zjednodušene povedať, alespása je aj zabezpečenie naplnenia našich snov o večnom šťastí, o večnej blaženosti.

Spása je teda ponuka dostať sa z bezvýchodiskovej situácie, ktorá nemá zo strany človeka riešenie. Boh to vidí a chce nám pomôcť. Ponúka nám záchranu. Spása prichádza jedine od Boha (KKC 169). Svätý Peter to vyjadruje slovami: „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení" (Sk 4, 12).

Takže zhrňme si to: človek túži po nekončiacom sa šťastí, ale nie je v stave zabezpečiť si ho. Je v ňom čosi pokazené - v Cirkvi tento stav nazývame hriechom. Boh vidí našu situáciu a ponúka nám spásu ako nezištný dar. Cesta spásy vedie cez Ježiša Krista, Božieho Syna, skrze ktorého sa dielo spásy uskutočnilo. Teraz je len na nás, či spásu prijmeme, alebo sa rozhodneme pokúšať o samospásu, ktorá však k ničomu nevedie.

Celé učenie o spáse si vyžaduje vieru. Kto má vieru, prijme ho a koná podľa tohto učenia. Hovoríme, že kráča cestou spásy. Kto vieru nemá, toto učenie odmieta a buď sa usiluje o spásu (v zmysle šťastného a večného života) vlastnými silami alebo rezignuje a žije zo dňa na deň, pričom nevidí nijaký zmysel svojho života.

Spása sa dá najlepšie a najistejšie prežívať vo sviatostiach a v modlitbe - to sú totiž miesta, situácie, udalosti, pri ktorých sa stretávame s Bohom. O tom viac v ďalších číslach.

Ak by sa ťa niekto teraz opýtal: „Si spasený?", čo by si odpovedal? Možno toto: „Uveril som Bohu a prijal som jeho dar spásy v krste. Áno, som spasený. Dúfam, že vytrvalým životom s Bohom tu na zemi dosiahnem aj večnú radosť s večným životom s Bohom, teda nebo."

Modlitba na trinásty týždeň Roku viery:

„Bože, ďakujem ti za dar viery. Vďaka nemu som prijal spásu, ktorú pre mňa získal Ježiš. Ďakujem ti, že vďaka sviatostiam nie je jeho dielo pre mňa len historickým príbehom, ale stále prítomnou udalosťou, na ktorej mám účasť. Prosím o vytrvalosť v dobrom, aby som sa raz mohol tešiť zo života s tebou v nebi. A celkom osobitne ti zverujem ľudí okolo seba - túžim, aby boli so mnou pri tebe. Prosím ťa, daj im, oživ a posilni v nich dar viery."

14/60

Riadnou cestou, ako byť spasený, je krst. Pri ňom sa deje mnoho- krstený je očistený od dedičného hriechu (a ak nie je krstený ako dieťa, tak aj od všetkých osobných hriechov), stáva sa novým stvorením, dostáva dar Ducha Svätého, Boh si v ňom robí príbytok, človek sa stáva súčasťou Krista a členom Cirkvi, Kristovho tajomného tela. Ako hovorí svätý Hypolit, človek sa stáva bohom. Nevyráža ti to dych? Nemusí  Aj keď pravdy viery by nám vždy mali potešiť srdce, dôležitejšie je, aby sme ich žili. A ak predsa len pocítiš pri čítaní týchto riadkov nejakú radosť, ďakuj Bohu za ňu ako za mimoriadnu pozornosť... Čítaj pomaly a s otvoreným srdcom.

Krst patrí medzi sviatosti. Sviatosť je vonkajší, viditeľný znak, ktorým sa v Cirkvi udeľuje vnútorná, neviditeľná milosť. Skúsim to povedať vzťahovo: Sviatosť je priamy zásah Boha v človeku, ktorým mu prostredníctvom vonkajších znakov (vrátane slov) umožňuje stretnúť sa s ním a prežívať svoje zbožstvenie. Prijatím sviatosti sa napĺňa odveký sen človeka byť ako Boh. Avšak v miere nepredstaviteľne vyššej ako sa odvažujeme snívať. Lebo naša predstava sa dá vyjadriť asi takto: „Keby som mohol robiť zázraky... Keby som mohol ovládať prírodu, stvoriť si hviezdu..." No vo sviatosti prežívame čosi oveľa väčšie: skutočne sa stávame bohom - Boh nám dáva účasť na svojej prirodzenosti (pozri 2 Pt 1, 4).

Ako je to však možné, keď Ježiš žil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych pred dvetisíc rokmi? A navyše aj odišiel, vystúpil do neba? Netýka sa vykúpenie len tých pár vyvolených, ktorí vtedy s ním žili a stretávali sa? Nuž ak by nebolo sviatostí, veru by sme im mohli asi len závidieť a náš život by skutočne nemal cenu. Veď načo by sme žili, keby nám bolo jasné, že nijaké naše veľké sny sa nikdy neuskutočnia? A okrem toho by sme stále vliekli so sebou ťarchu svojich vín...

Ako sa to teda deje? Boh nám skrze Cirkev daroval liturgiu. Je to privilegované miesto dialógu človeka s Bohom. V nej sa v znakoch sprítomňuje spásonosné dielo Ježiša Krista. Hľa, čo hovorí o tom v prípade sviatosti krstu svätý Cyril Jeruzalemský: „Potom vás priviedli k svätému kúpeľu božského krstu, ako keď Krista niesli z kríža do hrobu. A každého z vás sa opýtali, či veríte v meno Otca i Syna i Ducha Svätého. Urobili ste toto spásonosné vyznanie a trikrát ste zostúpili do vody a opäť ste vystúpili. To symbolicky naznačuje Kristove tri dni v hrobe. Keď náš Spasiteľ strávil tri dni a tri noci v zemi, tak ste aj pri prvom vynorení sa z vody predstavovali prvý Kristov deň v zemi a svojím ponorením ste napodobili noc. V noci nikto nič nevidí, ale cez deň ostávame vo svetle. Vaše zostúpenie bolo teda ako noc: nič ste nevideli. Keď ste však vystúpili, boli ste ako vo dne. V tej istej chvíli ste zomreli a narodili sa. Voda spásy bola pre vás hrobom i matkou. A to, čo Šalamún povedal o iných, platí aj pre vás. Povedal, že je ‚čas narodiť sa a čas zomrieť‘ (Kaz 3, 2). Vo vašom prípade je však poriadok opačný: bol čas zomrieť a čas narodiť sa. Uskutočnilo sa to v jednej chvíli. Vaše narodenie sa udialo v rovnakom čase ako vaša smrť.

Aká zvláštna a nepochopiteľná vec! Nezomreli sme naozaj. Neboli sme naozaj pochovaní. Neboli sme naozaj ukrižovaní a nevstali sme z mŕtvych.Symbolicky sme to napodobňovali - naša spása je však skutočnosť!Kristus bol naozaj ukrižovaný a naozaj bol pochovaný a naozaj vstal z mŕtvych. A to všetko udelil nám, aby sme my, ktorí máme podiel na jeho utrpení napodobňovaním, mohli získať spásu v skutočnosti."

A ako je možné, že sa to stane? Katechizmus Katolíckej cirkvi odpovedá jednoznačne - pôsobením Ducha Svätého (body 1091 - 1109). A cituje - v súvislosti s Eucharistiou - svätého Jána Damascénskeho: „Pýtaš sa, ako sa chlieb stáva Kristovým telom a víno... Kristovou krvou? Ja ti odpovedám, žeDuch Svätý zostupuje a uskutočňuje to, čo veľmi presahuje každé slovo a každé chápanie... Nech ti stačí počuť, že sa to deje pôsobením Ducha Svätého, tak ako pôsobením Ducha Svätého Pán vzal sebe a v sebe samom telo zo svätej Bohorodičky" (1106).

 

Modlitba na štrnásty týždeň Roku viery:

Potrebujeme v sebe obnoviť vieru vo sviatosti ako miesta osobného stretávania sa s Bohom v spoločenstve Cirkvi. Preto sa tento týždeň modlime za seba navzájom slovami apoštola Pavla:

„Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá" (Ef 3, 14 - 19).

15/60

„Neutíchnem..., nebudem mať pokoja..., kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa" (Iz 62, 1). Tieto prorokove slová odhaľujú jeden veľmi dôležitý rozmer prežívania spásy. Každý, kto prijal Ježišovo dielo spásy za svoje, čiže kto je spasený (pozri Aktivizačník č. 13), veľmi chce, aby spásu dosiahli aj tí, ktorých miluje, na ktorých mu záleží. Čižespása má okrem osobného rozmeru aj rozmer sociálny, spoločenský - nezavriem sa kdesi do izby a tam si užívam „svoju spásu", pričom na iných ľuďoch mi nezáleží. Vlastne sa to ani nedá. Spása je taký obrovský dar, že v človeku, ktorý ju prežíva, vyvoláva nesmiernu túžbu o tento dar sa deliť - „kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa". Kto je to ten „jeho"? Izaiáš hovorí o Jeruzaleme. Ale je známe, že Jeruzalem je aj symbolom každej duše.

„Neutíchnem, kým sa tvoja spása nerozhorí ako fakľa." Podľa toho, ako vnímam ľudí okolo seba, na málokom vidno, že jeho spása horí. Práve preto ju musím rozdúchať. Ľudia okolo mňa sú pokrstení, ale nehoria. Možno len tlejú. Ježiš ma posiela nedohasiť tlejúci knôtik, ale pomôcť mu, aby sa znova rozhorel a prinášal svetlo. Ako? Môj život musí kričať: dobrotou, trpezlivosťou, pokorou, odpustením, ľútosťou, radosťou, ... A ak mi Pán k tomu dopraje milosť hovoriť, tak aj moje slová musia kričať a ponúkať spásu. Samotné jej rozhorenie je už potom v rukách Boha.

„Neutíchnem." Pozri sa na Pannu Máriu v Káne. Mohla byť ticho. Ale nebola. Lebo videla, že novomanželia potrebujú spásu - potrebujú záchranu pred strápnením sa v očiach svadobných hostí. Riskovala zápas s Bohom, hovorí kardinál Martini. Riskovala, že ju odmietne vlastný syn. Že sa navždy pokazí ich vzťah. Nám sa to dnes už dobre číta, ale vieme, aký zápas musela Mária podstúpiť vo svojom srdci, kým Ježišovi povedala: „Nemajú vína"?„Neutíchnem." A keď ju Ježiš navonok odmietol, nebola ticho. Oslovila sluhov. Zvyšok bol už na Bohu.

Márii záležalo na spáse ľudí, s ktorými hodovala na svadbe. Nemala pokoja, kým záležitosť ich spásy nezverila do Ježišových rúk. A mohlo to dopadnúť všelijako - Ježiš mohol poslať sluhov s pohárom vody bez toho, aby ju premenil. Bol by to možno odkaz: „Keď nemáte víno, pite vodu." Ale Boh nemôže takto konať, keď ide o spásu. Poprel by sám seba. A tu išlo o spásu. O spásu svadobčanov, ktorí mali spoznať, že Boh je v otázke spásy až márnotratne štedrý. Má ju doslova pre každého, a to v hojnej miere...

„Neutíchnem" preto znamená aj obracať sa k Bohu s volaním o spásu pre ľudí, ktorých si nosím v srdci. O ktorých čítam v novinách či ich vidím na televíznych obrazovkách. Ak napríklad nemáš síl prestať sledovať všelijaké reality šou, prosím, veľmi prosím, modli sa počas ich sledovania za ich účastníkov, modli sa za tých, ktorí také programy vymýšľajú... „Nech je už koniec zlobe hriešnikov" (Ž 8, 10)! A modli sa aj za seba - nech Boh v tvojom srdci vzbudí túžbu napĺňať sa jeho zmýšľaním, nie hlúposťami tohto sveta.

Túžim, aby „spása horela ako fakľa" aj v mojom srdci. V tvojom srdci. A vieš, čo sa potom stane? „Ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh" (Iz 62, 5). Boh sa bude z teba radovať. Niežeby sa neradoval už teraz (pravda, ak nemusí plakať pre tvoje nevyznané, nepriznané, neoľutované hriechy), ale bude sa radovať ešte viac. Predstav si, ako v nebi zvolá všetkých anjelov a svätých a ukáže im teba, nepatrnú bodku na Zemi, a povie: „To je môj milovaný syn, moja milovaná dcéra." A ľudia okolo teba spoznajú, že si Boží posol oznamujúci spásu i cestu spásy, a uveria v Ježiša (pozri Jn 2, 11).

 

Modlitba na pätnásty týždeň Roku viery:

Určite bude účinné osvojiť si ako osobnú modlitbu, plnú viery i dôvery, slová Panny Márie: „Nemajú vína!"

Syn či dcéra začal žiť s „priateľkou" či „priateľom"? „Pane, nemajú vína!"

Manžel podlieha alkoholu? „Pane, nemá víno, tvoje víno!"

Hádate sa v rodine pre dedičstvo? „Pane, nemáme vína!"

Rozpadá sa ti manželstvo? „Pane, nemáme vína!"

Birmovanci nemajú záujem o prípravu? „Pane, nemajú vína!"

Kňaz vo farnosti nehorí pre Boha? „Pane, nemá vína!"

...A buď pripravený, že Boh ťa pošle s vínom tvojho srdca zachraňovať stratených, ubolených, osamotených, pochybujúcich, hľadajúcich, unudených, sklamaných, frustrovaných...

 

16/60

Kedy naposledy ťa oslovil nejaký text zo Svätého písma tak, že si plakal(a)? Ale od radosti spieval(a)? Možno nikdy. Ale to nie je chyba. Možno si taká povaha, ktorá neprežíva svoju vieru citovo. Ale na druhej strane by nás malo Sväté písmo oslovovať denne. Veď človek, ktorý prijal spásu (osobným rozhodnutím sa pre Krista pred krstom alebo po ňom, ak bol pokrstený ako dieťa), potrebuje každodenné vedenie, usmernenie, ako má prežívať svoj život ako Božie dieťa. Áno, niečo sme dostali výchovou (ak sme vyrastali vo veriacej rodine), ale mnoho z toho sú možno len návyky, ktoré si ani nevieme zdôvodniť učením Cirkvi či dejinami spásy z Biblie. Naša viera je potom na úrovni fanatika: „Tak to je a hotovo." Neviem, ako teba, ale mňa taká viera neuspokojuje.Preto ak chceš svoju vieru skutočne aktívne prežívať, potrebuješ otvárať a čítať Sväté písmo. A počúvať, čo ti Boh hovorí. Prvé čítanie tejto nedele z Knihy Nehemiášovej (8, 2 - 10) nám ponúka celkom konkrétny návod, ako to robiť.

Príprava: „Ezdráš si stal na drevenú vyvýšeninu, ktorú zhotovili na túto príležitosť." Potrebujem stíšenie, aspoň základné spracovanie toho, čo vo mne je...Poloha: „Všetok ľud povstal." Mne najviac vyhovuje sedenie v kresle, dobré osvetlenie, okuliare poruke.

Oslava Boha: „Potom Ezdráš velebil Boha... a klaňali sa Bohu." Možno piesňou, nejakým žalmom, chválospevom. Veľmi odporúčam aj modlitbu k Duchu Svätému o dar poznania, chápania. Neraz stačí: „Otvor mi oči, aby som videl, uši, aby som počul." Alebo niečo podobné.

Vysvetľovanie: „Čítali z knihy Božieho zákona..., vykladali zmysel a vysvetľovali." Tu neraz môže vzniknúť problém. Vysvetlivky v katolíckom vydaní Biblie nemusia stačiť. Nie každý má poruke nejaký kvalitný komentár. A asi najťažšie je nájsť niekoho, kto by nám text vysvetlil. Ak teda vysvetlenie nemáme, zapíšme si, čomu nerozumieme a čítajme ďalej. Raz sa nám možno dostane vysvetlenia. A pomodlime sa za to, aby nám Boh poslal ľudí, ktorí budú schopní vysvetľovať nám Písmo...

Reakcia: „Všetok ľud plakal, keď počul slová zákona." Božie slovo by nás malo zasiahnuť do srdca. A pri tom slove, ktoré sa nás dotkne, ostaňme. Plačme, ďakujme, odprosujme, ľutujme, spievajme...

Delenie sa: „Niečo pošlite aj tým, čo si nemajú čo pripraviť." Nielen o to, čo sme v Písme objavili, ale aj o materiálne potreby, tiež o duchovné dary a schopnosti.

Radosť: „A nermúťte sa, veď radosť z Pána je vaša sila." Nemusí byť nutne vonkajšia (hoci aj tá je Božím darom), ale predovšetkým radosť srdca. Osvieženie duše, ako hovorí žalm (19, 8).

Možno to všetko robíš, no nič sa nedeje, nič ťa neoslovuje. V takom prípade je potrebné skúmanie svojho srdca.Najprv je to otázka hriechu - či nemám na svedomí nejaký hriech, previnenie, ktoré som nevyznal, neoľutoval. Ak je táto oblasť v poriadku, treba skúmať, či mi niekedy Boh nedal cez svoje slovo nejakú úlohu, ktorú som nesplnil. A ak je aj toto v poriadku, možno sa stačí vrátiť k slovu, ktoré ma oslovilo naposledy, a začať ho lepšie prežúvať (to je nádherný preklep slova prežívať :-) ). Alebo len jednoducho prijať fakt, že dnes nič nepočujem, a vo viere ísť ďalej po Božej ceste tak, ako som išiel doteraz. Verne a s dôverou.

Už som mal celý text hotový, keď ma oslovil text čítania z Listu Hebrejom (8, 1): „Hlavné z toho, čo hovoríme, je:". Nuž hlavné v celom tomto texte je toto:Čítaj Sväté písmo každý deň. Aspoň vetičku. Osviežuje dušu.

Modlitba na šestnásty týždeň Roku viery:

Modlitby pred a po čítaní Svätého písma

Milostivý Bože, ďakujem ti, že si svojím mocným slovom stvoril svet. Povolal si Abraháma, Izáka, Jakuba a Mojžiša, aby ťa nasledovali, a prostredníctvom prorokov si zvestoval svoje slovo izraelskému ľudu. Napokon si k nám prehovoril osobne vo svojom milovanom Synovi, našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Prosím ťa, Duchu Svätý, o dar vnútorného stíšenia, aby tvoje slovo vo Svätom písme zaznelo v mojom srdci, viedlo ma a osvecovalo celý môj život. Amen.

Vševládny Bože, ďakujem ti, že nás osvecuješ svojím slovom. Ďakujem ti za každé slovo vychádzajúce z tvojich úst, ktoré som si mohol z tvojej milosti prečítať. Posielaš ma byť tvojím svedkom vo svete. Prosím ťa, aby som nebol iba poslucháčom, ale aj uskutočňovateľom slova. Amen.

 

17/60

Minulý text sa končil výzvou: Čítaj Sväté písmo každý deň. Aspoň vetičku. Osviežuje dušu. Dnes by som rád na to nadviazal na základe slov Pána Ježiša: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4, 21), ktorými sa minulú nedeľu evanjelium končilo a túto sa nimi začína. Prečo? Lebo by som sa ťa rád opýtal, ktoré Božie slovo sa v tvojom živote už splnilo.

Možno si myslíme, že Božie slovo sa plnilo len v Ježišovom živote. Lebo veď o ňom celé Sväté písmo v podstate hovorí, predpovedá ho, opisuje jeho život... No musíme vedieť aj to, že Božie slovo sa plní v živote každého z nás. Myslím, že túto skúsenosť má každý, kto otvoril svoje srdce Bohu, uveril mu a zveril mu svoj život (napríklad krstom, obrátením...).

Veľmi dobre si pamätám prvé slová Písma, ktoré ma oslovili v pre mňa bezvýchodiskovej situácii a odvtedy sprevádzajú môj život: „Pán za mňa dielo dokončí" (Ž 138, 8). Neraz som to už zažil. Moju modlitbu zmenil tento verš: „A tí, čo túžia po tvojej pomoci, nech stále hovoria: ‚Nech je zvelebený Pán‘" (Ž 41, 17). Keď potrebujem niečo riešiť, neraz ma k úspechu dovedie prorok Jeremiáš: „Postojte na cestách a zamyslite sa. Skúmajte staré chodníky... a nájdete osvieženie pre svoje duše" (Jer 6, 16). Nečakané povzbudenie sa mi dostalo pri čítaní Knihy Náreky: „Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: ‚Neboj sa!‘" (3, 57).

Teraz v súvislosti s jednou skupinou ľudí v našej farnosti čakám na naplnenie slov proroka Izaiáša: „Všetci, čo ich uvidia, poznajú, že oni sú pokolením, ktoré požehnal Pán... Ja, Pán, to v príhodnom čase urýchlim" (Iz 61, 11b; 60, 22c). Možno sa toto slovo naplní na niekom inom, nie na tých, za ktorých sa modlím. No je mi potechou vedieť, že Boh má s nami svoj plán: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami, hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja, a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej" (Jer 29, 11).

Vnímam, že všetky tieto (a mnohé iné) slová Písma sa v mojom živote nejako splnili. A niektoré z nich sa spĺňajú stále znova. Neraz ma inšpirujú ku konkrétnemu konaniu - ako pri minulom čísle Aktivizačníka, kde ma slová Listu Hebrejom („Hlavné z toho, čo hovoríme, je:") viedli k zhrnutiu celého textu do pár slov.

Čítanie Svätého písma viedlo k obráteniu mnohých ľudí. Z tohto hľadiska je jeho čítanie „nebezpečné" - Božie slovo mení život čítajúceho. Kto nechce zmeniť svoj život, nech Písmo nečíta. No ak túžiš po zmene, neboj sa a s odvahou ho zober do rúk. Možno sa tvojmu srdcu nebude prihovárať hneď, ale raz určite s radosťou zbadáš, že Boh k tebe cezeň hovorí. Možno to bude len slovko, krátka veta. Prijmi ho do srdca, starostlivo opatruj, pripomínaj si ho, napíš si ho a daj na viditeľné miesto, povedz niekomu, ako ťa ním Boh oslovil, čo to v tebe spôsobilo. A ďakuj Bohu, že k tebe hovorí. Nie nadarmo sa hovorí, že Sväté písmo je ľúbostný list Boha...Jedna praktická rada - ak chceš s úžitkom počúvať Božie slovo pri svätej omši v nedeľu, prečítaj si ho už vopred doma. Aj viackrát. Nájdeš ho v Katolíckych novinách aj na internete (lc.kbs.sk). A pros pritom Pána, aby ťa oslovil aj v kostole, keď to isté slovo budeš počuť z úst kňaza, ktorý ho číta v zastúpení Krista, in persona Christi.

A jedna úloha :-) - v Katechizme Katolíckej cirkvi je výborne spracovaná časť o Svätom písme (čl. 101 - 141). Odporúčam prečítať. Ak budeš mať chuť, tak možno aj články predtým (o Tradícii - od článku 74).

Motívom k čítaniu môže byť toto konštatovanie: „Cirkev mala vždy v úcte Božie Písma tak ako samo Pánovo telo; obidve živia a usmerňujú celý kresťanský život. ‚Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch‘ (Ž 119, 105)" (KKC 141).

 

Modlitba na sedemnásty týždeň Roku viery:

 

„Bože mojich otcov a Pane milosrdenstva, ty si všetko urobil svojím slovom a v svojej múdrosti si stvoril človeka, aby vládol nad tvormi, ktoré si ty urobil, aby sväto a spravodlivo riadil svet a s priamym srdcom uplatňoval svoju moc.

Daj mi múdrosť, prísediacu na tvojom tróne, a nevylučuj ma spomedzi svojich detí, lebo ja som tvoj sluha a syn tvojej služobnice, človek slabý a krátkeho života a neschopný pochopiť právo a zákon...

S tebou je múdrosť, ktorá pozná tvoje diela, ktorá bola pri tom, keď si tvoril svet, a vedela, čo tvojim očiam lahodí a čo je správne podľa tvojich príkazov.

Vyšli ju zo svojich svätých nebies, pošli ju z trónu svojej velebnosti, aby bola so mnou a so mnou pracovala, aby som vedel, čo sa ti páči. Lebo ona vie a chápe všetko, ona ma bude rozvážne viesť pri mojich skutkoch a bude ma chrániť svojou slávou." (Múd 9, 1 - 5. 9 - 11)

 

18/60

V stredu sa začína Pôstne obdobie. Obvykle je to pre mnohých čas predsavzatí, krížových ciest, spovede a prípravy na Veľkú noc. To je veľmi fajn. Skúsim však poukázať aj na iný rozmer tohto obdobia. Nazvem ho„štartovací"rozmer :-).

Svätý František Saleský si v diele Rozprava o Božej láske ťažká, že na hostine lásky je vidno ešte príliš veľa tých, ktorí sa uspokoja s jedením, teda s meditovaním, s miešaním slov a myšlienok. Len niektorí sa odvažujú piť s potešením a určitou ľahkosťou (má na mysli kontempláciu). Ale len tak málo ich zájde až na hranicu opojenia (pod vedením Ducha Svätého).

Neviem, kde by si sa zaradil ty, keď čítaš tieto myšlienky svätca. Možno ešte pred meditáciu? To nie je podstatné. Dôležité je uveriť, že Boh má pre každého z nás pripravené celé nebo. Že ho v podstate mrzí, keď sa životom len vlečieme - síce bez nejakého veľkého hriechu, ale aj bez akéhokoľvek úsilia o čosi viac. A práve o toto „viac" mi ide.

Akosi sme si totiž privykli na „duchovný" život pozostávajúci z nedeľnej svätej omše, prvých piatkov, ranných a večerných modlitieb... Avšak svätý Pavol o tom hovorí, že to je len mlieko, nie pevná strava života kresťana (pozri 1 Kor 3, 2). List Hebrejom hovorí o začiatočnom učení (6, 1 - 2). No nám treba ísť ďalej, vyššie. K pevnej strave. Čo ňou je?

Ako prvý uvediem duchovný boj. Nie len ten pasívny, keď trpezlivo znášam utrpenia a bolesti (tela i ducha), ale aktívny duchovný boj, keď v Ježišovom mene útočím na mocnosti pekla a vyháňam ich z rodiny, z farnosti, z práce... „V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi" (Hebr 12, 4). „Žijeme, pravda, v tele, ale nebojujeme podľa tela - lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha. Pútame každú myseľ, aby bola poslušná Kristovi" (2 Kor 10, 3 - 5). Skús si tieto dva texty rozmeniť na drobné pre svoj život, pre život svojej rodiny, pre našu spoločnosť... Je to oblasť, v ktorej musíme všetci robiť najprv pokánie, lebo namiesto boja sme často diablovi len ustupovali a boli „tolerantní". Ale neostaňme len pri pokání! Naozaj sa treba pustiť do boja!

Ako druhé uvediem permanentnú formáciu. Potrebujem sa neustále vzdelávať v oblasti viery. Štúdiom Písma (nestačí len čítanie). Štúdiom Katechizmu Katolíckej cirkvi. Ak je možné, zúčastňovať sa na formačných stretnutiach. Ak také okolo teba nie sú, hľadaj. Musí však byť jasné, že formačné stretnutia nie sú len teologické prednášky a nasávanie informácií, ale také stretnutia, kde sa učím poznané prijať do mysle i do srdca, na základe toho meniť zmýšľanie a potom aj konanie.

A ako tretie a možno najdôležitejšie uvediem rastúcu túžbu. Chcieť viac. Nebyť falošne skromný a hovoriť, že mne stačí, ak sa do neba nejako prešmyknem. Nie, nechcem sa do neba len nejako dostať, ale chcem tam vstúpiť „hlavnou bránou" za zvukov fanfár nebeskej hudby a túžim, aby ma prišlo vítať celé nebo! Tým chcem povedať, že túžim, aby sa Boh v mojom živote oslávil v maximálnej možnej miere. Nestačí mi len jedenie či nejaké potešenie na hostine, ale túžim po opojení. Božím Duchom!

„Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a bližšie k spáse... Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení" (Hebr 6, 9. 11 – 12).

Keď chcel svätý Pavol opísať svoj spôsob života, použil slovo „uháňam" (Flp 3, 13). Nech je nastávajúci pôstny čas pre nás dobou túžobného uháňania do večného života myšlienkami, slovami i skutkami.

PS. Ako začať? Veď si to už urobil. Vzbudil si si túžbu. Chceš. Že nemáš síl? A kto ich má? Jedine Boh. Nuž sa k nemu priviň a prijímaj, čo ti dáva. A daj do toho celé svoje srdce, všetky svoje sily (biedne, ale bez nich Boh nič neurobí).

 

Modlitba na osemnásty týždeň Roku viery:

Môj Pane Ježišu, aj mne sa kedysi celkom páčil život na pokraji hriechu a aj keď som niečo zlé urobil, hovoril som si: „Veď to nie je až také zlé. Iní žijú horšie." Ó, Pane, ako som mohol byť taký slepý a nevďačný voči láske, ktorú si mi preukázal smrťou na kríži za mňa a potom mojím prijatím za svoje dieťa? Je mi to veľmi ľúto a až do smrti budem oplakávať svoju ľahostajnosť voči tvojej láske.

Ale teraz je koniec, môj Ježiš, s takým postojom. Rozhodujem sa oddnes uháňať k tebe do neba. Chcem v moci tvojho Svätého Ducha a pod ochranou svojho anjela strážcu odmietať každý hriech, víťaziť nad každým pokušením a ochotne znášať každú bolesť tela i duše, aby som sa ti aspoň trochu pripodobnil a mal tak účasť na vykúpení sveta, najmä mojich najbližších. Chcem byť aj tvojím svedkom, aby ľudia okolo mňa videli, že nič nemilujem viac ako teba, môj Ježiš. Aby túžili žiť ako ja - v tvojom objatí.

Moja Matka Mária, tvojmu príhovoru zverujem túto svoju túžbu.

 

19/60

Na Popolcovú stredu ma oslovili slová žalmu v Liturgii hodín: „Pán pozná ľudské myšlienky a vie, aké sú márne" (Ž 94, 11). Myslím, že práve preto nám Boh dal celý žaltár či iné modlitby vo Svätom písme, ako aj liturgické modlitby (svätú omšu, slávenie sviatostí) či modlitby ľudovej zbožnosti skrze Cirkev, aby sme mu nehovorili „márne" slová.

Všimnime si, že ustálené formy modlitieb sú už v textoch Mojžišových kníh - jednu z nich počúvame pri svätej omši na Prvú pôstnu nedeľu. Je to nádherné vyznanie viery: „Môj otec bol potulný Sýrčan... Egypťania nás týrali... My sme volali k Pánovi... Pán nás vyviedol... A hľa, teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane" (Dt 26, 4 - 10). Veľmi ma láka napísať takéto vyznanie viery podľa dejín môjho života. „Môj otec bol učiteľ. Komunisti ho týrali a vyhnali ho zo školy... On volal k tebe a dlhé roky niesol kríž utrpenia pre vieru. Život s Bohom bol pre neho dôležitejší ako milované zamestnanie bez Boha. Volal k tebe a odovzdal svojim deťom príklad pevnej viery. A hľa, ja dnes stojím pred tebou, Pane, a dávam ti aj tieto texty Aktivizačníka ako plody viery mojich otcov."

Aj Ježiš v dnešnom evanjeliu nepoužíva „márne" slová, ale slová Písma, aby zdolal pokušiteľa. Dal nám príklad...

A uvediem ešte iné príklady slov, ktoré nám dal Boh - žalmy nárekov, Kniha Jób, Jeremiášove Náreky. Niekedy si možno v nimi nevieme rady, ale to tiež nie sú „márne" slová. Kardinál C. M. Martini napísal: „Je nevyhnutné naučiť sa rozlišovať v našom živote nárek od sťažovania. Sťažovanie je bežne prítomné v našom živote, pretože sa sťažujeme na všetko a každý sa sťažuje na iných; v náboženských, sociálnych a politických kruhoch je vzácne nepočuť hovoriť zle o druhých. Stratil sa skutočný zmysel náreku, ktorý spočíva v plači pred Bohom. A tak energia odporu, podráždenosti, hnevu, ktorá sa hromadí v duši, nenachádza prirodzené a správne uvoľnenie a zosype sa na tých a na to, čo nás obklopuje, spôsobuje nešťastie v živote, v rodinách, v komunitách, v skupinách. Iba Boh, ktorý je Otcom, je schopný znášať vzbury a krik svojho dieťaťa; práve veľmi silný a dobrý vzťah s Bohom nám umožňuje hádať sa s ním. On akceptuje túto konfrontáciu, tak ako ju akceptoval u Eliáša, u Jonáša, u Jeremiáša, u Jóba... Dať priestor vyžalovaniu je najúčinnejší spôsob, ako skrotiť sťažovanie, ktoré zarmucuje svet, spoločnosť, Cirkev a ktoré nikam nevedie, lebo - keďže je prežívané na čisto ľudskej úrovni - nikdy nepríde na koreň problému.

Ak by sme nahradili sterilné sťažnosti, ktoré spôsobujú nové rany, hlbokým vyžalovaním v modlitbe, našli by sme riešenie svojich problémov a problémov iných ľudí alebo by sme aspoň našli presnejšie vyjadrenie pre utrpenie a neporiadky v Cirkvi." (Sila slabosti).

Konať pokánie (nielen v Pôstnom období) znamená v prvom rade vyvinúť úsilie o zmenu zmýšľania. Možno práve vyžalovaním sa namiesto sťažovania sa. Vyznaním viery aj za cenu utrpenia namiesto hľadania cesty menšieho odporu. Používaním Božích slov namiesto „márnych" slov.

Viem, nie je to ľahké. Ale moja skúsenosť mi hovorí, že stavať svoj život - zmýšľanie i konanie - na Božom slove (v Písme i v učení Cirkvi) prináša pokoj srdca a nádej večného života aj uprostred súžení tela či ducha.

 

Modlitba na devätnásty týždeň Roku viery:

Ľudová zbožnosť, schválená Cirkvou, nám v tomto čase predkladá modlitbu krížovej cesty ako rozjímanie nad Ježišovým utrpením i umučením. Liturgická zbožnosť nás zasa až do 5. pôstnej nedele vedie k poznávaniu vlastnej hriešnosti a k nutnosti obrátenia. Bez toho je náš nárek nad Ježišovým utrpením len divadlom. Preto prijmime na tento týždeň ako každodennú modlitbu 51. žalm - modlitbu pokánia kráľa Dávida po odhalení jeho hriechu. (Tu uvádzame len pár veršov, nájdite si celý žalm v Biblii.)

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé... Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty. Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia...

 

20/60

„Povedz ľuďom, že mám ich rád, že sa o nich vždy starám, a keď zablúdia vo svete, povedz, že ich hľadám..." Možno poznáte melódiu k slovám tejto piesne, ktorá „letela" kedysi pred 30 rokmi. Dá na vypočuť na youtube.com (Jednej noci slzy moje...), aj keď s nie celkom správnymi slovami.

Každý týždeň sa pýtam Ježiša, o čom mám písať. A dnes ráno mi pripomenul túto pieseň. S veľmi jasným posolstvom pre mňa samého: „Netráp sa." Bol som totiž pár dní s človekom, ktorý je trápením aj pre seba samého, aj pre mnohých ľudí okolo seba. Tak sa aj dnes učím netrápiť sa v negatívnom význame tohto slova - donekonečna špekulovať, čo s tým. Táto pieseň ma vedie k dôvere a modlitbe: „Pane, zachráň ho. Pošli ďalších ľudí, ktorí mu budú svedčiť, že ho máš rád, že sa o neho staráš, že ho hľadáš, lebo veľmi zablúdil. Ak chceš, pošli ma... Daj mi potrebnú lásku."

Druhá pôstna nedeľa je o nádeji v utrpení, v trápení. Predstav si starého bezdetného Abrama, ako mu Boh sľubuje potomstvo početné ako hviezdy na nebi. „Bože, ty sa mi posmievaš?" - asi taká by mala byť „normálna" reakcia. Ale reakcia viery je iná. A Abram sa na jej základe stal Abrahámom aj otcom vyvoleného ľudu.

Nevieme, čo Abram povedal Bohu na jeho prísľub, ale pre nás môžu byť v každej situácii odpoveďou naše trápeniaslová žalmu: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?" (Ž 27, 1). Tento žalm má názov Dôvera v nebezpečenstve. A stojí za to, aby sme sa ho modlili nielen v ťažkej dobe, ale aj keď je nám relatívne dobre - tak sa pripravíme na chvíle, keď sa boj o dobro stupňuje. „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme" (v. 10).

Do tohto kontextu zapadá aj evanjelium - premenenie Pána. Keď ho traja apoštoli prežívali, zrejme ani nechápali, načo je to dobré. Bolo to pre nich také očarujúce, že tam chceli ostať navždy: „Urobme tri stánky..." (Lk 9, 33). Ale neskôr sa o toto zjavenie opierala ich viera v ťažkých dobách: „Nesledovali sme vymyslené bájky..." (2 Pt 1, 16 - 19).

Tiež svätý Pavol hovorí o nádeji - „naša vlasť je v nebi..." (Flp 3, 20). Avšak s prekvapujúcou výzvou, ktorú radi prepočujeme alebo si o nej povieme, že my to povedať nemôžeme. Práve preto ju tu zvýrazním: „Spoločne ma napodobňujtea všímajte si tých, čo žijú podľa vzoru, aký máte v nás!" (Flp 3,17). Kde sa podela Pavlova pokora? Ako to, že dáva za vzor seba, a nie Krista? Oprávnene v nás môžu vznikať takéto myšlienky, lebo sme vychovávaní tak, aby sme sa ani zdanlivo nevyvyšovali. Avšak vyvyšoval sa tu Pavol? Vôbec nie, ak vezmeme do úvahy, čo píše na inom mieste: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2,19b - 20a).

Ak prijímame to, čo nám je milé a príjemné - že Ježiš sa o nás stará, že nás hľadá, ak zablúdime na ceste -, musíme prijať aj to ďalšie: sme povinní vyzývať ľudí, aby žili ako my. Lebo aj v nás žije Kristus. Tu je čas na spytovanie svedomia... Otázky si polož sám. Budú bolieť. Len ťa prosím, nehľadaj výhovorky, prečo vraj ty nemôžeš povedať ľuďom, aby ťa napodobňovali. Lebo to nie sú výhovorky pred sebou či ľuďmi, ale pred Bohom. A on ťa pozná. Tak na čo sa môžeš vyhovoriť? Jedine na svoj hriech. Ale ten má riešenie - ľútosť, spoveď, zmena zmýšľania, nový život. A potom výzva človeku, ktorému chceš ukázať cestu spásy: „Napodobňuj ma, ako aj ja napodobňujem Krista" (1 Kor 11,1).

Pre veriaceho to je nádherná perspektíva - na ceste spásy nie som sám. Idem za tými, čo napodobňujú Krista, a tak aj sám sa stávam príkladom pre tých, čo idú za mnou. Nie ku mne, ale ku Kristovi. Láka ťa táto perspektíva? Čo na to hovorí tvoje srdce? Čo najskôr si nájdi človeka, na ktorom vidíš, že žije s Ježišom, a napodobňuj ho. Splnia sa slová proroka: „Pôjdeme s vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh" (Zach 8,23). A do neba neprídeš sám. To sa asi ani nedá. Prídu tam s tebou aj všetci ľudia, ktorí ťa budú napodobňovať na ceste viery...

Modlitba na dvadsiaty týždeň Roku viery:

Ako najkrajšiu modlitbu by som tento týždeň asi odporúčal slávenie liturgie sviatosti pokánia a zmierenia. Naschvál píšem slávenie, čiže nie skrátenú verziu skráteného obradu, ktorá sa najčastejšie používa pre nedostatok času. Ale to je zatiaľ asi nedosiahnuteľná túžba... Nezabudni však, že každá liturgia je modlitbou. Modlíme sa nielen slovami, ale aj počúvaním, mlčaním, polohou tela... Nech je teda tvojou modlitbou tento týždeň kľakanie i kľačanie, vstávanie i státie, sadanie i sedenie, spievanie i mlčanie aj odpovedanie počas každej liturgickej slávnosti, na ktorej sa zúčastníš. Lebo pri jej slávení Boh Otec skrze Krista v Duchu Svätom posväcuje človeka a tou istou cestou človek oslavuje Otca. Kaž-dým gestom, slovom, postojom tela...

 

21/60

„Povedz, že ich hľadám..." Takéto slová sú v piesni, ktorú som spomínal minulý týždeň. Ježiš nás posiela hovoriť ľuďom, že ich hľadá. Ako ich hľadá a ako im to máme povedať?

Predstavte si, ako na mýtnici sedí mýtnik Matúš. Zlý človek. Kolaborant, zlodej, možno smilník... Ide okolo neho Ježiš. Určite mu o Matúšovi už hovorili. A Ježišovi určite záležalo na tom, aby sa z Matúša stal dobrý človek. Tu jeľudský scenár, ako sa to dá urobiť: „Hej, ty si Matúš? Počúvaj ma dobre! Musíš sa zmeniť. Hneď teraz si roztrhni rúcho, obleč si vrecovinu, posyp si hlavu popolom, zober býka a ťahaj ho do Jeruzalema na obetu za svoje hriechy. Potom choď na púšť k esénom, tri roky tam rob pokánie a slúž im ako otrok. Samozrejme, musíš sa pritom naučiť všetky žalmy, predovšetkým 51. Potom sa vráť. Preskúšam ťa a ak budem s tebou spokojný, budeš ma môcť nasledovať." A tu je božský scenár: „Poď za mnou!" Čo nasledovalo? Hostina u hriešnika, ktorý sa zamiloval do Ježiša.

„Povedz, že ich hľadám..." Na 3. pôstnu nedeľu sa v cykle A číta evanjelium o Samaritánke pri Jakubovej studni (Jn 4, 5 - 42). Ale môže sa čítať každý rok, najmä ak sú vo farnosti katechumeni, ktorí sa chystajú na krst. Prečo? Je to evanjelium o zmene, ktorú v srdci človeka uskutočňuje Duch Svätý. O stretnutí v láske. Ježiš miloval Samaritánku. Nikdy predtým ju nevidel, ale miloval ju. A dal jej to aj patrične najavo. Ponúkol jej riešenie problémov jej života. Tiež jej mohol povedať, že musí robiť pokánie, že sa musí zmeniť... Nič také jej však nepovedal. Namiesto toho jej ponúkol živú vodu... Čo nasledovalo? Silné svedectvo ženy: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila. Nebude to Mesiáš?" Nepresviedčala, ponúkala, hoci Ježiš jej sám povedal, že je Mesiáš. Ona v to uverila. A dávala ponuku: „Sami zistite, kto to je."

„Povedz, že ich hľadám..." Vo väčšine našich kostolov dnes čítame evanjelium o figovníku, ktorý neprinášal ovocie (Lk 17, 1 - 9). Ľudské riešenie: zoťať, vykopať. Božie riešenie: „Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie." Zľutovanie a milosrdenstvo, prejavené slovami i skutkami, charakterizuje Božích ľudí. Lebo charakterizuje ich Boha: „Videl som utrpenie môjho ľudu... počul som jeho kvílenie... poznám jeho bolesť... Zostúpil som, aby som ho vyslobodil" (Ex 3, 7 - 8).

„Povedz, že ich hľadám..." Ak to chceš niekomu povedať, najprv ty sám musíš mať skúsenosť i vieru, že ťa Ježiš našiel. Máš? Ak nie, odporúčam ako návodprvé číslo Aktivizačníka na dcza.sk...

Presvedčenie, že Ježiš ma našiel, že sa so mnou stretol, že mi niečo povedal, často môže byť predmetom duchovného boja. Diabol totiž robí všetko preto, aby takéto stretnutie spochybnil. Spomeňte si, kto z vašich známych či blízkych veriacich v poslednej dobe povedal, že sa o niečom rozprával s Ježišom, že mu Boh niečo povedal. Asi nemáte veľa takých skúseností. A keby som sa opýtal, čo vám dnes povedal Ježiš pri modlitbe? Je to celkom prirodzená otázka, veď jedna z definícií modlitby hovorí, že je to rozhovor s Bohom...

Preto ma veľmi potešilo vyjadrenie dnes už emeritného pápeža Benedikta XVI: pri poslednej generálnej audiencii: „Prosil som nástojčivo Boha v modlitbe o jeho svetlo, aby som sa vedel správne rozhodnúť nie pre dobro mňa samého, ale pre dobro Cirkvi." Dal nám príklad - rozprával sa s Bohom. A svojím rozhodnutím aj povedal, čo mu Boh odpovedal.

Ako môžeme niekomu pomôcť stretnúť sa s Ježišom? Možno aj tým, že mu povieme o tom, ako sa s Bohom rozprávame a čo nám hovorí...

Modlitba na dvadsiaty prvý týždeň Roku viery:

V týchto dňoch nemá Cirkev svoju viditeľnú hlavu. Sme v stave očakávania na zvolenie nového Svätého Otca, ale predovšetkým v stave modlitby za celý kardinálsky zbor, aby nám vybrali za ďalšieho nástupcu svätého Petra muža, ktorého si vyvolil Duch Svätý. Veríme, že to tak bude.

Nasledujúca modlitba je zostavená z modlitieb Rímskeho misála, omša za vyvolenie pápeža:

Bože, večný pastier svojho ľudu, ty po všetky časy ochraňuješ svojich veriacich; pre svoju nesmiernu lásku daj svojej Cirkvi takého pápeža, ktorý by sa ti páčil svätosťou života a nám sa stal starostlivým pastierom.

Daj nám pastiera podľa svojho srdca, ktorý by tvojmu ľudu horlivo ohlasoval pravdu evanjelia a viedol ho k čnostnému životu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

 

22/60

Prosím ťa, poď domov! Každý deň na teba čakám. A nielen vo dne, ale aj v noci. Mám pre teba pripravené objatie, bozk, kúpeľ, nové šaty, hostinu! Prosím ťa, poď domov! Veľmi ťa milujem. Plačem každý deň, keď si preč, ďaleko odo mňa. Každé ráno vychádzam do ulíc sveta a hľadám ťa. No nemôžem ťa nájsť, ak ty sám nebudeš chcieť. Prosím ťa, poď domov! Viem, že stretávaš mnohých ľudí, no bezo mňa si sám. Nijaký človek - ani tvoj manžel či manželka - ti nemôže dať to, po čom túžiš - ničím neobmedzenú a ničím nepodmienenú lásku. A tých ľudí ti posielam do cesty, aby si spoznal túto pravdu. Prosím ťa, poď domov!

Predstav si, ako sa tešili Hebreji, keď prešli cez Jordán a na jerišských stepiach slávili Veľkú noc. Prišli domov!Čakali ich ešte boje a nejeden pád, ale boli doma. Už nemali mannu - pokrm púšte, ale pokrm domova.

Alebo si predstav márnotratného syna, ako s úžasom hľadí na svojho otca. Čakal prísny pohľad, možno výčitky a hnev. No otec má pre neho otvorené náručie, slzy v očiach a beží mu ústrety: „Syn môj! Vitaj! Poď domov. Budeme sa radovať a veseliť, lebo si sa mi vrátil..." - „Otče, ale ja som ti prehajdákal majetok, robil som ti hanbu všade, kde som prišiel..." - „Syn môj, prišiel si domov. Milujem ťa! A to, že si tu, je dostatočným znakom tvojej zmeny. Tu doma máš pripravené všetko, čo si hľadal vonku. Poď, dáme pripraviť hostinu, okúpeš sa, mám pre teba krásne nové šaty..." - „Otecko!"

Poď domov! Prosím! Poď domov k svojmu Otcovi. Veď som poslal svojho jediného Syna, aby ťa našiel. A keď čítaš tieto riadky, vedz, že Ježiš ťa už teraz berie na svoje ramená ako zblúdenú ovečku. Nekričí na teba ani ťa palicou neženie do košiara, ale túli si ťa k hrudi, očisťuje ťa od rán, uzdravuje ich, obväzuje, čo je zlomené... Nesie ťa domov. Ku mne.

Niečo sa v tebe láme a chceš plakať? Plač. Plač nad sebou, nad svojím premárneným životom, nad zlom, ktoré ťa ničilo a ktoré si možno aj sám tvoril. Len ťa prosím, plač v mojom náručí. Nie bezútešne niekde v tme, ale v mojom náručí. Tu sa nemusíš hanbiť za svoje slzy. Každú jednu beriem do svojich dlaní a prijímam ich ako prejav tvojej túžby byť doma.

Poď, umyjem ťa vo sviatosti pokánia a zmierenia. Dáme veci do poriadku. Na tvoje hriechy si viac nespomeniem, odstránim všetko, čo ti ubližovalo, zraňovalo, čím si ubližoval a zraňoval iných...

Poď, dám ti nové šaty. V Kristovi si novým stvorením, obliekam ti nového človeka, ktorý už nežije v moci hriechu, ale v láske, ktorou tvoje srdce napĺňa Duch Svätý. V tej láske, po ktorej v hĺbke svojho srdca túžiš aj uprostred najväčšieho bahna hriechu a zla.

Poď, mám pre teba pripravenú hostinu - v Oltárnej sviatosti ti dávam pokrm, ktorý oveľa lepšie ako manna nasycuje každú chuť. Seba samého ti dávam. Dávam ti vlastný život. V krste si sa stal mojím dieťaťom a máš v sebe božský život. Budeš žiť naveky. Nijaké rozprávkové „a žili šťastne, kým nepomreli".Mám pre teba šťastný večný život!

Poď, mám pre teba pripravené ešte niečo - pozri sa, celý svet patrí mne. A ty si dedičom všetkého, čo som stvoril.

Poď domov... Prosím. Mám ťa veľmi rád a čakám na teba.

Že potrebuješ dôkaz? Pozri sa na prvý kríž, ktorý nájdeš. Pozeraj sa naň dlho...

Možno nič nevidíš. Ale Ježiš aj slepému od narodenia dal zrak! Tak sa neboj a poď domov! Si očakávaný a vítaný. Tvoj Otec sa už dávno na teba teší!

 

Modlitba na dvadsiaty druhý týždeň Roku viery:

Text, ktorý si si práve prečítal, možno nie je určený pre teba - ak si sa už vrátil do Otcovho domu. Ale môžeš ho použiť, aby si niekomu inému pomohol prísť domov. Komu? Koho ti Boh v tejto chvíli kladie na srdce? S kým by si chcel sláviť Veľkú noc ako deň Ježišovho víťazstva? Skôr, ako tomu človeku tento text zreprodukuješ či dáš prečítať, pomodli sa za neho. Možno Korunku Božieho milosrdenstva: „Pre svoje bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom..." Pán Ježiš svätej Faustíne povedal: „Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť" (Denníček 1541).

A možno si vytvoríš vlastnú modlitbu podobnú tejto:

Pane Ježišu, ďakujem ti, že som sa mohol vrátiť do Otcovho domu. Už dnes sa teším aj pripravujem na definitívny návrat, keď si ma Otec vezme k sebe. Kým sa to však stane, prosím, aby tam so mnou prišli aj tí, ktorých mám rád. Dnes osobitne zverujem tvojej láske a milosrdenstvu M. Prosím ťa, otvor mu (jej/im) oči, aby zatúžil(a/i) byť doma s Otcom. Ďakujem."

 

23/60

Určite vieš, čo znamená slovo exodus. Slovník slovenského jazyka hovorí, že je to hromadné odsťahovanie sa, často celého národa. V jazyku viery (kresťanskej či židovskej) má však okrem toho aj iný význam - nie je to obyčajné odsťahovanie sa, ale vyslobodenie z otroctva.

Možno nevieš, že v kresťanstve rozoznávame päť exodov. Prvý je ten najznámejší - vyslobodenie Hebrejov z egyptského otroctva. Druhý je ten, ktorý predpovedá v nedeľnom čítaní prorok Izaiáš: „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové..." (Iz 43, 18). Prorok ohlasuje vyslobodenie Izraela z babylonského zajatia. Tretí exodus môže byť pre nás prekvapením - je to Ježišov prechod cez utrpenie a smrť k životu. Voláme ho aj Kristovo veľkonočné tajomstvo. Štvrtý exodus sa nás dotýka veľmi osobne - je to náš osobný východ z otroctva hriechu k novému životu s Kristom a v Kristovi. Ponuku naň dostala napríklad cudzoložná žena v nedeľnom evanjeliu. Ale aj tí všetci, čo tam na ňu žalovali - keď im Ježiš povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň" (Jn 8, 7). Piaty exodus nás všetkých čaká - na konci, keď pri Poslednom súde prejdeme s Ježišom do nebeskej vlasti ako Cirkev, jeho milovaná Nevesta.

Kde sa nachádzaš vo svojom exode? Ešte v Egypte pri plných hrncoch mäsa, kde máš cibule a chleba dosýta? Alebo si už na púšti na ceste k Červenému moru? Možno si krstom už prešiel na inú púšť, si na ceste do zasľúbenej zeme a práve repceš, že nemáš vody ani mäsa? Alebo uvažuješ, že sa vrátiš do Egypta, veď tam ti bolo celkom dobre?...

Svätý Pavol ukazuje čosi celkom iné. On prežil svoj exodus „šokovou terapiou". Bola taká účinná, že po nej hovorí: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou... za víťaznou odmenou" (Flp 3, 13). Dokonca hovorí, že všetko, čo predtým pokladal za dôležité, je pre neho už len odpad. Lebo poznanie Ježiša Krista je pre neho také vznešené, že všetko ostatné sú len smeti. Poznanie v biblickom význame - teda nie informácia, ktorú si uchovávam kdesi v pamäti, ale poznanie ako osobné stretnutie. Je iné povedať: „Poznám Jožka Mrkvičku," keď ho občas vídavam v televízii, a iné povedať: „Poznám Jožka Mrkvičku," keď sa s ním denne stretávam, rozprávam, keď s ním možno žijem v jednej domácnosti.

Svätý Pavol hovorí, že poznať Ježiša Krista je vznešená vec. Niečo nezabudnuteľné, očarujúce, niečo, čo napĺňa nielen myseľ, ale aj srdce.

Poznám Pána Ježiša. Na svoju hanbu hovorím, že veľmi málo, ale chcem ho každým dňom poznávať viac. Učím sa ho vnímať, lebo býva u nás doma. Veľmi ho vnímam na cestách, učím sa počúvať ho pri modlitbe, jemu zverujem každé písmenko každého Aktivizačníka a neraz s úžasom sledujem, aké myšlienky mi vkladá do mysle a čo píšem. Neraz si myslím, že všetky tie texty sú určené predovšetkým pre mňa - aby som hlbšie a lepšie prežíval svoj exodus. Keď otváram Sväté písmo, často s napätím čakám, čo mi Boh povie. Včera mi povedal, že nemám spočinku (Nár 1, 3b) a že to je moja cesta v týchto mesiacoch, keď akosi citlivejšie vidím bolesti miestnej cirkvi i Cirkvi na Slovensku. Učí ma tešiť sa na každú liturgiu ako na čas osobitne prežívaný s ním. A ja sa učím byť zvedavý, čo mi povie, čím ma osloví, aby mu „moja duša spievala a nestíchla už nikdy..." (Ž 30, 13). Pritom tak bolestne prežívam aj skutočnosť nedeľného 126. žalmu - na jednej strane radosť z vyslobodenia, na druhej strane neustále rozsievanie s plačom. Ale verím, že raz príde aj jasot. Možno už počas Veľkej noci.

Modlitba na dvadsiaty tretí týždeň Roku viery:

Náš exodus je často výsledkom opačných pnutí v našom živote, ktoré sa dajú vyjadriť slovami už a ešte nie. Krstom sme už Božie deti, ale ešte nie sme v nebi. Aj preto v nás stále prebieha boj - na jednej strane užívať si svet tak, akoby sme nikdy nemali zomrieť, na druhej strane neustála túžba po čomsi väčšom, čo nazývame večnosť. Preto si tento týždeň ako modlitbu osvojme 126. žalm. Aj ako modlitbu za nášho Svätého Otca Františka...

Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách.

Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania.

Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán."

Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.

Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny.

Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.

Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie.

No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.

 

24/60

Najradšej by som tu namiesto svojich slov uviedol texty Svätého písma, ktoré sa čítajú tento rok na Kvetnú nedeľu. Veď kto som ja, aby som sa prihováral čo len jednému ľudskému srdcu? Verím však, že Ježiš žije vo mne a aj cez myšlienky, ktoré vznikajú v mojej hlave a srdci, chce niekoho pritiahnuť k sebe. A tak hľadám v sebe „milé slová, aby som nimi vedel posilniť unaveného" (porov. Iz 50, 4).

Celé Pôstne obdobie sme sa usilovali o očistenie srdca, zmýšľania, konania, aby sme tak boli vnímavejší na Ježišovu prítomnosť v nás. Ľutovali a vo sviatosti zmierenia sme vyznávali spáchané zlo, učili sme sa viac vnímať, že Boh si v nás urobil príbytok (Jn 14, 23), a na základe lásky, ktorú v našich srdciach rozlieva Duch Svätý (Rim 5, 5) sme sa usilovali trpezlivo znášať ľudí okolo seba a podľa ich potrieb ich milovať a slúžiť im. Vlastne ani nie my, ale Boh konal v nás svoje dielo (Ef 2, 10).

Začína sa teraz týždeň, keď budeme žať ovocie svojho úsilia - máme privilégium sprevádzať Ježiša v jeho utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní nielen spomienkou či pripomínaním si udalostí našej spásy, ale priamo prežívaním Kristovho veľkonočného tajomstva, predovšetkým v liturgických sláveniach a obradoch. Lebo Ježiš žije v nás.

V týchto dňoch si pri svätých omšiach a obradoch vypočujeme všetky štyri Piesne o Pánovom služobníkovi z Knihy proroka Izaiáša. O Ježišovi, ktorý žije v nás. Pri ich počúvaní (a možno aj čítaní - odporúčam čítať si ich tento týždeň znova a znova - sú v 42., 49., 50., 52. a 53. kapitole) sa s láskou pozerajme na Ježiša, ktorý býva v nás a buďme mu potechou v jeho boji, ktorý síce v čase svojho telesného utrpenia na zemi už víťazne zavŕšil, ale v nás ešte stále bojuje a trpí.

Môj Ježiš, často sa pozerám na obraz, kde ležíš na zemi pod krížom a skláňa sa k tebe Šimon, aby ti pomohol. Ako často mi pritom hovoríš: „Ponesieš dnes so mnou môj kríž?"! Šimon je namaľovaný od chrbta a pri tejto otázke vnímam, že to som ja tam sklonený nad tebou a nad tvojím krížom. A s úžasom počúvam, že ty, Boh, chceš, aby som ti pomohol. Napĺňajú sa aj v mojom živote slová svätého Pavla o tebe: „...zriekol sa seba samého, uponížil sa" (Flp 2, 7a. 8a) a odhaľujem, ako dôsledne si si „vzal prirodzenosť sluhu", keď ty, svätý, mňa, hriešnika, prosíš o pomoc. Zakaždým ti s chvením srdca odpovedám: „Áno, Ježiš, môj Pán, chcem ti pomôcť." A ty mi potom rozmieňaš deň na drobné udalosti, v ktorých nesiem tvoj kríž na svojich ramenách. Ako často pritom zabúdam, že je to tvoj kríž, a trápim sa pod ním, akoby som ho niesol sám :-(. Avšak aj v tejto svojej slabosti chcem dnes znova ísť s tebou. Do Jeruzalema, kde ťa víta jasajúci zástup, do Betánie, kde ti Mária pomaže nohy... Budem pri tebe, keď budeš podávať Judášovi smidku chleba a keď povieš Petrovi, že ťa zradí, keď zasadneš s Dvanástimi k veľkonočnej večeri... Chcem byť s tebou v Getsemanskej záhrade a potom celý čas až po kríž.

Teraz sa ma pýtaš: „A potom už nie?" Aj potom, môj Ježiš. Pôjdem s tebou až do tmavého hrobu, kde budem netrpezlivo čakať na tvoje zmŕtvychvstanie.

Ježiš žije aj v tebe. Chce sa s tebou rozprávať, chce sa ti dať stále lepšie spoznať, aby si ho mohol viac milovať. Aby si nemal o ňom len informácie (poznanie rozumom), ale aby tvoje srdce priľnulo k nemu v láske. Skús sa ho dnes a každý deň tohto týždňa ráno opýtať: „Ježiš, ako ti dnes môžem pomôcť? Čím ti môžem urobiť radosť? Kde ma dnes potrebuješ v boji so zlom?" A plný očakávania počúvaj odpovede Božieho Syna, ktorý ti bude vyznávať lásku a hovoriť, že veľmi, veľmi potrebuje tvoju pomoc a útechu, lebo boj so zlom je stále urputnejší.

Modlitba na dvadsiaty štvrtý týždeň Roku viery:

Prosím ťa, veľa sa tento týždeň rozprávaj s Ježišom. Veľmi pozorne pritom počúvaj, keď ti bude hovoriť o svojej láske k tebe a o tom, čo všetko pre teba urobil. Možno sa ťa bude často pýtať: „Miluješ ma?" Možno ti bude často hovoriť: „Si pre mňa vzácny a jedinečný." Možno ti povie, ako veľmi ťa potrebuje. Ver jeho slovám. Ježiš trpel, zomrel a vstal z mŕtvych pre teba. Nie pre ľudstvo, ale pre teba. Choď s ním tento týždeň do Jeruzalema a pozorne sleduj každý jeho krok, každé slovo. Všetko to povedal, urobil pre teba. „Veríš tomu?" (Jn 11, 26).

Ako „formálnu" modlitbu, keď by hrozilo, že ti myšlienky budú blúdiť, priprav si poruke 22. žalm a modli sa ho s Ježišom, ktorý býva v tvojom srdci. Že ktorý to je? „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil..." Vo chvíľach roztržitosti sa ho pomodli vždy až do konca. S Ježišom v srdci!!!PS. To všetko, čo som tu napísal ako ponuku, rob tak, aby ľudia, s ktorými žiješ, vnímali, že ich miluješ...

25/60

Vymkol si sa niekedy? Zabuchli dvere a kľúč ostal zvnútra? A ty vonku? Pred pár dňami som to zažil a pritom som si uvedomil, že presne to bola situácia človeka po prvom hriechu. Bol v nebi doma, bolo mu tam skvelo. Ale potom sa rozhodol (naštvaný na Boha, že mu niečo nechce dať) vyjsť von s presvedčením, že sa môže kedykoľvek vrátiť, veď v nebi je doma. No dvere si zabuchol a nemohol sa dostať dnu. Už nikdy. Nepomáhalo búchanie, skúšanie všelijakých náhradných kľúčov, akými sú sex, násilie, moc, peniaze, úspech, iní bohovia... Bolo potrebné volať a čakať na odborníka. Stáť vonku na vetre a mraze, hľadať si náhradné bývanie, zdroj tepla, obživu... Čakanie sa človeku zdalo dlhé, až si napokon zvykol žiť mimo neba a aj zabudol, že kdesi sú nejaké zabuchnuté dvere. Len nejasne sa v ňom niekedy objavila túžba: „Vari to, čo vidím a prežívam, je všetko? Nie je niekde niečo viac?"

V podstate len jeden národ - Hebreji - si celé generácie odovzdávali poznanie o zabuchnutých dverách a vytrvalo na ne hľadeli s nádejou, že ich niekto otvorí zvnútra alebo že príde odborník, ktorý ich otvorí zvonku. Občas sa aj našiel niekto, kto sa za takého odborníka vyhlasoval, ale vždy to bola len falošná nádej a odborník bol obyčajný klamár. Kým...

Kým neprišiel Ježiš. Mal moc. Mal lásku. Mal kľúč. Hoci chvíľu sa niektorým tiež zdalo, že nie je ten pravý: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo" (Lk 24, 21). Ale Ježiš vstal z mŕtvych! A tým otvoril zabuchnuté dvere a my môžeme smerovať do neba, do večnej radosti a večného života. Svätý Štefan v úžase volal: „Vidím otvorené nebo!" (Sk 7, 56).

Zdá sa ti to príliš krásne, aby to bolo pre teba? Nuž vedz, že Ježiš to urobil pre teba. Poznal ťa ešte skôr, ako si sa počal v matkinom lone (Ž 139, 13), zahrnul ťa svojou láskou ešte pred stvorením sveta (Ef 1, 4) a keď prišla plnosť času, sám prišiel na zem, aby ti ukázal cestu cez dvere viery k Otcovi. Domov. A keď na konci svojho pôsobenia na zemi odchádzal k Otcovi, povedal, že bude s nami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28, 20). To nie sú nejaké slová útechy, aké hovoríme, keď sa s niekým lúčime a utešujeme ho: „Neboj, v srdci budem stále s tebou." Ježiš je skutočne s tebou, aj keď ho (možno) nevidíš. Bez ohľadu na to, čo práve prežívaš, či sa trápiš s nejakým zlyhaním alebo s ťažkou chorobou, či spievaš chválospevy alebo žalospevy, Ježiš je s tebou.

A nie ako nezúčastnený divák či rozhodca, ktorý hodnotí tvoje konanie a dáva ti dobré alebo zlé body, ale ako ten, ktorý ti utiera slzy či pot v trápení či námahe, ktorý spieva a s tebou oslavuje každý tvoj úspech, ktorý s tebou trávi každú chvíľu života. Ježiš nesmierne túži rozprávať sa s tebou, počúvať ťa, povzbudzovať ťa, potešovať ťa... Možno si ho aj počas týchto sviatkov viac krát prijal v Oltárnej sviatosti, no namiesto počúvania si mu prečítal nejakú modlitbu z knihy a nič viac. Ale Ježiš chce od teba viac - chce, aby si sa s ním rozprával tak, ako sa rozprávaš s priateľom, ako s bratom, ako s mamou, ako s manželkou či manželom.

Počúvaj, čo ti hovorí v týchto dňoch zmŕtvychvstania: „Mám ťa rád. Si pre mňa taký dôležitý, že som opustil nebo a prišiel k tebe, aby som ťa doviedol domov k Otcovi. Tam sa s tebou chceme navždy radovať. Veľmi túžim ísť s tebou cez tento svet. Prosím ťa, dovoľ mi to." Boh ťa prosí. Ten, čo vstal trpel, zomrel a vstal z mŕtvych len preto, aby mohol byť s tebou. Čo mu povieš?

Modlitba na dvadsiaty piaty týždeň Roku viery:

Neviem ponúknuť inú modlitbu na Veľkú noc, ako pieseň. Spev je totiž najväčším prejavom radosti človeka. Nový človek žije nový život a spievanovú pieseň. Pieseň víťazstva. Napríklad:

Raduj sa, Cirkev Kristova, veselo prespevuj: Pán Ježiš Kristus z mŕtvych vstal, raduj sa, duša, raduj. Pre hriešne ľudské pokolenie priniesol sväté vykúpenie. Spievajme, kresťania, Bohu: Aleluja!

Veselá doba nastala, Ježiš v tej chvíli vstal, a podľa písma prorokov tretí deň hrob zanechal. Spasiteľ sveta nás potešil, kajúce stvorenie rozhrešil. Spievajme, kresťania, Bohu: Aleluja!Raduj sa, ľudské stvorenie, Pán tvoj smrť olúpil, od smrti dnes ťa zachránil a z diabla rúk vykúpil. Anjeli na nebi spievajú a duše v predpeklí plesajú. Spievajme, kresťania, Bohu: Aleluja! (JKS 201)

Spievaj a kráčaj! Spievaj a miluj! Spievaj a raduj sa s Kristom!

Christos voskrese! Voistinu voskrese! Kristus vstal! Skutočne vstal!

Máš niekoho veľmi rád? Daj mu prečítať tento Aktivizačník a porozprávajte sa o tom, čo sa tu píše.

 

26/60

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!

Toto zmŕtvychvstanie nielenže všetko zmenilo, ale stále všetko mení! Zmenilo nielen život ustráchaných apoštolov, ale aj dnes mení môj život. A veľmi túžim, aby menilo aj tvoj. Preto ti ohlasujem s veľkou radosťou v srdci a silným, jasavým hlasom: Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!

Ak by to tak nebolo, nemali by sme nijakú istotu, že po smrti bude niečo nádherné. Bez Ježišovho zmŕtvychvstania je smrť hrozný nezmysel, lebo končí niečo, čo sa nám viac či menej, ale v podstate páči. Bez Ježišovho zmŕtvychvstania ani pre veriaceho človeka niet nádeje na nebo, lebo bez neho niet odpustenia hriechov. „A keď Kristus nevstal..., sme najúbohejší zo všetkých ľudí" (1 Kor 15, 17. 19).

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! To nie je metafora, ako som kdesi nedávno čítal. To je základný fakt našej viery. Ak tento spochybníš, tak všetko ostatné v kresťanstve nemá hodnotu ani zmysel. Ale ak tomu veríš, mení to všetko. So zmŕtvychvstalým Ježišom všetko má zmysel, smerovanie, cieľ. Aj utrpenie. Dokonca aj hriech... Lebo ak je Ježiš živý, potom je s tebou, ako to sľúbil (Mt 28, 20). A keď je Ježiš s tebou, môžeš a dokážeš žiť celé evanjelium. Nie preto, že si silný, dobrý, skvelý a neviem aký, ale preto, že Ježiš žije s tebou.

Svätý Otec František v katechéze počas generálnej audiencie 2. apríla okrem iného povedal: „Radosť nad tým, že Ježiš žije, a nádej, ktorá človeku napĺňa srdce - to si nemožno nechať len pre seba. A malo by sa to zopakovať aj v našom živote. Zažime radosť z toho, že sme kresťania! Veríme vo Vzkrieseného, ktorý zvíťazil nad zlom a smrťou! Majme odvahu ‚vyjsť‘ von, aby sme túto radosť a toto svetlo rozšírili do všetkých oblastí nášho života! Vzkriesenie Krista je našou veľkou istotou; je to ten najcennejší poklad! Ako by sme sa mohli nepodeliť s ostatnými o tento poklad, o túto istotu? Nie je len pre nás, je na to, aby sme ju odovzdali ďalej, dali aj ostatným, podelili sa s ňou. Je to naše svedectvo."

Svätý Otec nás vyzýva volať všetkým, že Ježiš žije. Radi hovoríme o tom, že pápeža treba poslúchať. Nuž ho poslúchnime! Niekedy si predstavujem, ako náš biskup či naši kňazi prechádzajú ulicami našich farností a každému, koho stretnú, s veľkou radosťou hovoria: „Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!" Viem, že je to len sen (dúfam, že zatiaľ), ale na druhej strane čo dôležitejšie môže ktokoľvek z nás, nielen biskup či kňaz, o Ježišovi povedať? Akú radostnejšiu zvesť môžeme ohlásiť strateným ľuďom?

Keď sme išli z veľkonočnej vigílie i potom z rannej svätej omše, mnohým ľuďom sme volali: „Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!" Neviem, aký to malo dopad na ich život, ale žijem v nádeji, že Boh im nejako našu radosť zaštepil do srdca. A možno o rok (alebo už túto nedeľu?) bude takto cestou z nášho kostola volať a kričať mnoho ľudí! Zobudíme spáčov a rozbúrime celý svet (Sk 17, 6)! Všetci musia vedieť, že sa stalo niečo jedinečné, výnimočné a mimoriadne dôležité, čo má moc zmeniť celý ich život, naplniť všetky ich nádeje a túžby! Nemôžeme a nesmieme mlčať! A ak predsa budeme mlčať, môže sa stať to, čo povedal Pán Ježiš pri vstupe do Jeruzalema: „Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene" (Lk 19, 40). To by však bolo hrozné svedectvo proti nám...

Viem, bojíme sa, čo si o nás pomyslia. Nuž prinajhoršom to, čo si apoštoli mysleli o ženách, ktoré prišli od prázdneho hrobu: „Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im" (Lk 24, 11). To však nie je podstatné. My sme povolaní ohlasovať; zmenu sŕdc tých, čo to počujú, zariadi Boh. Tak sa neboj. Že tvoj život nie je ešte dosť dobrý na to, aby si ohlasoval Ježišovo víťazstvo? A myslíš si, že niekedy bude dosť dobrý? Nečakaj, kým sa staneš lepším. Taký, aký si, ohlasuj: „Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!" a Boh sám bude meniť aj tvoj život.

Modlitba na dvadsiaty šiesty týždeň Roku viery:

Aj dnes by som tu najradšej dal pieseň. Víťaznú, oslavnú. Vyberte si nejakú a spievajte! Alebo responzóriový žalm 2. veľkonočnej nedele (Ž 119):

Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, že jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovorí dom Áronov: jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovoria všetci bohabojní: jeho milosrdenstvo trvá naveky.

 

Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná. Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho.

Pane, spas ma; Pane, daj mi úspech. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnávame vás z domu Pánovho. Boh, Pán, je naším svetlom.Aleluja!!!

 

27/60

Pane Ježišu, čím mám dnes potešiť tvoj ľud? (Iz 40, 1). Kladieš mi pred oči svoj obraz z nedeľného evanjelia: stojíš na brehu Galilejského jazera a pýtaš sa nejakých rybárov, čo majú niečo na jedenie. Vedel si, že nemajú. Vedel si, že sú to tvoji chlapci. Oni však nevedeli, že si to ty. Až kým nezažili to, čo kedysi na začiatku svojej cesty s tebou - zázračný rybolov. „To je Pán!" vykríkol Ján. Asi si sa vtedy usmial a potešil si sa - spoznali ťa. Ako veľmi si sa z nich musel radovať! Veď prešli peklom tvojho utrpenia a smrti. A po tvojom zmŕtvychvstaní boli asi poriadne zmätení. Vôbec nemali predstavu, čo bude ďalej. Tvoje srdce však plesalo, lebo si vnímal ich lásku, ich vernosť, ich túžbu byť s tebou... Koľko radosti si z nich mal. Áno, niekedy boli nechápaví, ťarbaví, vzdorovití, ale to všetko bolo nič v porovnaní s tým, ako ťa milovali. A ty ich. Práve táto vaša vzájomná láska bola základom toho, že po tvojom vystúpení do neba a po zoslaní Ducha Svätého dokázali „rozbúriť celý svet" (Sk 17, 6) a priviesť mnohých k tebe...

Dnes aj tebe Ježiš hovorí, že ťa miluje, že si pre neho dôležitý a jedinečný. Keď tomu nemôžeš uveriť a možno mu spomínaš svoju minulosť, svoje zlyhania, on nad tým nekývne rukou, ale plný lásky ťa počúva a vstupuje do udalostí, ktoré ťa dodnes bolia, a prináša uzdravenie. Keď také situácie s Ježišom prežívam, zakaždým končia povzbudením, aby som sa nebál, že vo všetkom je a bude so mnou. Je mi s Ježišom dobre...

Ako je tebe s Ježišom? Rozprávaš sa s ním? Čo ti dnes povedal?

Možno sú tieto otázky pre teba ťažké, nezmyselné. Možno si ešte nikdy nepočul Ježiša vo svojom srdci, vo svojej mysli. Je mi to ľúto. Ale nič nie je stratené. Ak budeš chcieť, ak budeš túžiť, Ježiš sa ti prihovorí.

Kedysi som mal predstavu, že keď sa mi Boh raz prihovorí, tak to bude čosi veľkolepé, výnimočné, že to zmení celý môj život. Aj som sa toho dosť bál, lebo som si myslel, že mi prikáže robiť niečo, čo robiť nechcem, že zo dňa na deň obráti naruby môj život. Nič také sa však nestalo. Pamätám si, čo mi povedal ako prvé: „Milujem ťa." Bolo to v situácii, keď som vôbec nemyslel na neho ani na nič zbožné. Boli to vo mne úplne nečakané slová, úplne mimo kontextu myšlienok, ktoré sa mi vtedy prevaľovali hlavou. Na tie myšlienky som už dávno zabudol, ale nie na to, čo mi povedal. V tom momente som vedel, že ku mne hovorí Ježiš. Bol som zaskočený. A naradovaný. Ježiš vie o mne všetko a miluje ma. Takého, aký som.

„Máš niečo na jedenie?" „Si skvelý!" „Si nádherná." „Mám z teba ohromnú radosť." „Môžem ti niečo povedať?" „Vidíš to stádo srniek? Postavil som ich tam pre teba, aby si vedel, že ťa mám rád." (Včera mi Ježiš dal na oblohu oblak, ktorý pripomínal jeleňa.) Ježiš sa ti môže prihovárať rôzne, ale buď si istý, že kým sa poriadne nenaučíš rozoznávať jeho hlas, budú to len vyznania a prejavy lásky. Ježiš ťa neraz pochváli, usmeje, sa, dá ti nečakané znamenie svojej prítomnosti... Možno ti hlavou prebleskne nejaká myšlienka a vzápätí ti ju niekto nečakane povie.

Skús to všetko vnímať. Osobitne ťa však chcem upozorniť na chvíle po svätom prijímaní. Možno si naučený spustiť nejakú naučenú modlitbu alebo hovoriť Bohu, za koho prosíš... To je fajn, ale nechaj si to na neskôr, možno po svätej omši. Keď však prijmeš Ježiša v Eucharistii, vyznaj mu lásku („Milujem ťa") a čakaj, čo ti povie. Ježiš je veľký milovník a nedá sa zahanbiť vo vyznávaní lásky. A ak mlčí, mlč aj ty. S ním. Ani manželia sa nemusia a nepotrebujú vždy rozprávať. Je im dobre aj bez slov, lebo sú spolu. Preži to už pri najbližšom svätom prijímaní. Povedz Ježišovi, že ti je s ním dobre. Možno budeš zaskočený ako ja, keď mi Ježiš na to prvý raz povedal, že aj jemu je dobre so mnou. Nechcel som tomu veriť, ale zopakoval to a pridal, že nie je dôležitá moja práca a úspech či zlyhanie, ale ja...

Ježiš, ako dobre, že si :-)!

* * *

Text, ktorý si práve dočítal, je možno iný, ako predošlé texty Aktivizačníka. Ale len na prvý pohľad. Všetky totiž smerujú aj k tomu, čo som tu napísal jasne a priamo: Ježiš sa chce s tebou rozprávať. On teraz v nebi nemá bobríka mlčania :-). Tak neváhaj a začni túžiť po tom, aby si dokázal počuť a rozoznať jeho hlas. Prekážkou môže byť hluk - tak ho vypni. Prekážkou môže byť hriech - tak ho oľutuj. Prekážkou môže byť zlá spoločnosť - tak ju opusť kvôli Ježišovi, aby si neskôr mohol Ježiša do nej priviesť. Ježiš nedá na seba čakať - miluje ťa viac ako ty sám seba!

Modlitba na dvadsiaty siedmy týždeň Roku viery:

„Ježiš, milujem ťa. Dáš počuť mi tvoj hlas? (Pies 2, 14)"

28/60

Neviem ako vás, ale mňa Svätý Otec takmer každý deň privádza do úžasu. Viete čím? Svojimi homíliami. Neboli sme zvyknutí, že pápež každý deň má svätú omšu pre verejnosť a ešte aj homíliu. A zakaždým takú, že ráno na internete zvedavo otváram stránku TK KBS, aby som sa dozvedel, čo včera povedal. Napríklad toto povedal v stredu 17. apríla:

„Niekedy si myslíme: ,Nie, my sme kresťania: prijali sme krst, mali sme birmovku, prvé sväté prijímanie... teda občiansky preukaz je v poriadku.‘ A teraz choď spať spokojne: si kresťan. Kde však je tá sila Ducha, ktorá ťa posúva napred? Je potrebné byť veriacimi v Duchu pre ohlasovanie Ježiša naším životom, naším svedectvom a našimi slovami. Keď to robíme, Cirkev sa stáva Matkou Cirkvou, ktorá plodí deti, deti a deti, pretože my, deti Cirkvi, to prinášame. Ale keď tak nerobíme, Cirkev sa stáva nie matkou, ale Cirkvou - opatrovateľkou, ktorá sa stará o dieťa, aby ho uspala. Je to Cirkev driemajúca. Myslime na náš krst, na zodpovednosť vyplývajúcu z nášho krstu."

Silné a burcujúce myšlienky - mám sviatosti, tak som v poriadku :-(; driemajúca Cirkev; Cirkev opatrovateľ-ka; my, deti Cirkvi, plodíme deti... Každému celým srdcom odporúčam čítať si tieto krátke a veľmi zrozumiteľné pápežove homílie. Hovorí otvorene a s odvahou o tom, čo je v Cirkvi boľavé, nezdravé, zaspaté. Alezároveň ukazuje cestu!Napríklad 16. apríla:

„Aby som to povedal jasne: Duch Svätý nám je nepohodlný. Pretože nami hýbe, núti nás kráčať, núti Cirkev k napredovaniu. Ale my sme ako Peter pri premenení: ‚Ach, aké je krásne byť tak, všetci dohromady!‘... Chceme, aby sa Duch Svätý zmiernil ... chceme skrotiť Ducha Svätého. Ale to nejde. Pretože on je Boh a on je vietor, ktorý prichádza a odchádza a my nevieme odkiaľ. Božia moc je to, čo nám dáva útechu a silu k pohybu, k napredovaniu. Ale ísť ďalej, je nepohodlné. Pohodlie je krajšie...

Neklaďme odpor Duchu Svätému. Milosť, ktorú by sme si všetci mali prosiť od Pána, je poslušnosť Svä-tému Duchu, Duchu, ktorý k nám prichádza a núti nás ísť vpred na ceste k svätosti..."

Svätý Pavol v čítaní tejto nedele zo Skutkov apoštolov veľmi jasne hovorí Židom, že sa obracia k pohanom, lebo oni sami sa pokladajú za nehodných večného života. A kým Židia zúrili, pohania sa radovali.

Nielen pri tomto čítaní sa s obavami pozerám na Cirkev u nás. Akoby sme boli viac tou opatrovníčkou než matkou. Skúste sa opýtať ľudí okolo seba (či seba samého?), či túžia po nebi, či chcú žiť večne s Bohom. Asi budete zaskočení, aké odpovede dostanete. Zdanlivo pokorné, ale v podstate sú to odpovede neveriaceho člove-ka, ktorý si myslí, že spásu, nebo si musí zaslúžiť. „Aspoň kdesi v kútiku by som bol rád... Ešte musím veľa uro-biť, aby som mohol ísť do neba..." Ale to nie je tak! My sme Kristom vykúpení a on sám nás uznal za hodných večného života! Veď preto sa honosíme, chválime Kristovým krížom! Preto spievame radostné aleluja - lebo už sme účastníkmi neba! Preto všade a každému robíme dobre, aby každý okolo nás mohol zakúsiť Božiu lásku a chcieť byť v nebi s nami!

Áno, to všetko v nás spôsobuje Duch Svätý. Už nie sme v moci hriechu a zla, ale sme Božie deti, vykúpené a plné nového života. Ako noví ľudia spievajme Bohu novú pieseň - všetkým, čo robíme, čo hovoríme, ako rozmýšľame. Byť kresťanom neznamená chodiť do kostola, ale všade, na každom kroku prejavovať lásku, ktorá je v našich srdciach rozliata skrze Ducha Svätého (Rim 5, 5). A potom je účasť na svätej omši už „len" prežívaním toho, čo nás čaká vo večnosti - spoločenstva s Ježišom, ktorý slávne vstal z mŕtvych!!! A z tohto liturgického spoločenstva prúdi všetka naša sila a k nemu smeruje celá naša činnosť (Sacrosanctum concilium 10).

Driemajúca Cirkev. Hrôzostrašné slovné spojenie! Nech to o mne ani o tebe už neplatí. Nech to už neplatí o nikom, kto číta tieto slová. A zažijeme ďalšiu obnovu Cirkvi. Vďaka pápežovi, ktorý sa nebojí hovoriť pravdu s láskou, ktorý dáva smer a riešenia.

 

Modlitba na dvadsiaty ôsmy týždeň Roku viery:

„Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich. Ty si skrze Ducha Svätého ústami svojho služobníka, nášho otca Dávida, povedal: ‚Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho Pomazanému.‘ ... A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy" (Sk 4, 24 - 26. 29 - 30).

„A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo" (Sk 4, 31).

 

29/60

„Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ" (Ž 145, 1). Poznáš tieto slová? Ak si bol v nedeľu na svätej omši, spievali sa ako responzóriový žalm. Nie náhodou, hoci niekedy to vyzerá tak, že so žalmom po prvom čítaní si nevieme rady. Akoby tam bol len na vyplnenie medzery - niečo si zaspievame a potom počúvame ďalšie čítanie. Ale nie je to tak. Tento žalm sa spieva ako odpoveď na Božie slovo, ktoré sme počuli v prvom čítaní. A keďže aj žalm je Božie slovo, akoby nám sám Boh vkladal do našich úst a najmä sŕdc správnu odpoveď, reakciu na to, čo sme práve počuli.

O čom teda bolo prvé čítanie, že nás Boh vyzýva oslavovať ho? Opisuje záver prvej apoštolskej cesty Pavla a Barnabáša. „Posilňovali srdcia učeníkov... Ustanovili starších... Hlásali slovo v Perge... Odplavili sa do Antiochie, kde ich zverili Božej milosti na dielo, ktoré práve dokončili... Boh... pohanom otvoril dvere viery" (Sk 14, 21b - 27). Dôvody na oslavu. Za konkrétne dielo, ktoré vykonali Pavol a Barnabáš, ale aj za to, že viera sa dostala až k nám, že Boh si 2000 rokov v každej generácii vyberá a posiela ľudí, ktorí sú jeho svedkami, ktorí mu rodia ovečky. „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý..." To je dôvod na oslavu!

Určite aj ty sa z času na čas zúčastníš na nejakej oslave. Oblek či najkrajšie šaty, slávnostný obed či večera, prípitky, hudba, spev, možno aj tanec... Čo by si ešte pridal, aby oslava bola podľa tvojich predstáv? Pre mňa je dôležitá ešte dobrá partia, spoločnosť ľudí, s ktorými si rozumiem, a niekto, kto celú oslavu má akoby pod palcom, kto ju vedie, moderuje, usmerňuje... Samozrejme, na dobrú oslavu sa treba aj pripraviť. Ťažko by som prežil peknú slávnosť, keby som pred ňou od rána tvrdo pracoval či noc predtým flámoval... A čo ti vie nejakú oslavu poriadne pokaziť? Asi to, keď niečo z uvedeného zoznamu nie je v poriadku.

Vieš, že aj celá svätá omša je oslavou? Nechýba tam nič z toho, čo charakterizuje dobrú oslavu, aj keď sa používajú iné označenia.

Treba sa na ňu dobre pripraviť. Ak si do štvrtej do rána na diskotéke alebo do polnoci pozeráš nejaký film, ktorý ťa len rozruší, tak sotva dobre prežiješ svätú omšu, hoci by ju slávil sám Svätý Otec. Keď prejdem k vzdialenejšej príprave, ak sa celý týždeň s Bohom nerozprávaš, ak mu len nadávaš (to spôsobuje každý hriech), nuž vôbec nemôžeš v nedeľu zo srdca spievať: „Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ." Preto sa na ďalšiu omšu pripravuj hneď, ako vyjdeš v nedeľu z brány kostola. Ideš s Ježišom v srdci, nuž nech to na tebe vidno - v zmýšľaní, hovorení, konaní. Sám si to teraz rozmeň na drobné a opýtaj sa Boha, čo máš robiť lepšie, ochot-nejšie, radostnejšie, verejnejšie či skrytejšie...

Na oslavu sa treba pekne obliecť. Vždy ma zarmúti, keď vidím, že kňazovi spod alby trčia rifle... Akoby si ani on sám niekedy neuvedomoval, že má ísť „do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou" (Ž 42, 5). A keď má byť slávnostne oblečený kňaz, ktorému pod reverendu nevidno, o čo viac to platí o nás, čo prichádzame v civilnom oblečení. Viem, poviete, že v tom či onom sa dobre cítim, že neznášam kravatu, že sukňu nenosím rada... Ale ideš na slávnosť! A nie hocijakú, k nejakému kráľovi či štátnemu predstaviteľovi. Ideš na slávnosť k Bohu... Postav sa niekedy v nedeľu pred Sieň kráľovstva Svedkov Jehovových a pozeraj sa, ako sú oblečení... Ak to zvládneš a prídeš najbližšiu nedeľu na svätú omšu v obleku s kravatou či v krásnych šatách, budeš mať po nej možno kopu príležitostí na svedectvo o tvojom vzťahu k Ježišovi - „obliekol som sa takto pekne kvôli Bohu".

Pred slávnosťou sa doma nenapchávam, aby som mohol jesť aj tam. Preto je liturgický pôst - teším sa na nasýtenie Božím pokrmom, ktorým je sám Ježiš pod spôsobom chleba.

Slávnosť. Viete si predstaviť speváka, ktorý dospieva pieseň a hneď odíde z javiska napriek mohutnému aplauzu? Presne to robia lektori (a niekedy aj kňazi), keď povedia: „Počuli sme Božie slovo." Ľud nadšene volá: „Bohu vďaka!", ale lektor už uteká (a kňaz už zatvára knihu). To je len jedna drobnosť, ktorá môže zo svätej omše urobiť krajšiu slávnosť. Vonkajšia drobnosť, ale hovorí o vnútornom prežívaní. Práve ony neraz rozhodujú o tom, ako hlboko prežijeme stretnutie s Bohom počas nedeľnej slávnosti, ktorou je svätá omša.

Už len riadok. Ak sa nevieš rozhodnúť, či nejakú prácu v nedeľu môžeš či nemôžeš robiť, aby si neprekročil cirkevné prikázanie, vždy si v takej situácii polož otázku: „Oslávim touto prácou Boha?"

 

Modlitba na dvadsiaty deviaty týždeň Roku viery

„Pane, aj ja som svätý, ako to hovorí dnešný žalm. Chcem hovoriť o sláve tvojho kráľovstva, o tvojej moci, o tvojich zázrakoch..." (pozri Ž 145).

 

30/60

„Prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok" (Jn 14, 23). Tieto Ježišove slová nie sú metafora. Aj preto je namieste otázka: Prišiel už k tebe Boh? Je u teba doma? Jasne, nie je to jednorazová záležitosť - Boh sa nasťahuje do môjho srdca a je to vybavené. Také „sťahovanie" je dlhodobý, celoživotný proces. Môžem povedať, že Boh je plachý - neraz príde v tichosti, tak nenápadne, že si ani takmer nevšimnem, že býva vo mne. A už vôbec nie je v mojom srdci hlučný - je skôr tichý obyvateľ, ktorý sa nevnucuje a nevyžaduje stálu pozornosť. No je vo mne, je tu a učím sa s ním žiť.

Možno si povieš, že to by nemal byť problém - veď Boh je „perfektný spolubývajúci", keďže je vo všetkom dokonalý. Hej, z jeho strany nie je problém, ale z mojej je. Ak som bol naučený doteraz sa s ním stretávať len tak nezáväzne v nedeľu na svätej omši v „jeho byte", no teraz býva aj vo mne vo dne, v noci, musím si zvykať, že mi bude hovoriť do života. A to už môže byť problém...

Preto tá otázka na začiatku: Je Boh u teba doma? Že nevieš? Dá sa to overiť. Ak si citlivý aj na hriech - nielen hriech iných ľudí, ale najmä na svoj, ak sa v tvojom srdci prebúdza modlitba v ktorúkoľvek hodinu dňa či noci, ak čoraz viac vnímaš krásu okolo seba, ak sa v tvojich očiach objavujú slzy radosti či pokánia, ak tvoje konanie prináša požehnanie (radosť, potechu, vďačnosť) iným, si na dobrej ceste. Keď k tomu pridáš, že Ježiš je obľúbenou témou tvojich rozhovorov, že kedykoľvek si ochotný chváliť sa tým, že sa s ním poznáš, potom môžeš povedať, že sa v tebe plní Ježišovo slovo: „Z plnosti srdca hovoria ústa" (Mt 12, 34b) a s veľkou pravdepo-dobnosťou Boh v tebe býva.

Ale „ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť" (Gn 4, 7), je čas na konanie pokánia a volanie k Bohu o uzdravenie i obrátenie srdca... Aj to sa dá overiť. O čom najradšej rozprávaš? Čo najradšej sleduješ v televízii? S kým najradšej tráviš čas? A ako ho využívaš? Nie, správna odpoveď nemusí byť modlitba, Písmo, zbožnosť. Ale možno dobro, pokoj, krása v ich rozmanitých podobách, ktoré sú Božími darmi. Ak ťa niečia dobrota rozčuľuje, ak ťa krása neoslovuje, ak ti svár rozožiera srdce i myseľ, čosi nie je v poriadku. V takom prípade volaj k Bohu, ktorý prišiel volať hriešnikov a uzdraviť chorých...

Niekto môže namietnuť, že Boh predsa prebýva v duši človeka už od chvíle krstu. Prečo teda Ježiš hovorí o nejakom ďalšom príchode, podmienenom láskou a zachovávaním prikázaní? Možno práve preto, že je to dlhodobý proces. Ináč totiž Boh prebýva v duši práve pokrsteného dieťaťa, ináč v duši tínedžera a tiež ináč v duši mystika. Plnosť jeho prebývania má totiž rôzne stupne, ktoré súvisia s osobnostným dospievaním človeka. Vždy je to však plnosť - ako keď je plný štamperlík alebo päťlitrová fľaša. Je to plnosť primeraná stupňu rozvoja duše. Práve preto potrebujeme svoju vieru rozvíjať, aby tá plnosť rástla. Možno na veľkosť kamenných nádob, v ktorých bolo víno premenené Ježišom z vody...

Skús sa dnes opýtať Boha vo svojom srdci, ako sa mu u teba býva. Možno ti povie, že je to fajn, ale že by chcel chodiť po celom dome tvojho srdca. Že sa mu zunovalo len sedieť v obývačke ako hosť. Že by rád žil v tebe ako tvoj Pán. Že by chcel vymiesť niektoré miestnosti plné špiny a pavučín, kde ho nechceš pustiť. Skús to! Uvidíš, že zažiješ ďalšiu radosť, lebo bude v tebe viac svetla. A pozor - to nie je otázka citov, ale viery!

Aký to má praktický dôsledok? Spomeň si, koľko ľudí dnes bolo na sväté prijímanie - je po prvom piatku. A všimni si, koľko ich bude na svätom prijímaní o týždeň. Rozdiel v počte hovorí o tom, že mnohí nevnímajú prítomnosť Boha vo svojom srdci. Prvý piatok je pre nich zvykom, možno obchodom („urobím si prvé piatky a Boh mi dá spásu"). Ale ak by prežívali, že Boh stále žije v ich srdci, určite by sa veľa zmenilo. Veď ak sa ho jednou rukou držím, nebudem druhou robiť zlo... Preto neboj sa hovoriť o svojej viere v to, že Boh v tebe žije. Ak bude potrebné, tak aj slovami!

 

Modlitba na tridsiaty týždeň Roku viery:

Môj milovaný Boh, ďakujem ti, že žiješ v mojom srdci od chvíle krstu. Dnes, keď aspoň trochu vnímam tvoju prítomnosť, je mi ľúto všetkých tých rokov, keď som o tom nevedel, keď som bol voči tebe ľahostajný. Ďakujem ti, že si mi prebudil srdce a urobil ho citlivým na tvoj hlas, na tvoje pôsobenie vo mne. Chcem ťa lepšie poznať a viac byť s tebou. Chcem ťa častejšie oslovovať „Otče", chcem ťa, môj Ježiš, s väčšou láskou prijímať v Eucharistii, chcem ťa, Duch Svätý, viac poslúchať, aby všetci ľudia okolo mňa vedeli, že trojjediný Boh žije vo mne, a aby zatúžili žiť tak ako ja. A ešte oveľa lepšie. Amen.

 

31/60

Možno si sa uplynulý týždeň pokúšal vnímať, že Boh si v tebe urobil príbytok. A je dosť možné, že dnes, po týždni úsilia, konštatuješ, že nič zvláštne si neprežil. Ako je to možné, že napriek nášmu úsiliu, viere, modlitbám je niekedy výsledok navonok takmer žiadny?

Lebo náš Boh je skrytý Boh. Vnímanie či prežívanie jeho prítomnosti sa nedá vynútiť či nacvičiť. Každé stretnutie s Bohom, ktoré si vo svojom srdci uvedomuješ, je jeho dar. To však neznamená, že Boh nie je v tebe prítomný. Avšak „hlasnejšie" hovorí len vtedy, keď to on chce, keď je to pre teba potrebné, nevyhnutné...

Ak Boha začuješ vo svojom srdci, keď vnímaš, že je s tebou, vedz, že to nie je tým, že si mimoriadne dobrý, vnímavý, svätý. Ak niekto vníma prítomnosť Boha v sebe, je to dielo Ducha Svätého. On ti dáva dar vidieť, počuť či vnímať to, čo sa zmyslami nedá ani vidieť, ani vnímať. Veď Boh je duch. Ak ho niekto stretáva, je to len preto, že Boh sa chce stretnúť. Ak ho niekto počuje, je to preto, lebo Boh chce byť počutý. A práve to v nás robí Boží Duch -Boh v nás prijíma a vníma seba samého...

Toto píšem na povzbudenie tých, čo túžia byť s Bohom, no nič neprežívajú, život sa im vidí všedný a možno sa cítia zabudnutí Bohom. Lebo náš život s Bohom sa odvíja vo viere. Napríklad verím, že Boh mi vnuká tieto texty. Nevidím výsledky, neviem, či to niekomu pomáha, bojujem s pochybnosťami v sebe samom, ale píšem ich, lebo som na to dostal poverenie Cirkvi a verím, že Boh to pre niekoho potrebuje. Verím!

Vieru sme spolu s nádejou a láskou dostali pri krste. Tieto božské čnosti rozvíjame každý deň modlitbou, čítaním Písma, prijímaním sviatostí a životom činným v láske k ľuďom okolo seba. Rozvíjame ich, keď každú situáciu prežívame so srdcom upretým na Boha. A zdôrazňujem, že aj to je dielo Ducha Svätého v nás. To Boh v nás upriamuje naše srdce na neho.

Práve prebieha deviatnik pred slávnosťou Zoslania Ducha Svätého. Hoci sa pri ňom modlíme o dary, je to v podstate slovné vyjadrenie toho, že túžime po Osobe, nie po jej daroch. Napríklad ak prosíme o dar múdrosti, prosíme, aby sám múdry Duch nás viedol, inšpiroval. Neprosíme o nejakú filozofickú múdrosť, ale o prítomnosť a vedenie múdrej Osoby, Božieho Ducha.

Problémom tohto deviatnika často je, že robíme z neho izolovanú udalosť, akciu, ktorá trvá asi desať minút denne pred či po svätej omši, niekedy počas nej. A potom si urobíme čiarku - deviatnik sme sa pomodlili, zasa máme na rok zabezpečené dary Ducha Svätého. (To v tom lepšom prípade, lebo aspoň čosi chceme; v horšom prípade ani len tie dary nechceme, len nech to máme odmodlené :-(.) Ale nemá to tak byť. Keď si všimnete liturgické texty, najmä modlitby pri svätej omši, v podstate všetky sú prosbou o prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého v nás. Zasvätené osoby majú možnosť prehlbovať deviatnik modlitbou breviára, ktorý je počas týchto dní vyslovene zameraný na prosbu o naplnenie Božím Duchom. Modlitbou k Duchu Svätému by sme mali začínať každý deň a často aj svoje konkrétnu prácu. Deviatnik má byť záležitosťou celého dňa. A nemal by sa v podstate skončiť - ak totiž skutočne túžime, aby nás Boží Duch viedol životom, to sa nedá „odbaviť" deviatimi dňami. Ale účinný deviatnik nás povedie k tomu, že Ducha Svätého budeme vzývať každý deň. Veď ísť do dňa bez modlitby, osobitne bez modlitby o vedenie Duchom Svätým, je trúfalosť - akoby som povedal, že dnes to zvládnem sám. Ale bez neho nemôžeme nič urobiť...

Blahoslavený Ján Pavol II. hovoril, že od svojej mladosti každý deň začínal modlitbou k Duchu Svätému. Dnes je v nebi. Zober si z neho príklad a budeš v nebi aj ty.

 

Modlitba na tridsiaty prvý týždeň Roku viery:

Príď, Duchu Svätý, tvorivý, príď svojich verných navštíviť;

naplň nám srdcia milosťou, ktoré si stvoril múdrosťou.

Tešiteľom si nazvaný, dar Boží z neba nám daný,

zdroj živý, láska, oheň v nej i pomazanie duchovné.

Ty, darca darov sedmorých, prst Boží v dielach stvorených;

ty, prisľúbenie Otcovo, dávaš reč, slovo Pánovo.

Osvieť nás, ducha posilňuj, do sŕdc vlej lásku ohnivú;

keď telo klesá v slabosti, vzpriamuj ho silou milosti.

Pred nepriateľom ochráň nás, svoj pokoj daj nám v každý čas;

nech vždy pod tvojím vedením vyhneme vplyvom škodlivým.

Nauč nás Otca poznávať a jeho Syna milovať

a v teba, Ducha obidvoch, daj veriť vždy, vo všetkých dňoch. Amen.

 

32/60

O čom vlastne je slávnosť Zoslania Ducha Svätého? Veľmi často ju vnímame ako čas osobitných modlitieb o dary Ducha Svätého. A je to správne. Iní možno väčšmi prežívajú tieto dni ako čas naplnenia Duchom Svätým. Aj to je perfektné. No môžeme ísť ešte ďalej a vnímať túto slávnosť ako čas radosti Boha. Veď neoslavujeme nič menšie ako to, že človek sa zásluhou Ježišovho víťazstva na kríži, dokonaného jeho zmŕtvychvstaním, naplno stal nielen Božím stvorením, ale dokonca Božím príbuzným, jeho dieťaťom. Toto dielo v nás uskutočnil a stále uskutočňuje Duch Svätý. Aj preto v žalme voláme: „Zo svojich diel nech sa teší Pán" (Ž 104, 31).

Boh sa od prvých Turíc môže s úľubou pozerať na zem, lebo sa napĺňa jeho plán vykúpenia človeka. Jeho Duch neomylne pôsobí v srdciach veriacich a volá v nich: „Abba! Otče!" Áno, Boh sa určite raduje z krásy stvorenia, ktorá je, napokon, jeho dielom, odrazom jeho krásy. Ale oveľa viac sa teší a raduje z každého človeka, ktorý sa slobodne rozhodne stať sa Božím dieťaťom, prijať vykúpenie, radovať sa zo spásy. A nielen to, ale aj privádzať k Bohu ďalších bratov a sestry. Veď pre Boha nikto nie je stratený, nik nie je vopred vylúčený z jeho radosti.

Takže dnes vlastne slávime Božiu radosť. Boh sa teší zo svojich diel. Ale slávime aj dielo, ktoré koná v nás na základe nášho slobodného súhlasu. Je to dielo, ktoré by bez nás - bez teba - nikdy nemohol uskutočniť. Žalmista ho symbolicky nazýva pieseň: „Kiež sa mu moja pieseň zapáči" (Ž 104, 34a). Áno,tvoj život sa po prijatí vykúpenia, po tvojom otvorení sa na pôsobenie Ducha Svätého stáva nádhernou piesňou, z ktorej sa Boh raduje. Lebo ňou sa prejavuje, že máš prirodzenosť Boha, že sa aktívne zúčastňuješ na jeho diele spásy, že robíš to, čo ani anjeli nemôžu - slobodne vo viere spievaš novú pieseň, neopakovateľnú, jedinečnú. Nikto iný na celom svete, viditeľnom i neviditeľnom, nemôže Bohu zaspievať - teda urobiť - to, čo ty. Si pre Boha jedinečný a nenahraditeľný!

Že sa ti to vidí prehnané? Že tvoj život je obyčajný, jednotvárny, fádny? Že nevidíš na sebe nič, z čoho by sa Boh mohol radovať? Možno je to spôsobené tým, že od detstva sme naučení vidieť predovšetkým svoje chyby. Možno aj preto Svätý Otec František v homílii 6. mája povedal: „Kiežby sme mali vo zvyku, skôr ako sa skončí deň, pýtať sa: Čo urobil dnes vo mne Duch Svätý? Aké znamenie mi dal? Ako ku mne hovoril? Čo mi našepká-val? Toto je Božia prítomnosť, ktorá nám pomáha pokročiť v našom živote, nám ako kresťanom." Skús si tento týždeň robiť takéto pozitívne spytovanie svedomia a určite zažiješ, ako ti jedného večera Boh hovorí: „Dnes som sa z teba nesmierne tešil. Keď si sa usmial na XY, usmial si sa na mňa... Podal si mi pohár vody... Tvoje ‚Otče‘ mi vyrazilo dych..."

Pri generálnej audiencii (8. 5.) Svätý Otec povedal: „Máme načúvať Duchu Svätému, ktorý je v nás, a počuť ho. Čo nám hovorí? Že Boh je dobrý, že Boh je Otec, že nás Boh má rád a že nám vždy odpustí. Načúvajme Duchu Svätému."

Uisťujem ťa, že od chvíle, ako uveríš, že Boh ťa má rád, sa tvoj život začne meniť k lepšiemu. Možno vôbec nie hmotne, navonok, ale určite vnútorne. Boh sa z teba teší a ty sa naučíš radovať s ním! Radosťou, ktorá „... je dar od Pána. Napĺňa nás vo vnútri. Je to ako pomazanie Ducha. A táto radosť spočíva v istote, že Ježiš je s nami a s Otcom" (pápež František, 10. 5.). Je to radosť, ktorú si človek nenecháva pre seba, ale dáva ju všetkým okolo seba.

A už len záver responzóriového žalmu Turíčnej nedele: „... a ja sa budem tešiť v Pánovi" (Ž 104, 34b). Vnímaš tú logickú postupnosť? Zo svojich diel sa teší Pán, spievam mu novú pieseň (ktorá je darom Ducha Svätého) a z toho vyplýva moja radosť. V Pánovi.

Tak aj o tom sú Turíce. Neutíchajúca radosť!

Že ju necítiš? Že ju neprežívaš? Že máš ťažký život a nemáš dôvod na radosť? Súcitím s tebou, hoci ťa nepoznám. V Ježišovi sme však spojení a ak trpí jeden úd, trpia s ním všetky údy (pozri 1 Kor 12, 26). Preto trpím s tebou. Ale platí aj to, že ak sa raduje jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vo viere prežívam radosť. Prijmi ju cez Ježiša odo mňa ako Boží dar a raduj sa so mnou. V nebi sa raz budeme radovať naveky!

 

Modlitba na tridsiaty druhý týždeň Roku viery:

Pánova chvála nech trvá naveky,

zo svojich diel nech sa teší Pán.

Kiež sa mu moja pieseň zapáči;

a ja sa budem tešiť v Pánovi.

(Ž 104, 31. 34)

 

33/60

Často, keď píšem tieto texty, si uvedomujem, že potrebujem vnuknutie Ducha, jeho vedenie a inšpiráciu. Tak sa za to modlím a čakám, čo ma osloví. A ako sa blíži termín odovzdania textu, zvyšuje sa môj nepokoj napriek tomu, že viem i verím, že bez Boha nenapíšem nič, čo by mohlo osloviť čo len jedno srdce.

Aj dnes ráno. Zapol som počítač s nejakými nápadmi v hlave a začal som písať. Jeden pokus, druhý pokus... a stále nič, nespokojnosť ostáva a texty mažem. Vtom si uvedomujem myšlienku, ktorá sa vo mne vynára: „Nechám to tak, veď ešte mám čas, a pôjdem robiť niečo, čo viem." No za tým sa zrazu objavil dôvetok: „... na čo nepotrebujem vnuknutie Ducha." A inšpirácia bola na svete :-) cez odhalenie môjho hriechu :-( - robím veľa vecí, ktoré viem robiť, no pritom úplne zabúdam, že ich môžem robiť len vďaka Božiemu Duchu. Dokonca si viac či menej vedome myslím, že ich nejako zvládnem sám... Áno, moja práca má svoje pevné pravidlá, logiku, postupy, termíny..., ale myslieť si, že niečo zvládnem sám, že na to nepotrebujem Ducha, to je zlé. A tak ľutujem, prosím o odpustenie a s novou vierou, že Boh potrebuje a pripravuje tento text, ťukám do klávesnice s prosbou, aby som dobre reprodukoval to, čo chce niekomu povedať...

„Teraz by ste to nezniesli" (Jn 16, 12b). Ako veľmi si na sebe uvedomujem Božiu pedagogiku. Boh mi veľmi často dáva najavo, ako ma miluje. A až keď som si istý jeho láskou, usvedčuje ma z hriechu - ale len toľko, koľko znesiem. No hneď ma aj objíma, odpúšťa a znova posiela byť jeho svedkom.

„Z čoho ma usvedčí zajtra?" Aká zbytočná myšlienka! Vyvoláva vo mne skúmanie sa a predstavy o nejakom mne zatiaľ neznámom hriechu. Preto rýchlo takú otázku zaháňam a usilujem sa vychutnať si jeho prítomné objatie. Ako to povedal v Knihe prísloví: „Mojou radosťou je bývať s ľuďmi" (8, 31). Opakujem si to veľmi osobne: „Tvojou radosťou, Bože, je bývať so mnou." Je to pre mňa neuveriteľné - veď prečo by mal mať Boh radosť z toho, že je so mnou? „Keby ma poznal, určite by nič so mnou nechcel mať." Aj taká myšlienka sa vo mne vynára. Ale na ňu mám hneď v srdci odpoveď: „Poznám ťa veľmi dobre, veď som ťa stvoril a viem o všetkom - čo robíš, čo hovoríš, ako rozmýšľaš. Viem aj to, o čom nevie okrem teba nik na svete. A dokonca viem o tebe aj to, čo nevieš ani ty. Viem o tebe všetko dobré i zlé. A pri tom všetkom mám radosť, že môžem bývať s tebou. Lebo si mojím príbytkom na zemi a cez teba ma môžu spoznať ďalší ľudia. A nielen spoznať, ale aj stať sa mojím príbytkom. Povedz im, že sa teším na deň, keď sa u nich ubytujem. A že budem z nich mať ešte väčšiu radosť ako z teba."

„Pane, čo môžem urobiť, aby si vo mne prebýval s ešte väčšou radosťou?" Ako veľmi vnímam, že prvotnou inšpiráciou tejto otázky je závisť - ako to, že z niekoho bude mať Boh väčšiu radosť ako zo mňa? Bác - ani nemusím čakať do zajtra, kým spoznám ďalší svoj hriech. Znova v sebe prebojúvam ľútosť, odprosenie a tiež priznanie svojej slabosti - áno, aj závisť má vo mne miesto. „Pane, miluješ ma aj takého - závistníka?"

„... mojou radosťou je bývať s ľuďmi, aj s tebou," znie mi Božia odpoveď v texte Svätého písma. A znova viem, že ani závisť nie je pre Boha prekážkou, ak v nej nezotrvávam. Možno sa s ňou budem v týchto dňoch viac pasovať, ale ako dobre, že Boh vymyslel ľútosť, pokánie, že sa môžem utiekať k Ježišovým ranám... a víťaziť. S Ježišom. „Pane, chcem, aby si ma viac miloval, lebo som väčší hriešnik."

* * *

Text, ktorý si práve dočítal, je veľmi osobný. Modlím sa za teba, môj neznámy čitateľ, aby aj tvoj život viery s Bohom bol veľmi osobný... Pomodlíš sa aj ty za mňa? Ďakujem!

Modlitba na tridsiaty tretí týždeň Roku viery:

Nasledujúci 130. žalm poznáme najmä z pohrebov, ale nech sa stane našou osobnou modlitbou najmä v čase vnútorných zápasov a pádov.

Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas.

Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe.

Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť,

Pane, kto obstojí?

Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť.

Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo;

moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu.

Väčšmi ako strážcovia dennicu nech očakáva Izrael Pána.

Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie.

On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.

 

34/60

Aj pri písaní tohto textu pokračuje v mojom srdci „usvedčovanie z hriechov" z 33. čísla Aktivizačníka. Mám v sebe toľko tém, niektoré rozhorčené, iné plné zbožných myšlienok a povzbudení... Ale Ježiš mi odvčera veľmi jasne hovorí: „Zaveď toho, kto to bude čítať, do hlbín jeho srdca." Moja reakcia je jasná a pravdivá: „Pane, veď ani do svojho srdca nevidím, ako môžem viesť niekoho do jeho srdca?" Ježišova odpoveď: „To ja ho povediem cez tvoje slová" ma neuspokojuje a ako Jonáš sa pokúšam ujsť do vlastných tém. Neúspešne. Až kázeň pápeža Františka zo slávnosti Kristovho tela a krvi ma privádza k rozumu a usvedčuje z nedôvery. Ak máš možnosť, prečítaj si ju (najmä bod 2) nawww.tkkbs.sk, možno bude aj v Katolíckych novinách č. 23.

Tak poď, môj neznámy čitateľ, povediem ťa do hlbín tvojej duše (či skôr svojej, aby si mohol vidieť, ako ty môžeš vstupovať do svojej).

Keď vchádzaš do svojho srdca, najprv narazíš na bariéru pocitov. Je to veľmi silný nástroj v živote každého človeka, neraz konáme len na ich základe. Vnímaš však, ako sa dokážu zmeniť v jednom momente? Ešte pred chvíľou som bol rozladený z neschopnosti niečo napísať (i z neposlušnosti voči Ježišovi), a teraz s napätím očakávam, čo v sebe objavím. Možno si sa práve rozčuľoval nad nejakým problémom, keď sa nečakane vynorilo riešenie a v tebe je nesmierna radosť... Je to fajn, ale pocity sú neraz prekážkou, ktorá nám bráni ísť hlbšie, dostať sa k tomu, čo je podstatnejšie... Preto si ich teraz nevšímaj a poď hlbšie.

Narazíš na kopu myšlienok, ktoré sa tam prevaľujú jedna cez druhú. Niekedy usporiadane - napríklad keď riešiš nejakú úlohu alebo ťa zaťažuje nejaký problém, dokážeš svoje myslenie sústrediť. Niekedy zas celkom neusporiadane prelietavaš z témy na tému, možno aj z hlúposti na hlúposť. Nezastavuj sa pritom, myslenie nemôžeš vypnúť. Môžeš sa však dostať hlbšie (či vyššie) a pozrieť sa na mätež svojich myšlienok z odstupu. Ale z akého odstupu? Na akej pozícii stojíš? V podstate sú len dve možnosti - pozeráš sa z pozície Ježiša alebo z pozície sveta. Podľa toho, na čo je zamerané to, čo je ešte hlbšie v tvojom srdci. Niektorí autori hovoria o hĺbke. Kde je tvoje hĺbka? Čím sa práve zaoberá?

Hĺbka má však v sebe ešte niečo, čo sa v tebe zrodilo pri krste - tzv. zbožstvenú hĺbku. Miesto, kde v tebe prebýva Boh. A tá je určujúca pre to, ako žiješ.

Ostaň v hĺbke svojho srdca a v tichu si klaď otázky: Je Ježiš teraz vo mne? Ako sa tu má? Trpí? Raduje sa? Mlčí? Plače? Poznáš stav svojho svedomia, a preto poznáš aj odpovede na tieto otázky. Buď k sebe pravdivý. Ale nie falošne pokorný. Ak v sebe vnímaš nejaký hriech, tam v hĺbke svojho srdca ho s ľútosťou vyznaj Ježišovi, dotkni sa jeho rán a pozoruj, ako Ježiš ide s tvojím hriechom k Otcovi, ukazuje mu svoje rany a tvoj hriech mizne. Čo robí Ježiš v tvojom srdci teraz? Raduje sa! Vnímaj, ako ťa s otvorenou náručou objíma, možno plače od radosti, že sa k nemu vrátila stratená ovečka. Ukazuje ti svoje rany a hovorí, že to všetko urobil pre teba. Že si mu vzácny a drahý.

Tvoje srdce je v hĺbke rozrušené a chceš Ježišovi prejaviť svoju lásku. A on ti ukazuje svoje živé rany - ľudí, ktorí trpia. Možno ti odhaľuje ich tváre a ty spoznávaš svojho suseda, ktorý je ochrnutý, či chlapca, s ktorým sa nikto nehrá, možno alkoholika, ktorý čaká, kým ho neoslovíš a nepoprosíš o pomoc, aby sa cítil užitočný... Ježiš ťa v hĺbke tvojho srdca posiela zjavovať iným jeho lásku, ktorá je skrze Ducha Svätého v tebe...

Je čas vrátiť sa z hĺbky tvojej duše. Uchovaj si v sebe obraz objímajúceho Ježiša a jeho tvár, ktorú si spoznal v jeho živých ranách v podobe konkrétnych ľudí. Cestou premôž odpor myšlienok, ktoré ti budú nahovárať, že to sú len predstavy, odpor pocitov, ktoré v tebe budú vyvolávať nechuť či strach z toho, že máš osloviť a prejaviť lásku ľuďom, ktorých ti Ježiš práve ukázal.Vráť sa do tohto sveta, ale už nebudeš taký ako predtým. Budeš mať v sebe skúsenosť stretnutia sa so živým Bohom. A nie niekde ďaleko, ale priamo v tebe, v tvojom srdci... Za teba sa Ježiš modlil: „Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji... Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete... Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene..." (Jn 17, 9. 11).

 

Modlitba na tridsiaty štvrtý týždeň Roku viery:

Môj Ježiš, ďakujem ti, že si ma zaviedol do hĺbky mojej duše a ukázal mi, že vo mne žiješ. Doteraz som ťa možno hľadal viac kdesi vonku, vo veciach či ľuďoch, no teraz už viem a verím, že prebývaš vo mne. Chcem sa s tebou často stretávať. Urob, prosím, niečo, aby bolo na mne vidno, že si vo mne a ja v tebe. Milujem ťa!

35/60

Kedy si naposledy plakal(a)?

V mojom živote bolo dlhé obdobie, keď som nedokázal plakať. Možno som nariekal v srdci, ale všetko ostatné ostávalo vo mne. Potom som však kdesi čítal o dare sĺz. Vedieť plakať pre hriech, pre zlyhania svoje i iných, vedieť plakať od radosti nad darom Božej milosti... A modlil som sa, aby mi Boh vrátil dar plaču.

Stalo sa. Aj dnes ráno som po svätej omše plakal. Tak ukradomky, aby to ľudia nevideli :-). Bolo to pri piesni Znej pieseň srdcom lásky. Najprv mi prišiel na um môj otecko, kantor, ktorý ju veľmi rád hrával aj spieval. Ale skutočné slzy mi vyhŕkli až pri slovách „My sme nemilovali to Srdce vznešené, obrážať sa nebáli..." V mojom vnútri sa mi vynorili niektoré zlyhania minulých rokov, ale aj posledných dní. „Ja som nemiloval..." A potom mi prišla na um tvrdosť sŕdc niektorých ľudí, za ktorých mám v nejakej miere zodpovednosť pred Bohom. Nemohol som pieseň ani dospievať...

No celé to skončilo úsmevom, hoci cez slzy: „... zem, nebo Srdcu Pána nech chválu vzdávajú!" Veľmi som sa radoval, že aj napriek svojim zlyhaniam môžem oslavovať Boha. Aký to nesmierny dar!

Predstavujem si, ako Ježiš v evanjeliu tejto nedele plakal, keď uvidel, ako nesú do hrobu jediného syna vdovy. Písmo o tom nehovorí, ale myslím si, že slová: „Bolo mu jej ľúto" (Lk 7, 13) môžu znamenať aj slzy. My sme si na tieto biblické príbehy už tak zvykli, že ich počúvame akoby nezúčastnene a možno aj zvedavo čakáme, či kňaz dokáže v homílii k tomu povedať niečo nové, zaujímavé. Mne by sa však veľmi žiadalo, keby sme pri tomto príbehu, ale aj pri mnohých iných, dokázali plakať. S Ježišom i s vdovou. A možno dosadiť si do tejto situácie niekoho blízkeho, koho diabol už tiež vynáša akoby mŕtveho, no nikto nad ním nežiali. Možno alkoholika, nad ktorým všetci mávnu rezignovane rukou. Možno nepodareného syna, ktorý je vo vzbure vo všetkým a voči všetkému. Možno kňaza, ktorý má v sebe prázdno a už nehľadá Ježiša... Nie je ti ich ľúto? Plač a možno začuješ, ako pri pohľade na tvoje slzy Ježiš hovorí človeku, ktorého oplakávaš: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!" (Lk 7, 14).

Svätý Otec František má nesmierne trefné homílie. Tento týždeň (5. 6.) hovoril aj o legitímnosti náreku pred Bohom ako spôsobu modlitby „Saduceji hovorili o tejto žene, akoby hovorili o nejakom laboratóriu, všetko aseptické - sterilné... Bol to prípad morálky. Keď my myslíme na ľudí, ktorí veľmi trpia, uvažujeme nad tým, akoby to bol prípad morálky, čisté úvahy: ,Ale v tomto prípade, ... tento prípad, atď.,‘ alebo na nich myslíme aj srdcom? Nemám rád, keď sa o týchto veciach hovorí iba čisto akademicky, a nie ľudsky, niekedy iba prostredníctvom štatistík. V Cirkvi sú mnohí, ktorí sa nachádzajú v takejto situácii."

V takomto prípade, hovorí Svätý Otec, musíme konať to, čo hovorí Ježiš, modliť sa: „Modliť sa za nich. Oni musia vstúpiť do môjho srdca, musia pre mňa predstavovať akési znepokojenie: môj brat trpí, moja sestra trpí. Hľa, také je tajomstvo spoločenstva svätých: modliť sa k Pánovi: ,Pane, aha, pozri na tohto: plače, trpí.‘ Modliť sa, dovolím si povedať, akoby vlastným telom, celým bytím. Nech sa celé naše bytie modlí. Nie iba myšlienkami, ale modliť sa so srdcom..." „Modlitba," pokračuje pápež František, „vždy príde pred Božiu velebu, zakaždým, keď je to modlitba srdca". Ak však „ide o morálny prípad, ako ten, o ktorom hovorili saduceji, nikdy tam nedôjde, pretože nevychádza z nás samých: nezaujíma nás. Je to iba intelektuálna hra."Možno nevieš plakať pred Bohom. Dnes však popros, aby Boh v tebe tento dar obnovil, aby ti dal vnímavé a citlivé srdce. Ktoré bude schopné nielen plakať, ale aj konať tak, aby zmiernilo bolesť a utrpenie iných.

Modlitba na tridsiaty piaty týždeň Roku viery:

Nech ti slová responzóriového žalmu (Ž 30, 2. 4 - 6. 11-12a. 13b) tejto nedele pomôžu plakať nad hriechmi i radovať sa z vyslobodenia...

 

Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil a že si nedovolil,

aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou.

Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu.

Na harfe hrajte Pánovi, jeho svätí, vzdávajte vďaky jeho menu svätému.

Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho láskavosť.

Podvečer je nám hosťom plač a radosť nad ránom.

Čuj, Pane a zmiluj sa nado mnou; Pane, buď mi na pomoci.

Môj nárek si obrátil na tanec; Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť.

 

36/60

Skúšam sa vžiť, vcítiť do postáv príbehu nedeľného evanjelia. Farizej, Ježiš, žena hriešnica. Ako asi prežívali navonok trápnu situáciu? Ktorá postava mi je najbližšia?

Aj keď sa tomu bránim, najbližšia sa mi vidí žena hriešnica. Žiaľ, iba hriechom, nie konaním. Vôbec si neviem predstaviť, že by som mal prísť do cudzieho domu, nepozvaný, na hostinu, a tam najváženejšieho hosťa pred všetkými vyobjímať, vybozkávať, plakať pred ním... Asi by som sa cítil veľmi trápne. Hm, asi tak sa cítila aj táto žena, ale bolo v nej čosi, čo bolo oveľa silnejšie ako trápny pocit. Ježiš hovorí, že to bola jej viera. Viera v akcii - tak sa definuje láska, ktorú Ježišovi preukázala.

Predstavujem si, ako to všetko prežíva Ježiš. V prvom okamihu, ako mu na nohy padnú prvé slzy, je asi prekvapený. Obzrie sa, čo sa deje. A keď vidí tú, ktorá plače, jeho srdce preniknuté láskou pokojným pohľadom na nej spočíva a uisťuje ju, že jej skutok prijíma. Chcel by som zažiť takýto pohľad Ježiša.

S odstupom dvetisíc rokov sa mi zdá nepredstaviteľné aj dnes takto prísť k Ježišovi. Veď je Pánom, Vládcom, Vykupiteľom. Ale vieš, že nad toto všetko je predovšetkým Ježišom? Človekom, ktorý nesmierne túži po tvojich prejavoch lásky. Ako dobre mu padli slzy i pohladenia. Prišiel k nemu niekto, kto nielen potreboval lásku, ale kto ju aj dával. Keď si zoberieme, koľko ľudí v Cirkvi je dnes vyhorených práve preto, že len dávajú a dávajú, no nikto nedá nič im, vieme si predstaviť, ako veľmi Ježiš túžil byť obdarovaný láskou. Veď celý jeho život bol jedným veľkým dávaním. Možno aj na tú hostinu ho pozvali preto, aby im dával - múdre slová, podobenstvá... Jemu však nedali ani vodu na nohy či bozk na privítanie. Ale potom prišla tá žena a Ježišovo srdce sa napĺňalo jej láskou.

Ako často zabúdame, že Ježiš je nielen Boh, ale aj človek. Stvoril nás, aby sme ho milovali. Aby sme mu prejavovali lásku. Aj dnes potrebuje tvoje srdce, aby sa v ňom, ukryl, aby v ňom našiel pohladenie, objatie. Veď koľkí ho zo svojich sŕdc vyháňajú! A preto sa Ježiš sťažuje: „Syn človeka nemá kde hlavu skloniť" (Mt 8, 20). Otvoríš mu dnes svoje srdce, aby si v ňom mohol Ježiš odpočinúť? Alebo ho hneď ráno či po svätom prijímaní zahrnieš svojím „daj" či „prosím"?

Skús, prosím ťa, prísť dnes k Ježišovi s láskou, ktorá dáva. Urobiť mu radosť. Nielen nejakými dobrými skutkami (vierou v akcii), ktoré by mali byť samozrejmosťou, ale tým, že mu poskytneš svoje srdce ako útechu, úkryt pred zlobou sveta. Že sa mu ponúkneš ako spoločník pri nesení kríža. Že mu úsmevom utrieš tvár na krížovej ceste. Ozaj, a povedal si už niekedy Ježišovi nejaký vynikajúci vtip, zaspieval pieseň alebo predviedol niečo iné, čo ti dobre ide a čo robíš rád?

Ostal mi ešte farizej. Ježiš bol preňho predmetom skúmania: „Ako zareaguje, keď mu nedám vodu na nohy? Keď ho neprivítam ako priateľa bozkom? A čo je to za proroka, keď dovoľuje hriešnici, aby sa ho dotýkala?" Myslím si však, že zároveň mal otvorené srdce. Neviem, či by mu ináč Ježiš povedal priame a úprimné slová o jeho zlyhaniach.

Farizej si myslí, že Ježiš nepotrebuje útechu. Farizej je presvedčený, že Ježišovi nemožno povedať vtip, že to nie je dostatočne dôstojné. Farizej sleduje, porovnáva a hodnotí, no robí nesprávne závery, lebo má vlastnú mierku toho, aký má byť prorok: „Ján Krstiteľ? Neje, nepije, posadnutý zlým duchom. Ježiš? Pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov" (pozri Mt 11, 18 - 19).

Prijmi dnes úlohu ženy hriešnice a poskytni Ježišovi útechu, ktorú tak veľmi potrebuje v našom svete, ktorý ho vyháňa, prenasleduje, ktorý Ježišom opovrhuje a nenávidí ho. Maj pre neho milé slovo, slzy, drahocenný olej (možno pohár vína?) a možno začuješ, ako ti radostne hovorí: „Ďakujem ti!"

 

Modlitba na tridsiaty šiesty týždeň Roku viery:

Ježiš, musíš byť taký unavený z mojich ustavičných „prosím" a „daj", keď k nim nepridám ani jedno „milujem ťa". Chcem to dnes napraviť. Budem síce aj prosiť, ale chcem ti predovšetkým robiť spoločníka vo svojom srdci. Aby to bolo miesto, kde nie si sám. Viem veľa vtipov, určite sa dobre zasmejeme. A môžem ti spievať naše ľudovky? Sú krásne! Ozaj, pôjdeme dnes na bicykli niekde do lesa. Ukážem ti nádherné miesta, ktoré mi vždy potešia dušu. Som taký šťastný, že si ich stvoril! Ako veľmi sa teším, môj Ježiš, že chceš byť so mnou!

 

37/60

Čo znamená obliecť si Krista? Čo znamená stratiť svoj život, aby som si ho zachránil? Čo znamená vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša? Aj takéto otázky sa nám môžu vynoriť pri čítaní či počutí liturgických textov tejto nedele. Odpovede pre rozum sa dajú nájsť v knihách. Ja by som tu rád dal odpoveď pre srdce...

Moja odpoveď má meno - Ježiš. Obliecť si Krista, stratiť svoj život, vziať svoj kríž pre mňa znamená dovoliť Ježišovi, aby vo mne žil svoj život.

Mnohí si predstavujú, že Ježiš je teraz niekde v nebi, prípadne v kostole vo svätostánku a my k nemu prichádzame, aby sme načerpali, duchovne pookriali, nabrali síl. Je to síce fajn, ale vidí sa mi to príliš plytké, nedostatočné. Akoby sme brali Ježiša len ako nejaký pokrm, ktorý zjeme a potom vládzeme ísť ďalej, robiť, drieť... A keď sme uštvaní, unavení, slabí, tak znovu ideme k Ježišovi a čerpáme ako na čerpacej stanici. Ak však po ceste natrafíme na nejaký iný pokrm, ktorý sa nám vidí lákavejší, tak ho bez veľkého uvažovania zjeme, a potom pri ďalšom stretnutí s Ježišom už toľko od neho nenačerpáme, lebo sme naplnení čímsi iným...

Obliecť si Krista. Stratiť svoj život. Vziať svoj kríž. To chce robiť Ježiš vo mne. Chce, aby som nadobudol jeho podobu - myslel ako on, hovoril ako on, konal ako on. Ježiš sa chce „obliecť" na mňa, ale nie tak, ako keď si obliekam nejakú masku, keď pod ňou ostávam rovnaký. Obliecť si Ježiša znamená dovoliť mu, aby ma úplne pretváral. Zvnútra, kde žije. To si vyžaduje počúvanie: „Hovor, Ježiš, počúvam."

S tým súvisí to druhé - stratiť svoj život. Asi toto je najťažšie, lebo svoj život mám rád a niekedy sa mi aj páči :-). Ale Ježiš chce, aby som mu svoj život dal k dispozícii - aby on vo mne myslel, hovoril, konal. Čiže nielen „ako on", ale „on vo mne". „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20). Tieto Pavlove slová nie sú metaforou, nejakým obrazom; sú realitou, ku ktorej sa dopracoval možno po rokoch vnútorných bojov a hlásania evanjelia. Stratiť svoj život je na jednej strane dielom okamihu - teraz v tejto chvíli dovoľujem Ježišovi, aby vo mne myslel, hovoril, konal. Ale na druhej strane je to celoživotný zápas, lebo moje „ja", to hrdé „ja" sa hlási o slovo a chcelo by silou-mocou dokazovať, že môžem žiť aj bez Ježiša, že si vystačím sám...

Asi najbližšie a najznámejšie mi je to tretie - vziať svoj kríž. Utrpenie sprevádza celý život človeka a niekedy ho možno berieme ako životnú nevyhnutnosť: „Aj tak sa utrpeniu nevyhnem, tak ho prijmem, aspoň budem mať zásluhy." Nejde však o toto. Lebo mnoho krížov, ktoré nesieme, si vyrábame sami, hoci si to neradi priznávame. Neposlúchame lekára, nedodržiavame diétu, robíme ľuďom zbytočné výčitky, púšťame sa do vecí, ktoré Boh od nás nechce, či nerobíme to, čo chce... (Mimochodom, modlíš sa o dar rozlišovania?)

Vziať svoj kríž znamená asi čosi iné - prijať zlyhania iných, svoju slabosť, bolesť, ktorú vidíme vo svete. Neraz vnímam, ako mi Ježiš ukazuje nejaké bolestné stránky v živote Cirkvi a pýta sa ma: „Si ochotný niesť so mnou tento kríž?" A tak nesiem kríž za konkrétnych ľudí, čo sú voči Ježišovi ľahostajní, čo žijú pre seba, čo organizujú život všetkým okolo seba a sú naštvaní, že ich neposlúchajú... Často sa pritom bojím, aby to nebol len môj negatívny pohľad. Ale Ježiš ma práve pri takých obavách už neraz uistil: „Nes som mnou tento kríž, prosím. Trpím..."Odpoveď srdca na otázky uvedené na začiatku majú jedno meno - Ježiš. Ježiš ako ten, čo žije v mojom srdci. Žije! Bohu vďaka!

 

Modlitba na tridsiaty siedmy týždeň Roku viery:

Ježiš, pamätám si a neraz ti aj spievam jednu pieseň, ktorá ma vždy pozdvihne vyššie, bližšie k nebu: „Ježiš, meno nad mená, slávny Spasiteľ, Víťaz a Pán. Emanuel, Boh medzi nami, Kráľ večnej slávy, živé slovo." Dúfam, že aj tebe sa páči. Ale dnes si viac uvedomujem, že nie si len „slávny Spasiteľ", ale aj človek, ktorí stále trpí vo svojich deťoch. Že aj dnes hľadáš ľudí, ktorí ti poskytnú útechu a miesto, kde môžeš milovaný bezpečne spočinúť. Ako keď si bol v Betánii u Marty, Márie a Lazára... Milujem ťa, a práve preto ti dnes ponúkam svoje srdce ako bezpečné miesto pred zlom sveta. Viem, že tvoj Duch ma chráni, aby do hĺbok môjho vnútra nepreniklo nijaké zlo. Práve toto vnútro ti ponúkam, môj milovaný Ježiš, aby si si tam mohol kedykoľvek odpočinúť. A hoci zvonku na mňa útočí peklo, svet i moje telesné zmýšľanie, vo vnútri je pokoj, dielo tvojho Ducha. Ďakujem ti, že ma miluješ a si so mnou, vo mne... Aj ja som s tebou, Ježiš. Milovaný!

 

38/60

„Ty, Pane, si moje jediné dobro!"

Ak si už po nedeľnej svätej omši, tak si možno spomenieš, že presne tieto slová sme spievali ako responzórium po prvom čítaní. Vyjadrujú základnú pravdu našej viery. Nik iný, nič iné nás nedokáže nasýtiť, uspokojiť, utíšiť, naplniť, potešiť, pozdvihnúť, podoprieť, pritiahnuť... Len Ježiš!Problém je v tom, že tomu neveríme. Respektíve veríme, keď to vyslovujeme/spievame, ale neveríme svojím konaním, svojimi postojmi či snaženiami. Máme veľa iných dobier, ktoré kladieme na roveň Ježišovi.

Aby si ma dobre pochopil - vôbec netvrdím, že nemáš zarábať peniaze, kupovať pekné veci, dobré jedlo, mať krásny dom či auto... To všetko patrí k životu. Alenesmieš to ani nič robiť bez Ježiša. Ako kresťan, ako ten, ktorý je súčasťou Ježišovho tela, ako ten, ktorý je ako ratolesť napojený na vinič, ako ten, ktorý je vbudovaný ako živý kameň do budovy Cirkvi, nesmieš mať väčšie dobro ako Ježiša. A nielen väčšie, ale ani rovnaké. Ježiš na prvom mieste. Nie Ježiš historický, ale Ježiš živý, ktorý od chvíle krstu žije v tebe. Nie Ježiš, o ktorom som čítal (pozri si homíliu pápeža Františka z 23. júna pre apoštolských nunciov), ale Ježiš, ktorého som stretol!

Ak poznáš Ježiša len z počutia, z čítania, z kázní, ale nikdy si sa s ním nestretol, budeš síce spievať: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!", ale tvoje srdce bude kdesi inde. Dnes to však môžeš zmeniť! Začni vyznávať: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!" Opakuj tieto slová a nechaj svoju myseľ, aby ti pripomínala veci či ľudí, ktorých kladieš na roveň Ježišovi či dokonca nad neho. A zveruj ich Bohu, odovzdávaj a opakuj: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!" Svätý Otec František v spomínanej homílii povedal, že takéto uctievanie Boha nám veľmi prospieva. Vtedy sa totiž tvoj život akoby dáva do poriadku, veci, situácie i vzťahy sa ukladajú, usporadúvajú a zrazu môžeš vnímať, že do tvojho srdca prichádza pokoj, istota, radosť. Lebo Pán je tvoje jediné dobro. Zrazu prestaneš byť otrokom názorov iných ľudí, otrokom vecí, otrokom seba samého. Staneš sa slobodným v Kristovi.

Viem si predstaviť, ako si hovoríš: „Čože, jedna jediná veta by toto mohla urobiť? Veď sa usilujem celý život, a stále to nejde..."

Áno, jedna jediná veta môže usporiadať tvoj život. Problém je totiž práve v tom, že sa snažíme robiť veci vlastnými silami. A keď to nejde, tak to vzdávame, rezignujeme a to podpriemerné kresťanstvo, ktoré okolo seba vidíme, prijímame ako normu a myslíme si, že sme v poriadku, lebo „veď všetci tak žijú". Nebuď „všetci"! Ježiš má pre teba viac ako nejakú okresnú súťaž. Má pre teba Ligu majstrov! Má pre teba majstrovstvá sveta! Nechcel by si jazdiť na bicykli ako Sagan pred miliónmi divákov? A Boh to má pre teba pripravené, dokonca sa to už deje: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, z s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery" (Hebr 12, 1).„Ty, Pane, si moje jediné dobro!" Začni to ešte dnes vyznávať myslením, slovami i konaním a tvoje kresťanstvo sa dostane na novú úroveň. Bude skutočné, nie tradičné.

„A čo moje pokušenia, zlyhania?" Prijmi pre ne príkaz aj prísľub svätého Pavla z dnešného čítania z Listu Galaťanom: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela" (5, 16). Uvidíš, že keď začneš žiť ako Božie dieťa, hriech nebude pre teba taký lákavý a ani nebudeš mať naň čas. Určite narastie sila aj množstvo diablových útokov, ale keď budeš mať Ježiša vo svojom srdci na prvom mieste, oveľa ľahšie rozpoznáš diablove úskoky a v moci Ducha odmietneš každé zlo. Nezabudni pri tom, že je to cesta - že možno neraz padneš, ale neboj sa! Ježiš ti je oveľa bližšie, ako si vieš predstaviť. A on je mocný! Najmocnejší!

Myšlienka na záver: Vieš, kedy si majiteľom nejakej veci? Keď ju dokážeš darovať alebo požičať. Ak to nedokážeš, si jej otrokom. Tak ži ako slobodný v Kristovi!

 

Modlitba na tridsiaty ôsmy týždeň Roku viery

Môj Ježiš! Môj milovaný Ježiš! Mal som v živote mnoho dobier, ktoré som ti kládol na roveň či dokonca boli pre mňa dôležitejšie. Veľmi to dnes ľutujem. Aj to ľutujem, že som sa roky uspokojil s akýmsi odvarom svojej viery, s podpriemerným kresťanstvom. Odteraz chcem byť iný - chcem byť na čele pelotónu a vyhrať svoje preteky o nebo. Ty, Pane, si moje jediné dobro! Ty, Pane, si moje jediné dobro! Skutočne, ty, Pane, si moje jediné dobro! Amen.

39/60

Vieš, čo znamená jasať? Tuším svätý Augustín hovorí, že keď ľudia napríklad pri žatve spievajú, od radosti napokon prejdú do jasotu, čiže k zvukom, ktoré nie sú slovami, lebo už nemajú slov, ktorými by vyjadrili svoju radosť. Dnes pri žatve asi málokto jasá, skôr môžeme jasot zažiť pri nejakých športových pretekoch, keď „naši" víťazia.

Liturgické texty tejto nedele nás však k jasotu priamo vyzývajú: „Jasaj Bohu, celá zem!" (Ž 66, 1), akoby jasot bolo niečo viac než radosť z úspechu, radosť zo žatvy. Jasot je tu požadovaný ako niečo, čoho je človek schopný na základe poslušnosti Bohu, lásky k Bohu. Bez ohľadu na to, akú mám náladu, ako sa cítim, aké bolesti ma kvária... Jednoducho požiadavka: „Jasaj!" Dá sa to? Nie je taký „vynútený" jasot pretvárkou?

Ak by mal byť náš jasot výsledkom len nášho úsilia, tak by sme zrejme jasali veľmi málo. Dôvody sú asi každému zrejmé. Ľudsky je nám bližšia úzkosť, obavy, strach, kdetu záblesk radosti. Myslím, že práve preto žalmista vyzýva k jasotu celú zem. A stvorenstvo ako také určite nemá problém jasať. Stačí sa ráno započúvať do spevu vtáčikov, pozrieť sa na rozkvitnutú ružu s lupeňmi pokrytými rannou rosou či na čerešňu obsypanú zrelými plodmi. A keď sme ako ľudia vyzvaní jasať, vlastne sme vyzvaní pripojiť sa k jasotu prírody okolo nás. Kým však príroda „jasá" len svojím bytím, nevedomky, my sa máme pripojiť k jej jasotu celým srdcom, na základe vlastného rozhodnutia... Nemusí to byť nevyhnutne jasavými zvukmi, celkom pokojne to môžu byť zrozumiteľné slová, usporiadané do slov či básní alebo piesní. Dôležité je jasať.

A máme na to nejaký dôvod? Máme. Lebo bez ohľadu na to, čo sa práve deje, tri veci sa nikdy nemenia: náš nebeský Otec nás miluje, Ježiš nás vykúpil a Duch Svätý žije v nás.

„Čo ak mi ale vôbec nie je do spevu?" Skús sa na to pozrieť takto - ktorej mame sa chce uprostred noci spievať svojmu vystrašenému dieťaťu? Ona to však urobí a z jej piesne sa v tej chvíli stáva úžasný dar lásky. Z rovnakého dôvodu spievajme Pánovi a chváľme ho aj my aj napriek svojim rôznym pocitom a rozpoloženiu. Matkina uspávanka neupokojí iba dieťatko, ale pomôže aj jej prehĺbiť lásku a oddanosť k svojmu dieťatku. Podobne aj naša chvála a vzdávanie vďaky, náš jasot neoslavuje iba Boha, ale buduje aj pevný základ viery v našom srdci a mysli!

Jasať sa dá mnohorakým spôsobom - veľmi užitočné a prospešné je to vtedy, keď sa na to vôbec „necítime"! Poznáš veľa žalmov, použi ich. Čítaj ich nahlas a hlásaj ich ako pravdu. Alebo zaspievaj obľúbenú duchovnú pieseň zo svätej omše - pieseň, ktorá hovorí o Božej láske a spáse. Alebo si zostav vlastnú modlitbu chvály a vďaky, ktorou si pripomenieš, čo všetko pre teba Boh vykonal. Urob, čo uznáš za vhodné, a nezabúdaj, že Boh ti je nablízku a že je veľmi dobrý a láskavý.

Keď je to napísané, zdá sa to také jednoduché. Ale keď to skúsiš, tvoje vlastné vnútro sa bude možno búriť a aj diabol ti bude hovoriť, aby si nehral divadlo. Nenechaj sa odradiť. Uvidíš, že ak vytrváš, jasot sa ti stane niečím, čo ti umožní zotrvať pri Bohu v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe... A o to vlastne ide - byť stále s Bohom.

Tak začni jasať a dôveruj, že Boh tvoj jasot nenechá nepovšimnutý, Práve naopak - s radosťou ho prijme a možno budeš vnímať, ako Boh jasá nad tebou.

Poznáš príbeh kráľa Dávida, ako prenášal archu zmluvy do Jeruzalema (2 Sam 6, 1 - 23)? Dávid z celej sily tancoval pred Pánom. Doslova o sebe hovorí, že „šantil pred Pánom". Kiež by sme sa všetci dopracovali k takej radosti z Boha, k takému jasotu! A kiež by bola naša radosť z Pána nákazlivá, aby zachvátila aj ľudí, a ktorými žijeme, aby mnohí uverili a jasali Bohu...

 

Modlitba na tridsiaty deviaty týždeň Roku viery:

Veľmi odporúčam Žalm 100. Mne sa však v týchto slávnostných dňoch ešte väčšmi žiada spievať pieseň z JKS (č. 432), ktorá je roky našou akoby rodinnou hymnou. Tu je prvá sloha:

Oslavujem hviezdy jasné: Cyrila a Metoda,

tieto zhora svetlá krásne slovenského národa.

Vrúcne zaznej v národe jediný všetkých hlas:

Ó, svätý Cyril i Metod, orodujte za nás,

ó, svätý Cyril i Metod, orodujte za nás!

 

40/60

„Choď a rob aj ty podobne!" Tak veľmi by som ťa chcel, milý môj čitateľ, povzbudiť k dvom veciam. Prvá je celkom jasná - choď a rob aj ty podobne ako Ježiš. On je ten milosrdný samaritán, ktorý sa skláňa k tebe, ku mne i ku každému človeku so svojím milosrdenstvom, odpustením i uzdravením. Druhá však môže byť pre teba prekvapujúca - hovor ľuďom okolo seba, aby robili podobne ako ty.

Že to nemôžeš, lebo tvoj život v tom či onom smere nie je príkladný? Hmm, potom sa musíš vrátiť k tej prvej veci a preskúmať, nakoľko robíš, zmýšľaš, hovoríš podobne ako Ježiš. Sú to spojené nádoby - napodobňovať Ježiša a byť príkladom. Že to nemôžeš, lebo by to bola pýcha? Neboj sa, nie je to pýcha, ak žiješ s Ježišom, lebo dávaním seba za príklad vlastne vyzdvihuješ Ježiša, ktorý žije v tebe. A aby si sa nestal pyšným, Ježiš nájde mnoho situácií, keď ťa upevní v pokore.

Áno, je náročné dávať seba za príklad, lebo si to vyžaduje každodenný život s Ježišom. A tým nemyslím len modlitbu, účasť na svätej omši, pravidelný sviatostný život, ale byť s Ježišom všade - v obchode, v škole, v práci, v autobuse či vo vlaku, v spálni i na kúpalisku... Chce to radikálnu zmenu, lebo sme si zvykli na „kostolné kresťanstvo", ktoré nemá takmer nijaký vplyv na naše konanie či zmýšľanie mimo kostola. Stačí si pozrieť štatistiky, v akom náklade vychádza bulvárna tlač (ktorú kupujú kresťania), aká je sledovanosť všelijakých reality šou či podivných seriálov (ktoré pozerajú kresťania), koľko sviatostných manželstiev sa rozvádza...

Byť všade s Ježišom. Ako sa to dá? No vlastnými silami nijako. Nie je v tvojej moci stále vedome prežívať, že Ježiš žije v tvojom srdci (nie obrazne, ale skutočne!!!). Máš predsa svoje povinnosti, ktorým sa musíš venovať, stretávaš sa s ľuďmi, s ktorými sa musíš rozprávať... Ale môžeš urobiť to, že dovolíš Ježišovi, aby v tvojom srdci skutočne žil. Aby si bol druhý Ježiš.

Chce to neustálu premenu zmýšľania. Avšak úsilie myslieť na to, „čo je dobré, milé a dokonalé" (Rim 12, 2) si zas vyžaduje duchovný boj. Buď si istý, že keď sa rozhodneš zmeniť svoje vnútro a priblížiť sa k Bohu, diabol urobí všetko pre to, aby ti to prekazil. Rozbúri tvoje myšlienky, ponúkne ti množstvo predstáv, nápadov, aktivít, zmení kvôli tebe televízny program a napchá ho tým, čo ťa doteraz lákalo a priťahovalo, a zároveň odvádzalo od Ježiša.... Urobí všetko, aby ti nedovolil byť bližšie s Ježišom. Lebo zlému vyhovuje, ak si s Ježišom len tak trochu, zďaleka... Čo robiť v takej situácii duchovného boja?

Len jedno ti pomôže obstáť - utiekať sa k Ježišovi, ktorý žije v hĺbke tvojho srdca. Na povrchu (najmä v myslení) sa môžu odohrávať hrozné búrky, ale vo vnútri, pri Ježišovi, budeš prežívať pokoj. On sám ti bude neustále opakovať: „Neboj sa. Tu som, s tebou."

Utiekanie sa k Ježišovi môže mať rôzne podoby - najmä strelných modlitieb. (Poznáš nejaké? Tu sú niektoré: „Ježiš!", „Pane, zmiluj sa!", „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!", „Ježiš, Mária, milujem vás!") Ku zmene zmýšľania veľmi pomáha aj pravidelné čítanie Svätého písma. (Over si to v duchovných zmätkoch - zober si žalmy a čítaj ich ako modlitbu svojho srdca.) Je dobré mať stáleho spovedníka, ktorý vie, čo je to duchovný boj. A ak sa dá, tak sa stretávať v živom malom spoločenstve ľudí, ktorí sa usilujú o to isté - byť bližšie pri Ježišovi.

Možno som v tomto texte nenapísal pre teba nič nové. Len som chcel z pokladu Cirkvi vytiahnuť pár starých vecí, aby si bol opäť bližšie pri Ježišovi. Aby si možno už dnes niekomu, kto uvidí tvoj dobrý život, povedal: „Ži tak, ako ja. Nasleduj ma tak, ako ja nasledujem Krista." Neboj sa, nie je to pýcha, lebo to Ježiš v tebe dáva seba za príklad. Kráčaj s Ježišom!

 

Modlitba na štyridsiaty týždeň Roku viery:

Milovaný Ježiš, ako často mám pocit, že v dnešnom svete si ešte menej milovaný ako vtedy, keď ťa viedli na ukrižovanie. Ale tvoje slovo ma uisťuje, že aj dnes máš „sedemtisíc mužov, ktorí nesklonili kolená pred Bálom" (1 Kr 19, 18).

Prosím ťa, neustále rozmnožuj tento počet tých, ktorí ťa nasledujú celým srdcom v akomkoľvek povolaní. Urob z nich žiarivé príklady tvojej lásky, aby ľudia, s ktorými žijú „videli ich dobré skutky a oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 5, 16).

Ďakujem ti za každého, kto mi ukazuje na teba, kto mi pomáha viac žiť s tebou v mojom srdci. Chráň ma, prosím, ako zrenicu oka, aby som bol bezpečný pred nepriateľom a tiež bol príkladom svätého života pre ľudí, s ktorými žijem. Ďakujem ti, milovaný Ježiš!

 

41/60

Pokoj. Všimni si priam stoický pokoj Abraháma, ktorému príde neočakávaná návšteva. Vieš si predstaviť, že by si dal zabiť teľa (keby si ho mal) a piecť koláče, keď niekto nečakane k tebe príde? Abrahám s tým viditeľne nemá problém. Nemám predstavu, koľko hodín trvala príprava takého pohostenia, ale mne ako človeku 21. storočia taký spôsob prijatia návštevy hovorí o neponáhľaní sa, o nehľadení na hodinky, o neexistencii pracovného diára. Jednoducho božský pokoj.

Aj druhá situácia čítaní tejto nedele hovorí o pokoji. Avšak z iného pohľadu. Na návštevu prišiel Ježiš. A Marta nemá postoj Abraháma. Naháňa sa, organizuje, diriguje, obsluhuje. Všetko určite s dobrým úmyslom, ale bez pokoja v srdci. Až musí zasiahnuť Ježiš a ten pokoj nastoliť. Som presvedčený, že potom si na spoločnej hostine perfektne všetci pochutili.

Obdivujem tých, ktorí zostavovali čítania v lekcionári. Ako dokázali dať dokopy zdanlivo nesúvisiace udalosti, ktoré boli od seba vzdialené tisíce rokov! A ako nám tým ukázali aj to, že ľudia sa v podstate nemenia: jedni majú pokoj, druhí ho nemajú. Jedni sú tvorcovia pokoja, druhí tvorcovia nepokoja. Z čoho vyplýva rozdielnosť ich postojov? Je to len otázka pováh či okolností?Odpoveď na tieto otázky pre seba nachádzam v čítaní tejto nedele z Listu Kolosanom. Svätý Pavol hovorí o tajomstve, ktoré Boh odhalil svojim svätým. A tým tajomstvom je „Kristus vo vás, nádej slávy" (1, 27).

Chápeš to? Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus! Už nie je podstatné moje úsilie, ale moje spojenie s Ježišom.

Vo všetkom v živote ide práve o toto - byť s Ježišom. Či oberám čerešne alebo chystám homíliu na slávnostnú svätú omšu, či vyšívam obrus alebo vediem zasadanie poslancov obecného zastupiteľstva, či kojím dieťa alebo staviam diaľnicu, všade a vždy je najdôležitejšie práve to - či to robím s Ježišom. Veď vari nehovorí žalmista (127, 1): „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú? Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia"?

Áno, náš život nie je čiernobiely - som s Ježišom, tak mám vždy úspech, nie som s Ježišom, tak sa mi nič nedarí. Nie, takto to nefunguje. Lebo Ježiš nie je so mnou, aby mi zaručil úspech. Je so mnou, aby som mal pokoj v srdci a ten pokoj aby som dával ľuďom okolo seba.

Ako však dosiahnuť to, aby som bol stále s Ježišom? Jedna vec je základné rozhodnutie - hovorí sa tomu prijatie Ježiša za svojho Spasiteľa a Pána, inými slovami prijatie svojho krstu, ktorý sme takmer všetci „absolvovali" ako deti. Je to vedomé rozhodnutie sa, že odteraz chcem žiť tak, ako to moje pričlenenie sa k Ježišovi v krste vyžaduje (pozri 1. číslo Aktivizačníka).

Druhá vec je každodenné rozhodovanie sa pre Ježiša. Najlepšie pri rannej modlitbe - vzbudenie si niečoho, čomu sa hovorí úmysel: „Milovaný Ježiš, tento deň chcem celý prežiť s tebou." Je dobré aj vymenovať niektoré konkrétne situácie či činnosti, o ktorých viem, že ma čakajú.

A napokon tretia vec je častý rozhovor s Ježišom počas dňa pred či počas jednotlivých udalostí, v ktorých osobitne chcem, aby ma Ježiš viedol. (Pane, poď so mnou cez tieto dvere k tomuto človeku... Pane, zverujem ti všetkých šoférov na ceste, po ktorej práve idem... Pane, napíš so mnou tento e-mail... Pane, veď ma pri tomto rozhovore, telefonáte...)

Pokoj, ktorý v dôsledku takého konania prežívam, nie je výsledkom meditatívneho cvičenia a stoických postojov, ale prejavom Božieho života vo mne. Nie je to pokoj nezáujmu a ľahostajnosti ku všetkému, ale pokoj plný ohňa, plný záujmu o ľudí okolo seba i v celej spoločnosti, lebo vo mne žije Ježiš.

 

Modlitba na štyridsiaty prvý týždeň Roku viery:

Život s Ježišom je cesta, putovanie. Preto odporúčam na jeho istejšie prežívanie nájsť si vo Svätom písme tzv. pútnické žalmy. Sú to žalmy 120 - 134. Väčšinou sú kratučké (dajú sa naučiť naspamäť). A ich bohatstvom je najmä to, že vystihujú rôzne situácie i pocity putovania. Jeden z nich (123) na ukážku. Možno najviac vystihuje práve moje pocity...

Oči dvíham k tebe, čo na nebesiach prebývaš.

Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej, tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami.

Zmiluj sa, Pane, nad nami, zmiluj sa nad nami, lebo už máme dosť pohŕdania;lebo naša duša má už dosť výsmechu boháčov a pohŕdania pyšných.

42/60

Prosebníci. Asi ich nemáme radi. Dotieraví, neústupní, vytrvalí, vlezú oknom, ak ich vyhodíme dverami. Charakterizovali by ste takto aj Abraháma? Svätého muža, ktorý mal odvahu vyjednávať s Bohom? A Boh ho nevyhodil, neodmietol. Bol ochotný ustupovať úmerne Abrahámovej odvahe.

Keď sledujete príhovory Svätého Otca Františka, tak viete, že presne k takej modlitbe nás vyzýva. K modlitbe, ktorá kričí, plače, dobiedza, do ktorej vložíme celé srdce, všetky svoje city a silu tela i ducha. Modlitbu, ktorá sa neuspokojí s bezduchým odrecitovaním Otčenáša či Zdravasu, ale vytrvalo búcha na nebeskú bránu (možno práve slovami Otčenáša či Zdravasu), kým nedosiahne, čo chce.

Okrem odvahy to však chce aj veľkú lásku, zanietenosť, skutočnú angažovanosť. Niečo, čo mal v sebe prosebník z evanjelia tejto nedele, kde je použité slovo neodbytnosť. A presne takými prosebníkmi máme byť. A to v dvoch smeroch - vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k tým, čo majú moc či prostriedky daný problém vyriešiť. Lebo viera bez skutkov je mŕtva! Teda ak sa za niečo modlím, ale potom nepriložím ruku k dielu (ak ma Boh k tomu povoláva), tak v podstate vyjadrujem, že sa síce modlím, ale vo vypočutie svojej modlitby neverím. Klasickou ilustráciou je starý príbeh, keď kňaz zvolal farnosť na modlitbu za dážď, ale nik si nepriniesol dáždnik...Čo ma na Abrahámovom vyjednávaní asi najviac fascinuje, je jeho konkrétnosť. Desať spravodlivých. Nie „niekoľko spravodlivých", ale „päťdesiat, štyridsaťpäť,... desať". Mal odvahu svoju prosbu kvantifikovať. Mali by ste odvahu modliť sa vo svojej farnosti napríklad takto: „Bože, povolaj si v tomto roku z našej farnosti jedného muža do kňazskej služby a štyri ženy k zasvätenému životu"? Viem si predstaviť, ako sa niektorí ozývajú, že Pánu Bohu nemôžeme predpisovať čísla. Preto svoju prosbu hneď vylepším: „Bože, povolaj si v tomto roku z našej farnosti aspoň jedného muža do kňazskej služby a najmenej štyri ženy k zasvätenému životu." A na Silvestra môžeme bilancovať. Samozrejme, ak by sa takéto modlitby rozbehli napríklad v celej diecéze, zareagovať by musel aj diecézny biskup a čo najskôr pripraviť v seminári toľko miest pre prvý ročník, koľko je farností, kde sa takto modlia... Je to otázka viery...Utópia? Áno, ak nebudeme mať dostatok odvahy a neodbytnosti.

Niekto môže namietať, že dnes je mládež ďaleko od Boha a má toľko iných ponúk pre život, že málokto z nich počuje Boží hlas a odpovie naň. Že dnes sa mladí ľudia ťažko rozhodujú... Je to pravda. Ale vari je Boh slabý vzbudiť si povolania do jeho služby, ak budeme prosiť? Nepovolal si Šavla? Bol to veľmi nepravdepodob-ný kandidát na apoštola a myslím si, že aj dnes by ho nezobrali do žiadneho seminára či rehole :-).

Naše modlitby sú často príliš všeobecné. Modlíme sa napríklad za obrátenie mladých ľudí. Prečo sa však nemodliť za obrátenie Fera od susedov? Lebo by som mu musel byť svedkom Božej lásky... Modlíme sa za upevnenie rodín. Prečo sa však nemodliť za manželstvo svojho syna či dcéry? Lebo by sme im museli byť prí-kladom svätého manželského života... Modlíme sa za birmovancov. Prečo sa však nemodliť konkrétne za môjho syna Rasťa či dcéru Martinu? Lebo by som sám musel žiť ako človek naplnený Božím Duchom a byť Ježišovým svedkom...Treba sa nám naučiť (a stále sa učiť) prosiť veľmi konkrétne. O bežné veci i o veľké veci. Nikdy nezabudnem, ako sme pred rokmi na jedných duchovných cvičeniach robili tzv. nočné putovanie. Večer pršalo. Keď sme pred polnocou vstávali, bola búrka. Ale keď sme po modlitbe vyšli von, nad nami bola jasná obloha plná hviezd, hoci všade dookola bolo na kopcoch vidno záblesky bleskov. A keď sme po piatich hodinách putovania (s duchovným programom) vošli do kostola na slávenie svätej omše, so vstupom posledného človeka do chrámu sa opäť rozpútala búrka...

Skús po tieto dni prosiť Boha veľmi konkrétne. Samozrejme, ak si jeho priateľom ako Abrahám. A uvidíš, ako bude Boh konať. Zapíš si svoju prosbu či prosby, aby si mohol o týždeň ďakovať za všetko, čo Boh vyslyšal, a vytrvalo prosiť vo veciach, ktoré ostali zatiaľ nevypočuté. Uvidíš, ako to zmení tvoju vieru i celý modlitbový život. Ak chceš...

 

Modlitba na štyridsiaty druhý týždeň Roku viery:

Bože, toľko som sa k tebe modlil, ale možno na prstoch jednej ruky môžem spočítať vypočuté modlitby. Moja modlitba bola často len formalitou, bez srdca, len z akejsi povinnosti. Ľutujem to; dnes to chcem zmeniť a vložiť sa do modlitby celý. V tejto chvíli mi najviac záleží na ..... (povedz meno osoby). Prosím o ...... (čo najkonkrénejšie). Prijímam tvoju vôľu a ďakujem ti, že si ma vypočul. V mene Ježiša Krista.

„Keď vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!" (Lk 11, 13).

 

43/60

Dlhý čas som pri čítaní či počúvaní Knihy Kazateľ, z ktorej je prvé čítanie tejto nedele, vnímal akúsi bezmocnosť - všetko je márnosť. Akosi mi to protirečilo kráse, ktorú Boh vložil do stvorenia, účelnosti, ktorú badať v prírode (viete, ako funguje napríklad včelia rodina?), ale aj zmysluplnosti života človeka. Ak je všetko márnosť, prečo potom Boh od nás žiada, aby sme si podmanili zem?

Odpoveď mi dala až kniha Petra Kreefta Tri filozofie života. Hovorí v nej, že Kniha Kazateľ je vo Svätom písme preto, aby ukázala, aký by bol (a vlastne aj aký je) svet bez Boha. „Márnosť nad márnosť..."(Kaz 1, 2). Zároveň tvrdí, že táto kniha opisom sveta bez Boha kreslí obrysy tváre - ako kedysi na prvých fotografiách - tvár celá biela, pozadie čierne. A dodáva, že všetky ostatné knihy Písma maľujú túto tvár. A je ňou tvár Ježiša Krista. Bez neho je všetko márnosť. Nielen vo všeobecnom význame, ale aj v mojom osobnom živote.

A práve o ten osobný život s Ježišom mi ide v každom čísle Aktivizačníka. Rok viery totiž nie je na to, aby sme si zopakovali Vyznanie viery a lepšie chápali jednotlivé pravdy viery (hoci aj to môže byť užitočné), ale aby sme si prehĺbili osobný život s Ježišom. Svätý Pavol v Liste Kolosanom (z neho je druhé čítanie tejto nedele) vyslovuje nutnú podmienku života kresťana: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych" (3, 1). Možno dnes odznie mnoho kázní o tom, ako „umŕtvovať svoje pozemské údy...", ako si vyzliecť starého človeka s jeho skutkami a obliecť si nového" (3, 9). Je to veľmi dobré, ale musíme vedieť, že všetko úsilie o zmenu je márne, ak sme s Kristom nevstali z mŕtvych. Áno, každý, kto prijal krst, bol s Kristom pochovaný a s ním vstal z mŕtvych. Reálne sa každý krstom stal novým človekom. Lenže je tu otázka: Prijal si krst za svoj? Najmä ak si bol pokrstený ako dieťa. Si kresťan preto, že sa ti to „prihodilo", alebo preto, že si vedome odovzdal svoj život Bohu? Berieš svoje zmŕtvychvstanie pri krste ako realitu alebo ako nejaký symbol, ktorému ani nerozumieš?

Odpoveď na túto otázku je zásadná. Ona rozhoduje o tom či žiješ svoje kresťanstvo vlastnými silami, alebo v moci Božieho Ducha. Či si chceš odpustenie hriechov (a nebo) zaslúžiť, alebo ho každý deň prijímaš ako Boží dar, ako prejav lásky Otca, ktorý ťa chce mať pri sebe. Vnímaš ten rozdiel? Konanie dobra ako úsilie niečo si zaslúžiť a konanie dobra ako odpoveď na lásku Boha. To prvé unavuje a ubíja, to druhé prináša radosť. To prvé robí život kresťana nepríťažlivým („musím"), to druhé ho robí nákazlivým („chcem").

Svätý Otec František vo svojich príhovoroch často zdôrazňuje tri veci, ktoré by mali kresťana charakterizovať - krásu, nežnosť a radosť. Ak by Ježiš nevstal z mŕtvych, ak by sme v krste nevstali s ním, tak je to nezmysel. Radšej by sme sa naháňali za peniazmi, úspechom, sexom. Ale ak vstal z mŕtvych a my s ním, tak potom krása, nežnosť a radosť sú prirodzenými atribútmi kresťana, človeka, ktorý žije s Ježišom. „Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!" (Kol 3, 2). Krása, nežnosť, radosť - to je to, čo je „hore". Peniaze, úspech, sex - to je to, čo je dole (a čo je nesprávne, ak sa to stane naším bohom). Ak si s Kristom vstal z mŕtvych, tak je jasné, čo si vyberieš. Hoci to každý deň stojí nemálo úsilia a vnútorných bojov. Ale viem, že to stojí za to. Vieš to a prežívaš to aj ty?

 

Modlitba na štyridsiaty tretí týždeň Roku viery:

Skús si osvojiť modlitbu svätého Pavla, mnohým známu z breviára. Osvojiť znamená „zobrať do srdca", čo v niektorých jazykoch znamená naučiť sa naspamäť.

„S radosťou vzdávajme vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov. On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi." (porov. Kol 1, 12 - 20)

 

44/60

Vždy, keď vo Svätom písme narazím na slovo „blažený", na jednej strane prežívam radosť z toho, že aj ja som blažený; toto slovo mi vyvoláva úsmev nielen v srdci, ale aj na tvári. No na druhej strane ma zarmucuje, ako málo vidno túto blaženosť na ľuďoch, ktorých stretávam v kostole. Všimni si to napríklad v nedeľu - postav sa pred kostol, keď ľudia z neho vychádzajú po svätej omši a sleduj ich tváre. Vidno na nich responzórium tejto nedele: „Blažený ľud, ktorý si Pán vyvolil za dedičstvo" (Ž 33, 12b)? Čo sa deje, že mnohí kresťania sú aj po svätej omši, čiže po osobnom stretnutí so svojím milujúcim Bohom takí vážni, bez radosti, smutní?

Vidím dva základné dôvody. Jednou je výchova - z generácie na generáciu sa odovzdáva akási vážnosť, neradostné kresťanstvo, poznačené povinnosťami a bremenami. A druhým je neprežívanie osobného vzťahu s Bohom. Pre mnohých kresťanov je Boh kýmsi vzdialeným, sudcom, policajtom, ale nie milujúcim otcom. Možno im nikto nepovedal, nikto im nedal svedectvo, ako sa dá radostne žiť s Bohom. S Bohom, ktorý nás už zachránil, vykúpil. Tu mi prichádza na um myšlienka z prednášky pátra Raniera Cantalamessu na duchovných cvičeniach pre kňazov na Spišskej Kapitule. Povedal, že sa rozvíja nový pohľad na cirkevné dejiny. Nie je zameraný na pápežov, koncily či veľké udalosti, ale na to, aká bola kvalita náboženského života v nejakej oblasti, v konkrétnej farnosti. P. Raniero hovorí, že sa študujú poznámky k prípravám na kázne, ktoré nechal kňaz v archíve, a z nich vidno, aká idea o Bohu bola ponúkaná ľuďom. Výsledky najmä o posledných storočiach hovoria, že ľudia akoby boli udržiavaní v Starom zákone, všetko kázanie bolo o povinnostiach s vyhrážkou trestu. Ale, konštatuje P Raniero, kresťanstvo sa nezačína tým, že hovorí, čo máme robiť, aby sme boli spasení, ale hovorí, čo Boh urobil, aby nás spasil...

Skús preto aspoň trochu zmeniť, napraviť smutné kresťanstvo ľudí, s ktorými žiješ (ak je také). Samozrejme, môžeš to urobiť len vtedy, ak ty sám žiješ radostný vzťah s Bohom. Ak nie, vráť sa k často spomínanému prvému číslu Aktivizačníka a urob, čo je tam napísané.Ak si kňaz, pokús sa pre najbližšiu kázeň nájsť radostný motív v liturgických textoch a z celého srdca povedať ľuďom, že Boh ich miluje. Prejav radosť zo slávenia svätej omše (nie preto, že ju cítiš, ale preto že veríš). A keď za tebou niekto príde, daj mu najavo, že je pre teba v danej chvíli najdôležitejší človek na svete, prejav mu lásku ako Ježišovi...

Ak si laik, urob to isté, ale tebe vlastným spôsobom. Nezvolaj večer rodinu slovami: „Poďte sa modliť," ale: „Poďte, je tu Ježiš, porozprávajme sa s ním." Nechoď v nedeľu s deťmi „do kostola" či „na omšu", ale choďte spolu na „stretnutie s milovaným a milujúcim Bohom"... Chápeš, o čo ide? O blaženosť, ktorú môžeš prežívať na každom kroku svojho života bez ohľadu na to, aký veľký a ťažký kríž práve nesieš. Ale to, že si blažený, môžeš začať prežívať až vtedy, keď uveríš, že si milovaný a že Boh ťa na každom kroku pevne drží vo svojom náručí. Hej, okolnosti, ktoré práve prežívaš, či diabol a aj tvoje vlastné myšlienky ti môžu tvrdiť, že to tak nie je, že si musíš poradiť vlastnými silami, že ak si nepomôžeš sám, nikto ti nepomôže. Ale to je lož!!! Lož, ktorá priamo odporuje tomu, čo nás učil Ježiš! Môj Boh je vždy so mnou. Aj keď to necítim, aj keď sa tak necítim. A pretože je so mnou, vždy môžem ohlasovať, že som s Bohom blažený. Nie pre nejaké svoje zásluhy, ale preto, že ON ma miluje. Miluje ma ako prvý, ja mám na jeho lásku len odpovedať.

Povedz dnes Bohu: „Milujem ťa!" Opakuj to tisíckrát. Vnímaj, ako ti bije srdce, a hovor to Bohu s každým jeho úderom: „Milujem ťa!" Boha nikdy neomrzí počúvať tvoje vyznanie lásky. A nikdy ho neomrzí pokračovať v dialógu lásky. Len ver, že on ho začal prvý, že nie tvoje úsilie, ale jeho láska ťa robí blaženým... Ver!

 

Modlitba na štyridsiaty štvrtý týždeň Roku viery:

Pane, Bože, verím, že ty si ma miloval ako prvý (1 Jn 4, 19). Že si ma miloval už vtedy, keď som bol pre svoje hriechy ešte mŕtvy (Ef 2, 5). Pred stvorením sveta si si ma vyvolil (Ef 1, 4), aby som ti práve dnes vyznával a prejavoval lásku tým, že milujem bratov (1 Jn 4, 20). Poslal si svojho Syna, aby som nezahynul, ale už teraz v ňom mal večný život (Jn 3, 16). Bol som stratený, ale tvoj Syn ma hľadal ako stratenú ovečku a priviedol k tebe (Mt 18, 12 - 14). Vytrvalo si klopal na dvere môjho srdca a s radosťou si vošiel, keď som ti modlitbou a vierou otvoril (Zjv 3, 20; Jn 14, 23). A každý deň mi dávaš svojho Ducha, aby som chodil po tvojich cestách, všade robil dobro, a tak dosahuješ, že ťa ľudia chvália (Lk 11, 13; Mt 5, 16). Otče, som blažený, lebo som tvoj (Ž 33, 12b). Tak verím, tak vyznávam, hoci by mi celý svet hovoril ináč. Amen!

 

45/60

Ako vnímaš ľudí, ktorí sa neustále prezentujú hašterivosťou, nadávaním na iných, preklínaním, rozčuľovaním...? Cestoval som nedávno vlakom a mali sme poruchu. Keď sme už dlhšie stáli, z príjemne vyzerajúceho spolucestujúceho sa zrazu stal chodiaci slovník nevyberaných slov...

Mne také správanie sa trhá srdce. Nie tak kvôli mne, veď viem, že ak by som denne nežil s Bohom, som taký istý. Len vďaka „jeho milosti som tým, čím som" (1 Kor 15, 10). Ale trhá mi to srdce, lebo veľmi vnímam, že „na mňa padajú urážky tých, čo ťa urážajú" (Ž 69, 10). Mám v takých situáciách pocit, akoby Ježiš za toho človeka zomrel nadarmo. A tak ma v nejakom časopise veľmi oslovila myšlienka tuším svätej Terézie z Lisieux. Hovorila, že prijíma Ježišovu lásku k človeku, ktorý ju nevie či nechce prijať. Ježiš totiž miluje každého človeka, aj toho, ktorý ho neustále odmieta či uráža. A aby Ježišova láska nevyšla nazmar, svätá Terézia ma učí, že ju môžem prijať v zastúpení toho človeka...

„Ježiš, milujem ťa! V srdci toho človeka prijímam lásku, ktorú mu prejavuješ, a ber to, prosím, tak, akoby ťa miloval on. Buď mu aj mne milostivý..."

Možno sa ti to bude zdať zvláštne, ale dnes sa túto modlitbu modlím za kniežatá z prvého čítania tejto nedele. Prišli za kráľom s jasným rozhodnutím: „Treba zabiť Jeremiáša!" (Jer 38, 4). Ich srdcia boli plné nenávisti, lebo Jeremiáš ukazoval inú cestu k záchrane - nie boj s nepriateľom, ale pokánie spojené s ľútosťou nad hriechmi a zmenu života. A hoci sú tie kniežatá už tisíce rokov mŕtve, ktovie, či nepotrebujú našu modlitbu...

Vnímaš, že aj dnes nám svet ukazuje cestu k inej „spáse", ako je tá Ježišova? Ponúka peniaze, úspech, sex, a keď niečo alebo nič z toho nedosiahneš, príde s drogami, alkoholom, televíznymi seriálmi, romantickými filmami plnými nemorálnych vzťahov, bulvárnou tlačou...

Za koho sa budeš dnes modliť ty? Za koho budeš prijímať Ježišovu lásku, aby nebol v srdci toho človeka znovu ukrižovaný?

To je však len jedna stránka nášho svätého života. Druhú stránku zdôrazňuje responzóriový žalm tejto nedele, ktorý ukazuje na Božie dielo v nás, vo mne, v tebe: „Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu" (Ž 40, 4a). Ak by sme totiž ostali len pri náreku, naše kresťanstvo by nebolo autentické, neboli by sme svedkami zmŕtvychvstania, a teda ani vykúpenia. Áno, vidíme zlo a bolesť vo svete, plačeme nad tým a pomáhame, ako vieme, ale to všetko presahuje jasavá radosť z toho, že Boh už uskutočnil dielo vykúpenia. Že nie my sme spasiteľmi a záchrancami, ale Boh. Aj v nás a skrze nás. A to je dôvod, prečo v našich srdciach môže aj v trápení znieť „chválospev nášmu Bohu". Dokonca to on sám „vložil do mojich úst pieseň novú".

Pred mnohými rokmi som čítal samizdatovú knihu Učeník. Autor v nej opisuje, ako jedného večera zobral do rúk gitaru a začal na nej len tak vybrnkávať nejaké akordy a do toho pospevoval slová, ktoré mu prichádzali na um. A zrazu sa mu v mysli vynoril obraz Boha, ktorý v nebi dáva anjelským zborom znak, aby boli ticho, a hovorí im: „Spievate prekrásne, ale teraz budem počúvať toho človeka. Prvý raz v živote mi spieva od srdca, z lásky. Je to nádhera!"

Sadni si či postav sa pred Boha a začni mu spievať. Nerozmýšľaj, že čo. Len tak nechaj zo svojho srdca a zo svojich perí plynúť slová i melódiu. Zažiješ, ako ti Boží Duch „vkladá do úst pieseň novú". A dosiahneš, že celé nebo ťa bude so zatajeným dychom počúvať. Lebo tak ťa bude počúvať tvoj Boh!

Prebúdza sa v tebe oheň pri tejto predstave? To Ježiš prišiel a napĺňa sa jeho slovo: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!" (Lk 12, 49). Ježišov oheň ťa strávi a premení. Budeš svätý!

 

Modlitba na štyridsiaty piaty týždeň Roku viery:

Zvádzal si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť; bol si mocnejší ako ja a premohol si ma.

Celý deň som na posmech, každý sa mi vysmieva.

Vždy, keď hovorím, musím kričať, musím ohlasovať: ničomnosť a spustošenie.

Pánovo slovo mi prináša len pohanu a posmech celý deň!

Povedal som si: „Nebudem naň ho myslieť,

ani už nebudem hovoriť v jeho mene."

Ale mi bolo, akoby oheň blčal v mojom v srdci, uzavretý v mojich kostiach.

A poddal som sa, nevládal som mu odolať. (Jer 20, 7 - 9, preklad podľa Neovulgaty)

46/60

V srdci mi niekoľko dní znejú slová: „Potešujte, potešujte môj ľud" (Iz 40, 1). Viem, že na túto tému som už písal, ale asi nikdy nie je dosť slov povzbudenia a potechy, najmä keď Boží ľud neustále trpí. Že čím trpíme? Možno to vyjadria najlepšie slová svätého Pavla: „... zo všetkých strán samé súženie: zvonka boje, vnútri úzkosti" (2 Kor 7, 5b).

Boje prežívame veľké (napríklad Národný pochod za život 22. 9. v Košiciach či pripravovaná Stratégia ochrany a podpory ľudských práv v SR - treba sa o túto tému zaujímať, lebo sa chystá prevratná zmena v našej spoločnosti) i relatívnemalé (predmanželské spolužitie našich detí, používanie antikoncepcie, alkoholizmus...). A úzkosti? Mňa najviac napĺňa úzkosťou ľahostajnosť kresťanov k životu s Ježišom, nezáujem o Božie veci. A hrôzou ma napĺňa ľahostajnosť niektorých kňazov k svojej kňazskej službe...

Čím v takej situácii potešiť seba i ľudí okolo seba?

Pravdou, na ktorej stojí naša nádej. Pevne verím, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije so mnou. Že mi dal nový život v krste a sviatosťou zmierenia ho vo mne stále obnovuje, prijímaním Eucharistie ho vo mne upevňuje. Že ma čaká skvelá budúcnosť - budem s ním v nebi. Že sa mi ani vlas na hlave neskriví bez Božej vôle. Že som pre Boha cennejší ako celý svet (ako „pár vrabcov"). Že „utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou" (Rim 8, 18). A tiež to, že ma počuje aj vypočuje, keď sa na neho obraciam vo svojich bojoch a úzkostiach (1 Jn 5, 14 - 15).Na ktorých pravdách stojí tvoja nádej v tomto svete plnom bojov a trápení? Nájdi si čas a napíš si ich. A keď sa bude boj zdať takmer prehratý, keď ti úzkosť bude zvierať myseľ i srdce nepredstaviteľnou silou, keď budeš mať chuť rezignovať, zober si ten papier do ruky a vyznávaj svoju nádej, postavenú na Božej pravde.

Využil som výhodu počítača a prešiel som si vo Svätom písme (napríklad na stránke www.svatepismo.sk) všetky miesta, kde Boh, či už priamo alebo cez niekoho, hovorí človeku: „Neboj sa!" Je to veľmi povzbudzujúce poznanie - Boh v mnohorakých ťažkých a niekedy aj beznádejných situáciách hovorí vždy to isté: „Neboj sa!" Je nádherné, že toto jeho povzbudzovanie môžem neraz vztiahnuť aj na seba. Napríklad keď ústami kráľa Dávida povzbudzuje Šalamúna: „Neboj sa a nestrachuj sa, lebo Pán, Boh, môj Boh, je s tebou; nenechá ťa a neopustí ťa" (1 Krn 28, 20). Či slová adresované Jozuemu: „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa!? Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!" (Joz 1, 9). Tu sú slová Izaiáša: „Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa..." (Iz 41, 10). A Ježišovo povzbudenie: „Neboj sa toho, čo máš trpieť... Buď verný až do smrti a dám ti veniec života" (Zjv 2, 10).

Myslím si, že boje a úzkosti každého človeka sú neopakovateľné, v istom zmysle originálne. Práve preto nie sú na ne paušálne riešenia, nejaké päť či sedemkrokové postupy, ktorými sa všetko vyrieši. Nie, život každého z nás je Božím originálnym dielom - vrátane našich bolestí. Preto v konkrétnej situácii musím hľadať u Boha originálne riešenie, potechu či povzbudenie, ktoré bude len pre mňa v danej situácii. Aby som však takýto Boží hlas mohol počuť, potrebujem vedieť, ako Boh potešoval svojich ľudí v priebehu dejín spásy. Preto ťa prosím, milý čitateľ tohto Aktivizačníka, čítaj Sväté písmo. Možno pomocou vyhľadávania cez počítač preštuduj, ako Boh potešuje svojich ľudí, ako ich vyzýva dôverovať a nebáť sa. Vypíš si tie citáty a na nich stavaj svoju nádej i dôveru. Potom budeš stáť na pevnej skale a v srdci ti bude znieť chválospev svojmu Bohu... Pôjdeš po úzkej, tŕnistej ceste, ale s veľkou nádejou, že raz prejdeš úzkou bránou do večného života!ň

 

Modlitba na štyridsiaty šiesty týždeň Roku viery:

Ponúkam niekoľko mojich obľúbených modlitieb zo Svätého písma, keď bojujem alebo prežívam úzkosť:

„Zľutuj sa, Pane, nad svojím ľudom a nevystavuj potupe svoje dedičstvo" (Joel 2, 17).

„I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou" (Ž 23, 4).

„Ledva poviem: ‚Noha sa mi potkýna,‘ hneď ma, Pane, podopiera tvoja dobrota. A keď sa v mojom srdci kopia starosti, vzpružuje ma tvoja potecha" (Ž 94, 18 - 19).

„A tí, čo túžia po tvojej pomoci, nech stále hovoria: ‚Nech je zvelebený Pán!‘" (Ž 40, 17).„Amen. Príď, Pane Ježišu!" (Zjv 22, 20).

 

47/60

Všimol si si niekedy až márnotratnú štedrosť Boha? Keď vidím ovocné stromy obsypané ovocím, akosi viac ju vnímam. Ale stačí mi aj pohľad do makovice, kde je množstvo zrniečok. Či uvedomenie si, aký obrovský počet ihličiek je na jednom smreku či jedli alebo listov na lipe. Čo ma však fascinuje ešte väčšmi, je to, že Boh o každom zrniečku, o každom kvietku či lístku vie a stará sa oň. A to ma privádza k radosti z toho, že keď sa tak Boh stará „o poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr" (Mt 6, 30) sa stará o mňa vo všetkom. Ako hovorí Ježiš, „všetky vlasy na hlave mám spočítané" (Mt 8, 30). Nie preto, že Boh má záľubu v štatistikách, ale hovorí tým, že vie o mne všetko a stará sa o všetko, čo potrebujem, aby som žil plnohodnotný život.

Chcem sa však v tomto texte trochu požalovať. Čosi mi totiž chýba. Začnem zoširoka. V stredu tento týždeň uplynulo 50 rokov odo dňa, keď Martin Luther King mal vo Washingtone slávny prejav, ktorým sa začal rozhodujúci boj za skončenie diskriminácie černošskej menšiny v USA. Ten prejav začínal slovami: „Mám sen..."

Aj ja mám sen. Chcel by som zažiť, ako náš farský kostol obliehajú zástupy obyvateľov našej farnosti a túžia sa dostať dnu. Ako kričia: „Pusťte ma, mám chorého syna, musím ísť k Ježišovi!" Alebo: „Majte zľutovanie, moja dcéra je posadnutá sexom, musím ísť k Ježišovi!" Alebo: „Môj muž pije a každý deň hrozne hreší. Len Ježiš ho môže zachrániť!" Ako na každej svätej omši každý pristupuje k svätému prijímaniu, potom odchádza nadšený von a hovorí tým, čo tam stoja: „Boh ma oslobodil, zachránil; poď k nemu, aby to isté urobil aj s tebou!" Ako spovednice od rána do večera obliehajú zástupy tých, čo túžia stretnúť sa s milosrdným Ježišom a zmeniť svoj život. A ako sa táto lavína lásky k Bohu šíri našou dolinou, potom diecézou a potom celou krajinou z farnosti do farnosti. Mám sen, ako po každej kázni ľudia nehovoria: „Pekne to povedal, to bola dobrá kázeň," prípadne zbožné: „Pán Boh zaplať za Božie slovo," ale volajú: „Čo máme robiť?" (Sk 2, 37).

Mám sen. Bože, mám sen! A viem, že je v Tvojej moci splniť ho! Neviem, aká je moja úloha v ňom, ale aj tieto texty píšem v nádeji, že mi môj sen splníš. A som presvedčený, že je to aj Tvoj sen! Veď si povedal, že nechceš smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (Ez 19, 23). A je mi ľúto, že sa môj sen neplní. V čom je, Bože, problém? Odhaľ to, prosím, a prebuď nás. Nech sa môj sen stane skutočnosťou. Nech v našej farnosti prichádzajú neveriaci za každým, kto žije s tebou, a nech mu hovoria: „Pôjdeme s tebou, lebo sme počuli, že s vami je Boh" (Zach 8, 23).

Prečo si dovolím snívať taký sen? Lebo viem, že môj Boh je štedrý.

Aký je tvoj Boh? Je to lakomec, s ktorým sa musíš handrkovať o každú drobnosť? Alebo sa veľkodušne stará o všetky tvoje potreby? Viem, je náročné veriť, že Boh sa o mňa stará, keď som už tri mesiace nedostal výplatu a žijem z ruky do úst. Ale Ježiš hovorí, že aj tak treba dôverovať. A je úlohou farského spoločenstva (som utopista?) postarať sa, aby tvoja rodina medzitým nehladovala. Si však ochotný prijať jeho pomoc? Ako sa zachováš, keď príde za tebou kamarát a dá ti 500 € ako dar v ťažkej situácii? Si dosť pokorný, aby si ho prijal ako prejav Božej starostlivosti? A je farské spoločenstvo pripravené takú pomoc poskytnúť?Viem, odbočil som, zabŕdol do konkrétnej situácie. Ona však má byť ilustráciou Ježišovho napomenutia a prísľubu: „Ani vy sa nezháňajte, čo budete jesť alebo čo budete piť, a nebuďte ustarostení! Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete. Ale hľadajte jeho kráľovstvo a toto dostanete navyše" (Lk 12, 29 - 31). Nezabudni, že ak chceš mať život pevne vo svojich rukách, bude to len vtedy, ako bude pevne v Ježišových rukách!

Mám sen - všetci v našej farnosti budú hľadať Božie kráľovstvo. Bože, mám sen!!! Prejav svoju štedrosť záchranou a zmenou života mnohých ľudí, s ktorými žijem! A mne ukáž, akú úlohu mám v tomto tvojom diele vykonať. Prosím a vopred ďakujem. Amen!

 

Modlitba na štyridsiaty siedmy týždeň Roku viery:

Pane, ty žehnáš tým, čo ti dobrorečia, a posväcuješ tých, čo dúfajú v teba. Spas svoj ľud a žehnaj svoje dedičstvo, ochraňuj plnosť tvojej cirkvi, posväcuj tých, čo milujú krásu tvojho domu. Osláv ich svojou božskou mocou a neopúšťaj nás, v teba dúfajúcich. Daruj pokoj svetu, svojim cirkvám, kňazom, našim svetským predstaveným i všetkému svojmu ľudu. Veď každý dobrý údel a každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od teba, Otca svetiel. Tebe vzdávame slávu, vďaku a poklonu, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov.

(z byzantskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho)

48/60

Možno ťa to prekvapí, ale nie každý, kto uverí Ježišovi a miluje ho, sa automaticky stáva jeho učeníkom. Lebo byť Ježišovým učeníkom si vyžaduje splnenie veľmi špecifickej a možno aj nečakanej podmienky. Je na konci evanjelia tejto nedele: „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom" (Lk 14, 33).

Keď sa pozrieme na ľudí, ktorí žili okolo Ježiša, vidíme tam niekoľko rôznorodých skupín - Dvanásti (a z nich ešte osobitne vyčlenení traja - Peter, Jakub a Ján), potom učeníci, potom skupina žien, ktorá Ježiša sprevádzala a podporovala, potom zástupy, ktoré ho počúvali. Ich angažovanosť v prežívaníradostnej zvesti o vykúpení mohla byť rovnaká, ale ich účasť na šírení evanjelia bola rôzna. Súviselo to s ich rôznorodým povolaním. Apoštolov Ježiš povolal, aby boli s ním. Určite aj mnohí učeníci trávili veľa času s Ježišom, ale zároveň žili vo svojich rodinách, mali svoje remeslá, polia... A zástupy sa s Ježišom stretávali príležitostne - napríklad na veľké sviatky v Jeruzaleme alebo keď Ježiš urobil niekde zázrak, tak sa zbehlo množstvo ľudí. Pričom mnohí z nich určite žili veľmi verne podľa toho, čo Ježiš učil.

Ani dnes nemusia byť všetci kresťania Ježišovými učeníkmi v tom zmysle, ako sa o tom hovorí v evanjeliu. Ale tí, ktorí nimi chcú byť, sú vyzvaní splniť osobitnú podmienku - zrieknuť sa všetkého, čo majú. Zdá sa, akoby to protirečilo predošlým Ježišovým podmienkam, keď hovorí o človeku, ktorý chce stavať vežu, alebo o kráľovi, ktorý sa chce pustiť do boja s iným kráľom. V týchto prípadoch Ježiš hovorí, že treba zvážiť svoje sily, schopnosti, financie. Ale jedným dychom hovorí, že kto chce byť jeho učeníkom, má sa správať opačne - všetkého sa zrieknuť a prísť k nemu takrečeno s prázdnymi rukami. Prečo? Lebo iba taký človek dokáže prijímať Ježišovo učenie a požiadavky bezpodmienečne.

Samozrejme, každý, kto sa chce stať Ježišovým učeníkom, nedokáže urobiť takéto zrieknutie sa všetkého šmahom čarovného prútika. Je to proces. Stačí sa pozrieť na apoštola Petra či na Synov hromu. Ale vyžaduje sa to prvotné rozhodnutie - „opustili všetko a išli za ním" (Lk 5, 11) - a vybojovaná, neraz ťažko skúšaná vernosť tomuto rozhodnutiu.

Možno si si práve vydýchol, lebo nevnímaš, žeby si bol povolaný k takémuto učeníctvu. Ale k nejakému jeho stupňu by som ťa predsa len rád vyzval. Totižzrieknuť sa všetkého - postaviť Ježiša na prvé miesto vo svojom živote - znamená aj to, že všetko, čo más, užívaš akoby v prenájme - Boh ti požičal dom, auto, peniaze v peňaženke i na účte, manželku či manžela, deti, zamestnanie... (pre kňazov a zasvätených: faru, farnosť, rehoľné spoločenstvo, kláštor...) A akoby ti dnešným evanjeliom pripomínal: „Spomeň si, že to všetko je moje. Dokonca aj ty sám si môj. Buď pripravený to všetko mi dať naspäť, keď k tebe prídem - ako chudobný, ako pocestný, ako chorý, ako bezdomovec, ako väzeň..."

Vyzerá to teda tak, že v kresťanstve sú dva základné druhy povolaní - byť kresťanom a potom byť kresťanom učeníkom. Kresťan naplno žije s Ježišom, je jeho svedkom predovšetkým životom a ak treba, aj slovom. Učeník je zas ten, ktorý robí to isté, ale navyše je schopný učiť iných, ako majú žiť s Ježišom, prípadne je schopný vychovávať iných učeníkov (2 Tim 2, 2).

Toto je podľa mňa cesta, ako sa môže naplniť môj sen, ktorý som spomínal minule. Je to Ježišova metóda. A ak ju uznal za dobrú on ako Boh, prečo by sme mali vymýšľať nejakú inú?

 

Modlitba na štyridsiaty ôsmy týždeň Roku viery

Z nasledujúcej modlitby si vyber to, čo najviac zodpovedá tvojmu prežívaniu. Najlepšie však bude, ak si vytvoríš vlastnú v podobnom duchu...

Môj skvelý Boh, ďakujem ti za všetkých ľudí v mojom živote, ktorí ma učili, ako žiť s tebou, ako byť tvojím svedkom v každodennom živote. A ďakujem ti aj za tvojho Ducha, ktorý premieňal moje zmýšľanie a spôsobil, že som ich učenie mohol prijať a že ho každý deň uvádzam do praxe.

Osobitne ti však ďakujem za tých pár ľudí, ktorí ma učili, ako učiť iných, aby ťa milovali a aby aj oni boli schopní učiť ďalších. A opäť ďakujem za tvojho Ducha, ktorý mi aj dnes dáva dar učiť iných.

Prosím ťa, aj v našich dňoch vzbuď v mnohých srdciach túžbu stať sa nielen skvelými kresťanmi, ale aj tvojimi učeníkmi. Vzbuď učiteľov a zobuď srdcia učeníkov. Verím, že tak sa naplní aj môj sen, ktorý je určite tvojím snom.

Ďakujem a prosím skrze tvojho Syna Ježiša Krista, v jeho mene. Amen.

49/60

Nemal som tento týždeň veľa času na ticho. Vlastne takmer nijaký. Nečakané nakopenie sa pracovných povinností, vnútorný zmätok (možno z návalu práce, možno ako atak zlého), črtajúce sa ďalšie úlohy. A predsa treba napísať nový text pre tých, ktorí čakajú na slovo zo srdca... Čo však, ak je srdce prázdne?

Nemôže byť prázdne, ak je v ňom Ježiš. Hej, pocity môžu byť také - prázdne, bezútešné -, ale viera hovorí, že nie sú pravdivé. Presnejšie povedané - nevyjadrujú pravdu. Lebo to, či mám v mysli skvelé myšlienky alebo len chaos, nič nehovorí o živote Ježiša v mojom srdci. Veď spolu so svätým Pavlom viem, že „už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20). Preto k nemu vo viere a s dôverou prichádzam vo svojom vnútri a celý ten zmätok, ktorý sa deje na povrchu, mu predkladám ako svoju obetu, prijímam ako kríž, ktorý mám dnes niesť. Viem, že keď je na mori búrka, v hlbinách je pokoj. Tak je to aj so srdcom človeka, ktorý žije s Ježišom.

Kiež by som sa raz mohol poďakovať všetkým tým, ktorí ma toto naučili. A kiež by som to aj ja mohol naučiť mnohých. Že vláčik môjho života neťahá lokomotíva s nápisom pocity, ale s nápisom viera. Že troleje, z ktorých čerpám energiu, sú napojené na nevyčerpateľné zdroje zvané Sväté písmo a učenie Cirkvi. Môj vláčik môže mať mnoho vagónov, medzi ktoré patria aj pocity, okolnosti, rodina, spoločenstvo, politika, dom, práca, manželstvo či zasvätený život... Niekedy ich môže byť veľa, inokedy možno len jeden. Ale dôležité je, čo ich ťahá. A ťahúňom je viera, dnes konkrétna viera, že Ježiš žije vo mne. Zajtra možno viac vystúpi do popredia viera, že ma napĺňa a vedie Duch Svätý, inokedy viera, že Boh Otec ma bezhranične miluje, že Ježiš ma nesie domov na ramenách ako stratenú ovečku, že cez sviatosti som s ním bytostne spojený... Každý deň to môže byť iný aspekt viery, ale podstatné je, aby som nepodliehal tomu, čo vidím či cítim, aby som nepodliehal okolnostiam, ale by som žil podľa toho, čo verím. Svätý Pavol to vyjadril slovami: „Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme" (2 Kor 5, 7, ekumenický preklad).

Viem, že katolícky preklad tohto verša je významovo iný, viac mystický, keď hovorí o nazeraní. Ale ekumenický preklad sa mi vidí akosi viac pre život. Akoby hovoril: „Nežijem podľa toho, čo vidím, ale čo verím." Veď ten svet, ktorý dnes označujeme slovom duchovný, je oveľa reálnejší ako ten, ktorý vnímame zmyslami. Tento sa pominie, tamten ostane navždy. A kým žijem na zemi, tak sa vlastne pripravujem na život v tom skutočnom, ne-pominuteľnom svete...

* * *

Tento týždeň je tak trochu v každom cirkevnom roku výnimočný. Od 8. do 15. septembra sú totiž v liturgickom kalendári tri dni venované Panne Márii. Aj keď tento rok sa všetky nedajú liturgicky osláviť (kvôli prednosti nedele), predsa ich chcem pripomenúť. Vlastne nie tie sviatky, ale Pannu Máriu. Ako tú, ktorá mala svoj vláčik života veľmi dobre zostavený a lokomotívu pevne napojenú na Božie slovo a Božie Slovo. Ak slávime jej sviatky, tak určite aj preto, aby sme si z nej brali príklad. Príklad ženy, ktorá žila z viery. Určite mala svoje pocity, vnútorné boje, ale zároveň pohľad vytrvalo upretý na Boha. A v tom ju môžeme a máme napodobovať. Nič ju nikdy nemohlo odlúčiť od Boha. Na jednej strane bola plná milostí, ale na druhej strane by jej to bez jej osobného vkladu nič neosožilo.

Aj my sme pri krste dostali plnosť milostí, ako hovorí svätý Peter, dostali sme „všetko, čo treba pre život" (2 Pt 1, 3), a potrebný je už len náš vklad, naše každodenné áno Bohu. Niekedy áno jasné a vedomé (zvlášť pri duchovnom boji), niekedy áno vo forme pri rannej modlitbe vysloveného úmyslu plniť svoje každodenné, stále rovnaké povinnosti v duchu lásky a obety. Ako Mária. Ak je vláčik tvojho života poprehadzovaný, daj ho tento týždeň do poriadku. Nezabudni - prvá lokomotíva viery, napojená na Božie slovo a učenie Cirkvi. A za ňou vagóny podľa poradia, ktoré je dôležité pre tvoj život, pre tvoju večnosť. Keď to urobíš, ani pocit prázdneho srdca ži zmätených myšlienok ťa nedokáže vykoľajiť. Lebo aj v tebe žije Kristus.

 

Modlitba na štyridsiaty deviaty týždeň Roku viery

Tebe žijem, Ježiš môj, tebe, Ježiš, umieram,

v živote i vo smrti tebe patriť si žiadam.

Moje srdce úbohé prijmi, Bože, láskave,

naveky chcem tvojím byť a žiť v tvojej oslave.

 

50/60

Keď Ježiš v evanjeliu tejto nedele hovorí, že pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal, uvažoval som, za čo Pán chváli svojich sluhov, svojich správcov. A vyšlo mi z toho, že nie za opatrnosť, ale za jednoznačnosť života - „nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone" (Lk 16, 13). „Viem, čo urobím" - tak si povedal nepoctivý správca z dnešného podobenstva, keď sa cítil ohrozený. A správal sa podľa logiky sveta. Hľadal priazeň u iných pánov. Čo si povieš a najmä urobíš ty, keď sa cítiš v tomto svete ohrozený?

Prvé čítanie z Knihy proroka Amosa, je veľmi jasnou rečou o postoji Boha voči tým, čo sú opatrní podľa zmýšľania tohto sveta. Tým, ktorí sú schopní „predať aj smeti z obilia", Boh hovorí, že „nikdy nezabudne na nijaký ich skutok" (Am 8, 7). Taká odpoveď nás asi nadchne - aj tých „zlých" stihne raz Božia spravodlivosť. Kto sú však podľa proroka tí zlí? Tí, čo zachovávajú sobotu, žijú presne podľa predpisov, určite chodia aj každý týždeň do synagógy... Ale ich srdce je inde. Ak to aktualizujeme, tak tí zlí sme aj my, čo sme každú nedeľu v kostole, ale Bohu dáme len tu jednu jedinú hodinu v týždni. Čo svoje problémy, ohrozenia riešime len ľudsky - rozčuľovaním sa, nadávaním, úplatkami, podvodmi...

Uvediem skutočný príklad zo života. Poznal som muža, ktorý bol kedysi v päťdesiatych rokoch minulého storočia riaditeľom školy. Úspešným riaditeľom. Len kým nedostal prihlášku do komunistickej strany. Odmietol ju vyplniť s tým, že on je veriaci a chodí do kostola. Už o pár dní nebol riaditeľom a o pár týždňov ani učiteľom. Horko-ťažko zohnal po niekoľkých mesiacoch hľadania prácu závozníka pri sťahovaní dreva v Tatrách. Bol ženatý a mal vtedy štyri deti, pričom opravoval dom po požiari a mal na tú dobu obrovskú pôžičku 30.000 Kčs.

Ako by si sa v takej situácii zachoval?

Viem, moja otázka je rečnícka, tvoja odpoveď hypotetická. Ten muž však nebol v nejakej fiktívnej situácii. Bol ohrozený on aj jeho rodina. A rozhodol sa tak, ako to žiada Ježiš v evanjeliu - „nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone". Jeho odpoveď nebola možno opatrná, ale jednoznačná.

Desí má tá posledná veta proroka Amosa: „Nikdy nezabudnem na nijaký ich skutok." Veď Boh inde hovorí: „Na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem" (Hebr 10, 17). Avšak prvá veta patrí „spravodlivým", druhá hriešnikom. Amos hovorí Božie slovo odsúdenia tým, čo síce zachovávajú literu zákona, ale ich srdce... A druhý výrok je určený tým, čo sa síce previňujú, ale ich srdce...

Tu je podstata - kde je tvoje srdce? Kde je moje srdce? Boh? Mamona? Aj - aj? Svätý Otec František veľmi často zdôrazňuje, že všetci sme hriešnici. Ale je rozdiel medzi hriešnikom a hriešnikom. Pápež hovorí, že hriešnik ide k Bohu s ľútosťou i s dôverou. A ten druhý hriešnik tvrdí, že on nikoho nezabil, do kostola chodí, čo Boh od neho ešte chce? Prvému Boh zabudne každú neprávosť, druhému nezabudne nijaký jeho skutok.

Rozumieš ten rozdiel? Chápeš, prečo ako Božie dieťa nemôžeš slúžiť aj Bohu, aj mamone? Ak si s niečím nevieš rady, hľadaj odpoveď v učení Cirkvi, vo Svätom písme, vyhľadaj nejakého Božieho muža či ženu, ktorí skutočne žijú svoju vieru v každodennom živote, a pýtaj ich o radu, o pomoc či modlitbu.

V srdci i mysli i v modlitbe pred Bohom som napísal tento týždeň veľa (nateraz neuverejniteľných :-)) písmenok na celkom inú tému, ktorú tu spomeniem len za záver: „Chcem, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok" (1 Tim 2, 8). Muži, toto je pre vás. Modlitba je boj. A vy, muži, ste bojovníci. Tak sa prejavte ako Boží bojovníci. Von zo zákopov, z pohodlia a vpred! Svet, Boží svet čaká, že muži budú opäť mužmi. Že nevieš, ako na to? Vypni televízor či počítač, odlož noviny a nájdi vo svojej farnosti iného muža, ktorý je ochotný pustiť sa do boja proti zlu, a spolu si odskúšajte modlitbový boj možno v nejakej malej veci (napríklad za oslobodenie od fajčenia). Víťazstvo muža vždy povzbudí k ďalšiemu boju...

 

Modlitba na päťdesiaty týždeň Roku viery

Bože, som hriešnik, ktorý stojí pred tebou v nádeji na zľutovanie a milosrdenstvo. Preto ti chcem spievať piesne chvál. Viem, že keď ťa oslavujem, zlý musí porazený odtiahnuť odo mňa a od mojich blízkych. Keď ťa oslavujem, moje srdce sa dvíha z problémov a sklamaní a nanovo sa v ňom prebúdza dôvera a nádej. A tak spievam pieseň chvál. Prijmeš ju, prosím?

„Jasaj Bohu, celá zem; hrajte a spievajte na slávu jeho mena, vzdávajte mu chválu. Hovorte Bohu: ‚Aké úžasné sú tvoje diela. Pre tvoju nesmiernu moc budú sa ti líškať tvoji nepriatelia. Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva, nech ospevuje tvoje meno‘" (Ž 66, 2 - 4; pomodli sa ho celý, prosím).

 

51/60

Niekedy sa pokúšam predstaviť si, čo prežíval Ježiš, keď musel ľuďom hovoriť tvrdé, nepríjemné veci. Napríklad minulú nedeľu slová proroka Amosa: „Nikdy nezabudnem na nijaký ich skutok!" (8, 7). A túto nedeľu slová toho istého proroka: „Beda tým, čo bezstarostne žijú..." (6, 1). Keď sa na to pozerám čisto ľudsky, musel byť na tých ľudí naštvaný. Muselo mu byť z nich zle, lebo „nad skazou Jozefa sa netrápia" (6, 6) a sú schopní „predať aj smeti z obilia" (4, 6). Rozumiem jeho hnevu, lebo aj mňa štve v našej spoločnosti veľa vecí (všimli ste si mediálnu manipuláciu ohľadom Národného pochodu za život?) a vnímam, že aj v Cirkvi sú ľudia, „čo bezstarostne žijú... a sa cítia bezpeční". Aj podobenstvo o boháčovi a Lazárovi akoby vyjadrovalo Ježišovu sudcovskú spravodlivosť - boháč dostal, čo si zaslúžil.

Ale na druhej strane sa pokúšam vžiť aj do toho, že Ježiš nesmierne miluje každého človeka. Každého, to znamená aj toho, ktorému Boh nemôže zabudnúť nijaký jeho skutok, ktorému Boh hovorí: „Beda!" Ako to musí Ježišovi - Bohu trhať srdce, keď vidí, ako je jeho láska odmietaná, nechcená, ba opovrhovaná. A keby to bolo len tými, čo ho nikdy osobne nepoznali, čo sa s ním nikdy osobne nestretli a nič o ňom nevedia. Ale koľkí z tých, čo opovrhujú Ježišovou láskou, sú každú nedeľu v kostole...! Možno navonok plnia prikázania, ale nemilujú. „Tento ľud... ma oslavuje len svojimi perami" (Iz 29, 13).

A ako ťažko sa muselo Ježišovi hovoriť boháčovi v pekle: „Teraz... ty sa trápiš" (Lk 16, 25). To nie je škodoradosť či naše „tak ti treba!"; to je bolestné konštatovanie odmietnutého Boha! Veď vari sa v celom Písme neopakuje Božie volanie: „Nechcem smrť hriešnika..."?

Niekedy si Ježišovu bolesť uvedomujem v kostole pri slávení svätej omše, keď vidím nezáujem ľudí o jeho lásku. Inokedy ju vnímam pri čítaní denného spravodajstva na internete - všetky tie vraždy či zabíjania, rozbroje, nenávisti (vo veľkom či v „malom") sú údermi dopadajúcimi na jeho telo. Prečo svet tak veľmi nenávidí Ježiša? A prečo ho tak málo milujem? Prečo sa dokážem rozčúliť nad zlyhaním nejakého človeka, no moje srdce nevie zahorieť láskou k Bohu?

Objavil som nedávno vo Svätom písme verš, ktorý si nadobúda čoraz väčší priestor v mojom srdci: „Nech neroznecuje sa tvoje srdce kvôli hriešnikom, no (tým viac) v bázni pred Pánom každý deň" (Prís 23, 17). Učím sa to. Keď mi srdce zahorí (ne)spravodlivým hnevom, tento verš mi pripomína (aj preto som sa ho naučil naspamäť), čo je dôležitejšie. A tak sa učím ísť s tým, čo ma vnútorne roznecuje, k Ježišovi a prosím ho, aby mi moje ľudské zanietenie pre nejaké moje (fiktívne) dobro premieňal na bázeň pred Pánom. Aby mi dal taký pohľad na situáciu či človeka, s ktorým som, že v ňom uvidím Božiu cestu. Alebo aspoň trpiaceho Krista, ktorého môžem v tom druhom nejakým spôsobom objať, potešiť. Áno, potešiť. Boh potrebuje našu potechu, lebo aj dnes trpí neláskou človeka. A hľadá iného človeka, ktorý tú nelásku nejako napraví svojou láskou...

 

Modlitba na päťdesiaty prvý týždeň Roku viery

Vybral som na tento týždeň modlitbu z Knihy Tobiáš (13, 2. 4 - 8). Je oslavou Božieho milosrdenstva a výzvou radovať sa v Pánovi. Nech sa naplní v srdci každého, kto sa ju modlí...

 

Nech je zvelebený Boh, ktorý žije naveky, i jeho kráľovstvo; pretože on trestá aj sa zmilúva, on zvrhne až na dno podsvetia a svojou velebnosťou vyvádza zo záhuby; a niet nikoho, kto by jeho ruke unikol.

Velebte ho pred všetkým, čo žije, lebo náš Pán je aj naším otcom, on je naším Bohom po všetky veky.

Bude vás trestať za vaše zločiny a zas sa nad vami zľutuje. Zhromaždí vás zo všetkých národov, uprostred ktorých ste boli rozptýlení. Keď sa k nemu obrátite celým svojím srdcom a celou svojou dušou a budete pred ním konať pravdu, on sa obráti k vám a už neskryje pred vami svoju tvár.

A teraz pozrite, čo s vami urobil, a oslavujte ho celým svojím hlasom. Velebte Pána spravodlivosti a chváľte Kráľa vekov. Ja ho oslavujem v krajine môjho vyhnanstva a ohlasujem jeho silu a vznešenosť hriešnemu národu.

Obráťte sa, hriešnici, a žite spravodlivo pred ním. Možno si vás obľúbi a preukáže vám milosrdenstvo.

Ja z celej duše prejavím svoju radosť nebeskému kráľovi a budem sa tešiť po všetky dni svojho života.

Velebte Pána, všetci vyvolení, a všetci chváľte jeho vznešenosť. Usporiadajte dni radosti a oslavujte ho.

 

52/60

V druhom čítaní tejto nedele je slovo, ktoré ma viedlo už pri písaní textu minulého Aktivizačníka. Je to slovo „roznecuj". Svätý Pavol prikazuje Timotejovi roznecovať Boží dar, ktorý dostal. Vyzýva ho k aktivite.

Myslím si, že práve aktivita je v Cirkvi problém. Roky sme totiž vedení skôr k pasivite - počúvame, prijímame, odpovedáme. Ale nepýtame sa, nežiadame, nekritizujeme... a hlavne do ničoho sa nehrnieme, nič nenavrhujeme. Sme spokojní, lebo v podstate nás to nič nestojí - hodinu týždenne v kostole to nejako vydržíme. Ako mi to nedávno povedalo jedno dievča pred birmovkou: „Veď to nie je nijaký problém hodinu týždenne obetovať, keď to farár chce."

Som presvedčený, že Rok viery je aj na to, aby sme to zmenili. „Roznecuj," píše Pavol Timotejovi. Fúkaj do pahreby, prilej olej do ohňa - asi také prirovnania mi prichádzajú na um pri tomto slove. Musím sa dostať z jednej hodiny týždenne na 168 hodín týždenne. Teda do „nepretržitej prevádzky" svojho života viery. Nie, to neznamená 168 hodinových omší. To by bolo na zbláznenie. Dokonca to ani nemusí znamenať viac ako jednu omšu týždenne. Ale znamená to neustále prebývanie s Ježišom. V robote, v záhrade, v autobuse či vlaku, za volantom, v lavici v triede, v obchode, pri výrobnej linke... Všade tam ti treba ísť s Ježišom. A zároveň nesmieš ísť nikde, kde Ježiša nemôžeš zobrať so sebou. Áno, on pôjde s tebou aj na miesta, kde konáš zlo, ale pôjde tam ako väzeň v tvojom srdci. Bude s tebou, aj keď pozeráš pornografiu na počítači, jalové seriály v televízii či márniš čas hrami alebo klikaním na „páči sa mi" na facebooku bez vytvárania osobných vzťahov. Ale bude s tebou ako trpiaci, ako znovu bičovaný či križovaný.

„Roznecuj" tiež znamená, že svoje manželstvo žijem 24 hodín denne s Ježišom, že svoje kňazstvo žijem nepretržite s Ježišom, svoje vdovstvo, svoj slobodný stav, svoje detstvo, svoju starobu... Vieš, čo je najdôležitejšie v každom tvojom probléme či starosti alebo utrpení? Ježiš. Ak tam je, vnímaš aj riešiš i nesieš ho ináč, ako keď tam nie je.

Ako sa to dá naučiť? Tréningom - často si pripomínaj, že Ježiš je s tebou. Určite máš mobil. Nastav si v ňom časovač, ktorý ťa každých 15 minút upozorní, že je čas pozdraviť Ježiša, ktorý je pri tebe, s tebou, v tvojom srdci: „Verím, že si tu. Milujem ťa." Po týždni takého tréningu uvidíš zmenu vo svojom živote. Budú miznúť hádky, spory, rozčúlenia, márnenie času... Že čo na to povedia ľudia okolo teba? Dnes je okolo nás toľko vyzváňania mobilov, že si to nik ani nevšimne,. A ak si to niekto všimne, máš ohromnú príležitosť hovoriť o svojej láske k Ježišovi...

„Roznecuj" - čo konkrétne to znamená pre teba? Neexistuje univerzálna odpoveď, ale v Druhom liste Timotejovi môžeme nájsť niektoré základné pokyny: „Nehanbi sa... Zveruj... Trp... Uvažuj... Pamätaj... Vyhýbaj sa... Chráň sa... Usiluj sa... Vytrvaj... Hlásaj... Znášaj... Konaj... Plň..." Všimni si, že v tomto zozname nie je jediné sloveso, ktoré by vyjadrovalo pasivitu. Lebo ani „trp" neznamená v tomto kontexte „zmierenie sa s osudom", ale vedome prijaté utrpenie ako dôsledok rozhodnutia žiť naplno s Ježišom sedem dní v týždni! Veru sa oplatí prečítať si (čo tak hneď dnes?) celý tento list a nájsť konkrétne úlohy pre seba.

Vnímam vo svojom srdci, že tento text by bol neúplný, keby som nespomenul našich kňazov. Oni ako naši pastieri osobitne potrebujú roznecovať svoje srdce, aby boli každý deň nepretržite s Ježišom a jeho prítomnosť sprostredkovali ďalším. Sú kňazmi, to znamená, že majú nám ostatným byť vzorom v pokání, v pokore, vo vytváraní vzťahov, v prijímaní kritiky... A myslím, že sa majú učiť, že sa nemusia báť aktivít laikov. Ďakujme tento týždeň v modlitbe za nich a tiež prosme, aby rástli roznecovaním daru Božej milosti.

Kiežby nikdy o nás neplatili Pavlove slová: „Budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať" (2 Tim 3, 5).

 

Modlitba na päťdesiaty druhý týždeň Roku viery:

Obohať svoju osobnú modlitbu úmyslami, ktoré takto vyjadril svätý Pavol:

Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá. A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.(Ef 3, 14 - 21)

 

53/60

Koho počúvaš a poslúchaš?

Redemptorista Tom Forrest veľmi rád vo svojich príhovoroch spomínal amerického herca Johna Waynea. Hral hlavné úlohy v mnohých westernoch. Často sa v nich vyskytovala takáto scéna: John sa postavil, poobzeral sa po okolí, chytil do ruky svoj klobúk, zamával ním a zvolal: „Vpred!" Čo myslíte, koľkí jeho chlapi vyrazili do boja? Všetci!!!Páter Tom potom hovoril o pápežovi Jánovi Pavlovi II. a jeho encyklike Redemptoris missio, z ktorej citoval túto vetu: „Vidím svitanie nového misijného veku, ktorý sa stane jasným dňom, bohatým na ovocie, ak všetci kresťania a mladé cirkvi budú odpovedať s veľkodušnosťou a svätosťou na volania a výzvy našej doby" (92). A pokračoval: „Pápež povoláva všetkých kresťanov do boja, k evanjelizácii. A koľkí vyrazili vpred?"

Preto tá otázka na začiatku: Koho počúvaš a poslúchaš? Náman zo Sýrie poslúchol proroka Elizea. Desiati malomocní poslúchli Ježiša. Timotej poslúchal Pavla. Koho poslúchaš ty?

Pred týždeň povolával do boja Svätý Otec František. Bol v Assisi. Mal tam príhovor pre kňazov, zasvätených a členov pastoračných rád diecézy. Tento príhovor by mal byť povinným čítaním každého, kto miluje Cirkev (je nawww.tkkbs.sk, tu je celý priebeh návštevy aj so všetkými príhovormi). Aby som ťa, môj milovaný čitateľ, trochu navnadil na jeho prečítanie, zacitujem tu pár viet: „Biskup nemôže viesť diecézu bez pastoračných rád, farárnemôže viesť farnosť bez pastoračnej rady. Toto je zásadne dôležité! [potlesk]... Myslím na kňaza, ktorý má úlohu kázať. Ako môže kázať, ak predtým neotvoril svoje srdce, nepočúval v tichu Božie slovo? Preč s tými nekonečnými, nudnými homíliami, [potlesk] z ktorých sa nedá ničomu rozumieť!... Myslím na otca a mamu, ktorí sú prvými pedagógmi. Ako môžu vychovávať, ak ich svedomie nie je osvietené Božím slovom, ak sa ich spôsob myslenia a konania neriadi týmto slovom? Aký príklad môžu dať svojim deťom? Toto je dôležité, pretože potom sa otec a mama žalujú: ‚Tento syn...‘ Ale čo ty? Aké svedectvo si mu dal? Ako si s ním hovoril? Cez Božie slovo, alebo cez slovo z televíznych novín? [potlesk] Otec a matka musia hovoriť Božie slovo!... Tu stále myslím na vás kňazov, a dovoľte mi, aby som sa zaradil medzi vás. Čo by mohlo byť pre nás krajšie, ako kráčať s naším ľudom? Je to pekné! Keď si myslím na tých farárov, ktorí poznali svojich ľudí z farnosti po mene a chodievali ich vyhľadať, [potlesk] tak ako mi to aj jeden povedal: „Poznám aj mená psov v každej rodine!" Ešte aj to meno psa poznali. Aké pekné to bolo, všakže?... Občas myslím na manželstvá, ktoré sa po mnohých rokoch rozpadajú. ‚Nerozumieme si, vzdialili sme sa‘ Možno nevedeli poprosiť načas o prepáčenie. Možno nevedeli včas odpustiť. Novomanželom stále dávam túto radu: Hádajte sa, koľko chcete. Ak lietajú taniere, nech si lietajú. Ale nikdy neukončite deň bez zmierenia! Nikdy! [potlesk]... Tou perifériou, ktorá mi spôsobovala veľkú bolesť bolo, že som nachádzal v rodinách strednej vrstvy deti, ktoré nevedeli urobiť znak kríža. Toto je periféria, či nie? Pýtam sa vás: Sú tu v tejto diecéze deti, ktoré sa nevedia prežehnať? Pouvažujte nad tým. Toto sú skutočné existenciálne periférie, kde chýba Boh."

Neviem, ako ty, ale pre mňa je to nesmierna výzva usilovať sa nielen o vlastnú svätosť, ale aj viac sa otvoriť ľuďom, s ktorými žijem v rodine i vo farnosti.

Pápež prikazuje vyraziť. Čo urobíš? Koho poslúchneš?

Už len pár viet z príhovoru mladým. Vo mne vyvolali úsmev i úžas nad tým, ako jasne a s humorom vie Svätý Otec ukazovať riešenia: „Fantázia – dovolím si použiť toto slovo – fantázia Ducha Svätého nepozná hraníc, je ale tiež veľmi konkrétna! Chcel by som vám preto povedať, aby ste sa nebáli urobiť v živote definitívne rozhodnutia, aby ste nemali strach ich urobiť. Koľkokrát som si vypočul matky, ktoré mi hovorili: ‚Otče, mám tridsaťročného syna a on nie a nie sa oženiť: neviem, čo mám robiť. Má krásnu snúbenicu, ale je nerozhodný.‘ – ‚Ale pani, tak mu jednoducho prestaňte žehliť košele!‘"

 

Modlitba na päťdesiaty tretí týždeň Roku viery:

Mojou vnútornou odozvou na pápežove slová bola pieseň. Ak ju nepoznáš, vymysli si k nasledujúcim slovám vlastnú melódiu. Alebo si spievaj nejakú inú pieseň, ktorá ťa otvorí na pôsobenie Božieho Ducha a vykročíš vpred.

54/60

Neraz s bázňou „vypúšťam" text Aktivizačníka do sveta. Uvedomujem si totiž, že jeho obsahom nemajú byť moje názory či postoje, ale som pred Bohom povinný hľadať, čo on chce povedať ľuďom, ktorí tieto písmenká čítajú. Osobitne si to uvedomujem dnes, keď v 2. liste Timotejovi čítame slová: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo" (3, 16 – 17). Áno, Sväté písmo (a to Pavol hovorí o Starom zákone!) je užitočné na celú formáciu človeka a na usmerňovanie jeho konania.

Svätý Otec to nepriamo pripomenul v Assisi – citoval som jeho slová minule –, keď sa pýtal, aké slová hovoria rodičia svojim deťom: Božie alebo z televíznych novín?

Prečo však mnohí ľudia nečítajú Písmo? Prečo ho každú nedeľu počúvajú nesústredene, možno jedným uchom dnu a druhým von? Prečo na plamenné výzvy kazateľov, aby sme čítali Písmo, väčšina z nás vôbec nereaguje? Lebo nevieme, ako ho čítať. Začneme a keď to neprináša okamžitý výsledok, ak nás niečo hneď neosloví, necháme to rezignovane tak.

Ako teda čítať Sväté písmo? Je potrebné začať modlitbou k Duchu Svätému. Dovolím si tu zacitovať pápeža Františka: „Jedno je modliť sa a druhé odriekať modlitby" (homília 17. 10.). Teda nielen odrecitovať nejakú modlitbu, ale vložiť do nej celé srdce s túžbou skutočne sa nechať viesť Božím Duchom.

Ďalšia vec je vzbudiť v sebe túžbu počuť Boha. Počuť, ako cez slová Písma hovorí konkrétne ku mne. Ak totiž pristupujem k posvätnému textu len preto, že si chcem splniť nejakú povinnosť, bez očakávania a bez ochoty konať podľa toho, čo mi Boh zjaví, tak ma také čítanie nikdy nenaplní a nebude formovať.

A tu je ďalšia vec – nemať nevyznaný hriech. Hriech je totiž „priehradou medzi vami a vaším Bohom" (Iz 59, 2). Hriech a Boh sa neznášajú. Ak mám v srdci hriech a chcem čítať Písmo, hriech musí preč! Ako? Vzbudiť si ľútosť. Podľa možnosti dokonalú.

Papier a pero – to je tiež dôležité pri čítaní Písma. Zaznamenať si, čo ma oslovilo, aby som sa k tomu mohol vrátiť. Že si to zapamätáš? Blahoželám. Mňa však moja pamäť dennodenne zrádza, preto ten papier a pero odporúčam. Aj sebe 

A už teda môžem čítať. S očakávaním. S ochotou nechať sa Bohom prekvapiť. (Svätý Otec hovoril nedávno o Panne Márii, že bola ochotná nechať sa prekvapiť... „Boh nás stále prekvapuje, rúca naše schémy, robí otáznymi naše projekty a hovorí nám: Dôveruj mi, nemaj strach, nechaj sa prekvapiť, vyjdi zo seba a nasleduj ma!").

Že kedy čítať? Daruj Bohu svoj najlepší čas. Vtedy, keď sa cítiš odpočinutý, nemáš myseľ zaťaženú televíziou či prácou, keď si vieš vytvoriť v domácnosti čas na ticho. Možno v sobotu ráno, kým ostatní spia, nájsť si hodinku pre Boha a jeho slovo.

Kedysi dávno (možno je to už 35 rokov) sa v jednej farnosti na Slovensku stalo, že kňaz pri svätej omši neprečítal evanjelium. Malo byť o márnotratnom synovi. Namiesto toho povedal: „Dnes je evanjelium o márnotratnom synovi. Všetci ho už poznáte, tak ho nebudem čítať." A hneď začal kázeň. Toto sa ti, milý čitateľ, nikdy nesmie stať! Nikdy si nesmieš povedať o nejakom texte z Písma, že ho už poznáš. Vždy si priprav srdce i myseľ tak, akoby si prvý raz otváral Písmo a akoby všetky slová v ňom boli pre teba úplne nové. S takým postojom budeš prežívať, ako Boh k tebe hovorí... A keď prehovorí, hovor potom aj ty ďalším o tom, čo ti povedal.

Ak chceš viac vedieť na tému čítania Svätého písma, nájdi si na stránke dcza.sk 16. a 17. číslo Aktivizačníka.

Modlitba na päťdesiaty štvrtý týždeň Roku viery:

Celý 119. žalm je modlitbou o Svätom písme. Tu sú z neho verše 97 – 104.

Pane, tvoj zákon veľmi milujem, rozjímam o ňom celý deň.

Tvoja náuka robí ma rozumnejším nad mojich nepriateľov, ustavične sa jej pridŕžam.

Múdrejší som nad všetkých mojich učiteľov, lebo o tvojich prikázaniach rozjímam.

Chápavejší som nad starcov, lebo zachovávam tvoje príkazy.

Svojim nohám nedovolím vykročiť na zlé cesty, chcem dodržiavať tvoje slová.

Neodkláňam sa od tvojich predpisov, lebo ty si mi zákon stanovil,

Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med.

 

Zmúdrel som z tvojich príkazov, preto nenávidím cesty klamstva.

55/60

Modlitba nie je povinnosť, ale dar. Svätý Alfonz hovorí, že každý človek má k dispozícii milosť modlitby. Ak sa začne modliť, dostane ďalšie milosti, vrátane milosti ďalšej modlitby, ktorou si vyprosí ďalšie milosti. A svoje úvahy uzatvára výrokom: „Kto sa modlí, bude spasený, kto sa nemodlí, bude zatratený."

Prečo teda farizej v evanjeliu tejto nedele odišiel domov bez milosti, prečo ho Boh bral, akoby sa vôbec nemodlil? Veď podľa zákona bol vzorný veriaci, plnil do bodky všetky nariadenia a zrejme štedro prispieval na chrám. Čo ho v Božích očiach diskvalifikovalo?

Nuž to, že farizej sa vlastne nemodlil k Bohu. Mal iného boha – seba samého a svoju dokonalosť. Svojou „modlitbou" hladkal svoju samoľúbosť a pýchu. Jednoducho „bol dobrý" a Boha nepotreboval. Azda len na to, aby sa mu aj od neho dostalo uznanie jeho dokonalosti. Ale to nie je modlitba!

Svätý Otec František vo štvrtok (24. 10.) v homílii povedal: „Naozaj sme slabí a mnohokrát, často upadáme do hriechov, nedokonalostí... Toto je cesta posvätenia? Áno aj nie! Ak si zvykneme na to, že môj život je trochu taký..., ale ja verím v Ježiša Krista, ale žijem si, ako chcem... Nie, toto nebude cesta posväcovania. Nemôže to tak byť. Je to rozpor! Ale keď poviete: ‚a som hriešnik, som slabý,‘ ale idete zakaždým k Pánovi, aby ste mu povedali: ‚Pane, daj mi silu, daj mi vieru! Ty ma môžeš očistiť‘ a vo sviatosti zmierenia ťa uzdraví, áno, takto aj naše nedokonalosti slúžia na napredovanie po tejto ceste posvätenia."

A to je základná podmienka modlitby – prichádzať k Bohu ako hriešnik, ako ten, ktorý nemôže žiť bez Boha, bez jeho odpustenia a lásky. Boh nepotrebuje počúvať naše slová, veď ich pozná všetky ešte skôr, ako ich vyslovíme. Nikdy mu nepovieme nič nové, čo by ešte nevedel. Ale pri modlitbe sa díva na naše srdce a to je to, čo Boh „berie", čo ho dojíma – srdce túliace sa k Otcovi. Prečo teda hovoríme Bohu nejaké slová? Lebo ony námpomáhajú pritúliť sa k Otcovi s dôverou, s odprosením, s nádejou, s ľútosťou, s láskou...

Kto sa modlí, dáva Bohu najavo, že ho miluje a že ho potrebuje. Kto sa skutočne modlí, nielen odrieka nejaké modlitby. Kto teda prichádza na modlitbu so správnym úmyslom – s ochotou počúvať Boha a plniť jeho vôľu. S kajúcim srdcom a s vedomím, že bez Boha nemôžem dobre žiť.

„Kto sa modlí, bude spasený." Skúsme v tomto výroku sv. Alfonza nahradiť slovo modlí výrazom rozpráva s Bohom. Rozprávať sa s Bohom znamená hovoriť aj počúvať. Byť spolu. A z toho vyplýva spása toho, kto sa rozpráva s Bohom – ak je spolu s ním, tak robí dobre a ak aj niečo zbabre, neostane váľať sa v bahne, ale so slzami sa pozerá na milovaného Boha a prosí o odpustenie i pozdvihnutie. Nezostáva v hriechu! A preto bude spasený, lebo neustále prijíma odpustenie pre krv Ježiša Krista.

Takže farizej nemohol ísť po svojej modlitbe domov ospravedlnený. Ani sa totiž nemodlil, ani nepotreboval (podľa jeho meradiel) odpustenie. Vlastne nepotreboval spásu. Nepotreboval Boha.

„Kto sa nemodlí, bude zatratený." Nemodlí sa človek, ktorý chce byť dokonalý vlastnými silami. Ktorý nechce Boha. Ktorý nechce poznať pravdu o sebe. A to je tragédia, ktorá sa končí peklom. Absolútnou samotou a nenávisťou ku všetkému, no najmä k Bohu a k sebe samému.

Ak poznáš niekoho okolo seba, kto sa nemodlí (kto možno len odriekava modlitby), začni sa ešte dnes za neho modliť (celým srdcom – slzami aj nárekom), aby prijal tú milosť modlitby, ktorá mu je stále k dispozícii. Preukážeš mu tým najväčšiu lásku, lebo mu pomôžeš prísť k Bohu.

Modlitba na päťdesiaty piaty týždeň Roku viery:

Pôvodne som tu chcel dať 5. kapitolu Knihy nárekov (odporúčam modliť sa ju zvlášť v ťažkých situáciách národa či spoločnosti, možno vždy pred voľbami...). Ale napokon dávam inú, dobre známu, a predsa zakaždým celkom novú. Pomodli sa ju tak, akoby si ju čítal prvý krát v živote... A modli sa ju za niekoho konkrétneho, kto sa nemodlí.

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje,

príď kráľovstvo tvoje,

buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes

a odpusť nám naše viny,

ako i my odpúšťame svojim vinníkom,

a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Amen.

„Dnes prišla spása do tohoto domu!" (Lk 19, 9).

Nebo, 3. novembra 2013

Milovaný Zachej,

Tisnú sa mi slzy do očí, keď si spomínam na stretnutie s Tebou. Od večnosti som Ťa videl na tom strome a vnímal som Tvoju zvedavosť. Chcel si ma vidieť. A ja som ešte viac túžil vidieť Teba. Chcel som sa Ti pozrieť do očí a dať Ti najavo, že pre mňa nie si beznádejný prípad. Už pred stvorením sveta som Ti chystal miesto vo svojom slove – v evanjeliu, ale aj miesto v nebi. A tešil som sa, že Ty prichystáš pre mňa miesto po Tvojom boku na hostine v Tvojom dome.

Spomínaš si na radosť, ktorú si pocítil, keď som sa „pozval" k Tebe? O takom čomsi sa Ti ani nesnívalo. Mal si pocit, akoby som Ťa vytrhol z čierňavy a krútňavy vôd. Zrazu si ucítil pevnú pôdu pod nohami. Bežal si domov a hneď si všetko organizoval. No nielen to, čo budeme jesť a piť, ale najmä to, kto k Tebe na hostinu príde. Pozval si tých najvzácnejších hostí pre moje srdce – hriešnikov. Verejných hriešnikov, ktorí boli najpohŕdanejšími ľuďmi v celom Jerichu. Ľudí vyobcovaných zo spoločnosti. Nik ich nemal rád, ani oni sami sa nemali radi. Urobil si mi tým veľkú radosť! Ďakujem Ti!

Určite si aj Ty zachytil šomranie ľudí, ktorí boli dobrí, čestní, zachovávali zákon, pravidelne sa modlili. (Ozaj, vieš, že Tvoja modlitba nesmierne lahodila srdcu môjho Otca? Že ktorá? „Polovicu svojho majetku..." Nádherné vyznanie ľútosti i lásky!) Tí vonku, tí, ktorých si na hostinu nepozval, sa hnevali. Niektorí z nich očakávali, že prídem k nim. Mali na to postavenie v meste i v synagóge. Ale oni ma v skutočnosti nepotrebovali. Bolo mi z toho smutno, srdce mi plakalo pre ich zdanlivú dokonalosť, ktorá nebola ochotná prijať ma ako záchrancu, ako milovníka ich sŕdc. Ty si mi však všetky slzy rýchlo utrel svojou túžbou po uzdravení Tvojho hriešneho, čierneho, dolámaného srdca. S akou radosťou som Ti povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu!"

Zachej, aj dnes sa chcem pozvať k Tebe. Ty si už pri mne v nebi, ale ja sa chcem pozvať k človeku, ktorý žije ako Ty. Bohato, roztopašne, hýrivo, zlodejsky, pričom navonok tvrdí, že všetko je „v zmysle zákona. Ale v hĺbke srdca vie, že to nie je pravda. Vie, že je chudobný, že láska vyhasla v jeho srdci. Zachej, potrebujem Tvoju pomoc! Prosím Ťa, modli sa za toho človeka, prihováraj sa za neho u môjho Otca, aby som mohol prísť aj k tomu, čo je vo tme a v tôni smrti. Dnes by som veľmi rád prišiel do jeho domu a povedal mu to, čo Tebe – že prišla k nemu spása... Ďakujem Ti, že sa za neho prihováraš!

Zachej, môj milovaný, si potešením a radosťou môjho srdca. Kedykoľvek sa na Teba tu v nebi pozriem, pripomeniem si, koľko Tvojich spoločníkov prišlo postupne ku mne, keď si po hostine so mnou úplne zmenil svoj život a každému z nich si hovoril, čo som pre Teba urobil. Som veľmi rád, že si nemlčal. Koľko vrahov, prostitútok, zlodejov a podvodníkov, koľko nemravníkov a zločincov si priviedol do môjho kráľovstva! Ale vieš, že ich je vo svete ešte veľa a niet ľudí, ktorí by im chceli ukázať na mňa, ktorí by v nich vzbudili túžbu vidieť ma. Je mi dnes smutno, keď mnohí kresťania šomrú podobne ako Tvoji spoluobčania – lebo idem k hriešnikom. A tým sa vylučujú z mojej hostiny, lebo sami o sebe tvrdia, že sú dobrí, že ma vlastne nepotrebujú... Zachej, prosím Ťa, urob mi ešte jednu radosť - prihovor sa u Otca za tých všetkých „dokonalých", aby precitli a zatúžili ma vidieť – skutočne vidieť a stretnúť sa so mnou nie v ich dokonalosti, ale v ich hriešnosti. Povedz im o radosti, ktorá na nich čaká...

Zachej, ďakujem Ti! Si úžasný človek. Si môj milovaný!

Tvoj milovaný a milujúci Ježiš

Modlitba na päťdesiaty šiesty týždeň Roku viery:

Táto modlitba je prvým čítaním tejto nedele.

„Pane, celý svet je pred tebou sťa prášok na váhe, ako kvapka rosy, čo padá na zem za rána. Ale zmilúvaš sa nad všetkými, veď všetko môžeš, a prehliadaš hriechy ľudí, aby sa kajali. Lebo miluješ všetko, čo je, a nepohŕdaš ničím, čo si vytvoril, lebo keby si bol niečím pohrdol, nebol by si to stvoril.

A ako by mohlo niečo trvať, keby si ty nechcel? Alebo ako by sa mohlo zachovať, čo by si ty nepovolal k bytiu? Ale ty sa zľutúvaš nad všetkým, lebo je to tvoje, Pane, ktorý miluješ to, čo žije.

Tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom, a preto pomaly karháš tých, čo pochybia, a tých, čo zhrešia, napomínaš a naprávaš, aby zanechali zlo a verili v teba, Pane." (Múd 11, 22 – 12, 2)

Snívalo sa mi (možno to nebol sen), že sa ma Pán Ježiš pýtal, či chcem ísť do neba. S radosťou som odpovedal, že chcem. „A hneď teraz?" A moja odpoveď ma samého zarazila – „nie, ešte nie". Keď som sa ráno zobudil, v modlitbe som o tom hovoril s Ježišom – a svojich túžbach, plánoch, nenahraditeľnosti , o ľuďoch, s ktorými žijem, ale tiež o tom, že nech si ma vezme tak, ako to on chce. A vtedy sa v mojom srdci rozhostil pokoj.

„Až raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba" – takýto verš zo žalmu spievame túto nedeľu. V nejakom zmysle som to prežil práve dnes – sen bol pekný, len moja odpoveď ma mrzela (aj vo sne ). No po prebudení sa moje srdce nasýtilo, prijalo Božiu vôľu a je pokojné. Viem, že je to na len chvíľu. Že možno už o pár minút budem musieť znovu bojovať o svoju vieru, o ochotu zomrieť s Kristom odmietaním pokušenia (napríklad každú chvíľu čítať správy na internete), prispôsobovaním sa ľuďom okolo seba, neodsudzovaním tých, ktorí robia hanbu Cirkvi...

Vrátim sa však k nebu. Pre nebo sme stvorení. Ako som to počul v jednej kázni na Spomienku všetkých zosnulých veriacich, nie sme určení pre očistec, ale pre nebo. Preto nemáme hovoriť: „Ó, mne stačí dostať sa len do očistca, kdesi za dvere," ale máme túžiť po nebi. Ak sa niekto pohybuje po okraji priepasti, ľahko sa stane, že do nej spadne. Ak chce ísť niekto len za dvere očistca, ľahko sa môže stať, že sa tam nedostane. Ak však túži po nebi, po čo najväčšej nebeskej sláve, po účasti na Baránkovej hostine (na poprednom mieste ), tak jeho túžba mu pomôže prekonať nástrahy zlého a dať „dobrú odpoveď na prísnom Kristovom súde" (modlitba z liturgie sv. Jána Zlatoústeho).

Ale... Ale neraz to vyzerá, akoby sa všetko okolo nás spriahlo a odvádzalo nás od túžby po nebi. Rodina, dom, práca, politika, nešváry v Cirkvi, ľahostajnosť či skleslosť kňazov, sklamania... Čím si doplníš tento zoznam? A je ťažké dvihnúť hlavu a cez to všetko sa pozerať na nebo. Nielen fyzicky (skúste si niekedy uvedomiť, či máte hlavu v kostole len sklonenú, alebo ju dvíhate hore a pozeráte k nebu... alebo aspoň na oltár či kríž), ale predovšetkým vnútorne. Akoby sme boli v takom ťažkom sne, kde síce hovoríme Ježišovi, že chceme ísť do neba, ale „ešte nie".

Zdanlivo odbočím. Vo filme Vinetou je scéna, keď v kruhu sedia indiánski náčelníci a rokujú o tom, či začať alebo nezačať vojnu. Končí sa tým, že všetci po jednom vstávajú a volajú: „Boj!" A táto scéna ma nadchýna – aj ja sa musím vždy znova rozhodovať pre boj a potom ho aj uskutočniť, vybojovať. Nie proti nejakým ľuďom: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach" (Ef 6, 12).

Nech ťa táto perspektíva neľaká. Ak sa na takýto boj dáš, už vopred si víťazom. Lebo je s tebou Ježiš!!!

Rok viery sa pomaly končí a jedným z mojich pokušení a bojov je obava, či sa neskončí tak ako mnohé iné „akcie" v Cirkvi – všetko zapadne prachom a ostane po starom. Akurát budeme mať „čiarku", že také čosi bolo, nebude to však čiarka v našej duši, zmena k väčšej svätosti. Aj preto celý rok píšem tento Aktivizačník – aby v mojom srdci bola čiarka, aby v tvojom srdci bola čiarka, ktorá nám raz pri osobnom súde bude svedectvom – „bojoval som o svoju vieru": „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval" (2 Tim 4, 7). Aj preto už teraz uvažujem nad tým, ako naplniť prichádzajúci Rok Sedembolestnej Panny Márie. Aby to bol aj pre mňa osobne rok upevňovania vzťahu s Ježišovou matkou.

O vieru treba bojovať. O nebo treba bojovať. Nežijeme preto, aby sme to tu nejako vydržali, ale aby sme tu budovali a skrášľovali nebeské kráľovstvo. A všetko, čo tu pre Boha urobíme, sa nám bude počítať vo chvíli, keď sa nás Ježiš posledný raz opýta: „Chceš ísť dnes ku mne?" Kiež bude naša odpoveď radostná, ochotná. Skús si ju dnes trénovať...

Modlitba na päťdesiaty siedmy týždeň Roku viery:

Bože, túžim bývať v tvojom dome mnoho a mnoho dní (pozri Ž 23). Túžim sa raz prebudiť zo sna do nebeskej reality a uzrieť tvoju tvár. Kedyže už prídem k tebe? (pozri Ž 42). „Či nie je vojnou život človeka na zemi?" (Jób 7, 1). To, že si so mnou, je pre mňa útechou, To, že si ma povolal k životu, je pre mňa dôkazom tvojej lásky. To, že sa mi dávaš vo sviatostiach Cirkvi, je pre mňa posilou. Aj dnes túžim viesť víťazný boj. „Keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i srdce, Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý... Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať" (Ž 73, 25 – 26. 28).  

58/60

Celý týždeň sa vo mne pri otázke, o čom napísať tento text, veľmi výrazne objavuje slovo milosrdenstvo. Na jednej strane mi toto slovo veľmi vstupuje do svedomia (už je to aspoň tridsať rokov, čo mi spovedník povedal, že mám byť milosrdný ku všetkým, čo dostali menej poznania i formácie ako ja, no tak často v tom zlyhávam ), na druhej je pre mňa útechou. Začnem od konca – smrťou.

Svätá Faustína vo svojom Denníčku (1698) píše: „Božie milosrdenstvo neraz zasahuje hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, akoby všetko bolo stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej mocnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov. Navonok ničím neprejavuje ani ľútosť, ani skrúšenosť, pretože na vonkajšie veci už nereaguje. Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo!"

Vďaka tejto pravde sa vo viere môžem tešiť na smrť. A už teraz si pripravujem a trénujem odpoveď, keď sa ma Boh opýta, či ho milujem, či chcem byť s ním. „Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa, Bože!" Dúfam a modlím sa, aby som dostal milosť povedať tieto slová aj v tej rozhodujúcej chvíli, aby to všetko zlé, čo som v živote porobil, nebolo silnejšie ako príťažlivosť Ježišovej lásky.

Prejdem k inej knihe – Večne spievajú lesy autora Trygve Gulbranssena. Starý Dag v nej vyše tridsať rokov ide cestou spravodlivosti, práva a povinnosti. Ale aj peňazí. Stáva sa akoby vládcom osudu mnohých ľudí. Vo svojej spravodlivosti je tvrdý. Až raz mu istá žena deň pred svojou smrťou povie: „Najväčšia povinnosť je milosrdenstvo." Toto slovo sa mu zavŕtalo do duše a spôsobilo, že v ňom začal postupný prerod. Bolestný a dlhotrvajúci. Dag prešiel mukami srdca, kým mohol na smrteľnej posteli povedať svoje posledné slová: „Niet inej cesty okrem Krista!"

Aj mne toto slovo hlodá v srdci. Veľmi túžim, aby ma naučilo hľadieť na ľudí s láskou, s milosrdenstvom, bez povýšenosti. A ísť po tej ceste, ktorú napokon objavil starý Dag. Pozvať aj pustiť Ježiša do každej svojej myšlienky, do každého slova i do každého skutku. Nechať sa preniknúť Ježišom ako drahocenným olejom. Aby som mal Kristovu vôňu...

A napokon tretia kniha – Dokonalá sloboda. Autorka Mária C. Ziesche v ňom opisuje život mnícha Hermana, ktorý je postihnutý bolestnou chorobou, celý dokrivený, neschopný žiť samostatne, odkázaný na pomoc iných. V jednom zo záchvatov bolesti sa v ňom objavuje modlitba, ktorú na druhý deň napíše svojím krivolakým a takmer nečitateľným písmom. Je to modlitba Zdravasʼ, Kráľovná, Matka milosrdenstva.

Denne sa modlím túto modlitbu za vytrvalosť vo viere. Tak som sa to kedysi naučil. Ale postupom času si viac uvedomujem rozmer milosrdenstva v Máriinom živote – tu na zemi, keď bola milosrdná ku všetkým, ktorí nechápali jej syna, ale najmä teraz v nebi. Titul plný nádeje – Matka milosrdenstva... „Nikdy nebolo počuť, žeby bol voľakto opustený..."

Neraz som plakal pri textoch a príbehoch, ktoré tu spomínam. Moje slzy by však boli len prejavom citov, ak by s očami neplakalo aj srdce. Ak by mi milosrdenstvo iných nevliezalo pod kožu a nemenilo môj život. Ak by ma nepremieňalo Ježišovo milosrdenstvo.

Nech sa posledný týždeň Roku viery stane pre nás týždňom veľmi konkrétne prejavovaného milosrdenstva: „Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní. Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte! Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Navzájom rovnako zmýšľajte; a nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym... Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo" (Rim 12, 9 – 16. 21).

Modlitba na päťdesiaty ôsmy týždeň Roku viery:

Zdravas’, Kráľovná, matka milosrdenstva; život náš i sladkosť a nádej naša, zdravas’.

K tebe voláme, hriešni synovia Evy, v tomto sĺz údolí stenajúci, plačúci.

A preto teda, Orodovnica naša, obráť k nám tie svoje premilosrdné oči.

A nám Ježiša, ktorý je požehnaný plod života tvojho, tam vo večnosti ukáž.

Ó, milostivá a nad všetky pobožná, Ó, presladká Panna, Matka Božia Mária.

59/60

Tak som sa pred rokom prepočítal. Dokonca o dva týždne . Tento text už nie je na ďalší týždeň Roku viery, len na jeho posledný deň.

Viete, čo často robíme s manželkou, keď ideme v nedeľu ráno do kostola? Spievame si. Žalm. „Zaradoval som sa, keď mi povedali: ‚Pôjdeme do domu Pánovho.‘" Učíme sa v sebe i navzájom prebúdzať túžbu po nebi. A kým tam prídeme, túžbu byť s Ježišom v jeho dome. A ešte túžbu, aby Ježiš býval aj v našom dome. Veď „jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce" (Ž 84, 11a). A najmä túžbu mať Ježiša neustále v srdci.

Aj preto sa teším, že záver Roku viery bol určený práve na slávnosť Krista Kráľa. Tento sviatok mi hovorí, Ježiš raz príde ako vládca celého sveta. Ale aj ako môj Pán, ako môj Záchranca, ako môj Milovaný. A práve tento sviatok ma učí tešiť sa na ten deň, pričom je jedno, či to bude deň mojej smrti alebo deň jeho slávneho príchodu.

Keď totiž príde definitívne jeho kráľovstvo, keď sa zjaví Pánova sláva, nemali by sme byť naplnení strachom a obavami, ale so vztýčenou hlavou a s radostným srdcom vítať svojho Pána. Predstavujem si, ako z nebeských výšin zaznejú fanfáry z opery Libuše, možno zaznie Óda na radosť a rozoznie sa Talianske capriccio. Inému bude znieť zas iná hudba, taká, ktorá oslovovala jeho srdce a privádzala ho k Bohu. A budeme spolu plesať a radovať sa, lebo Pán prichádza.

Mám však strach, že niektorým bude vtedy znieť kakofónia, ktorá im bude trhať uši. Pane, zmiluj sa!

Aj preto nám Boh ponúka stále nový čas, aby sme sa tej kakofónii vyhli. Aj Rok viery nebol nato, aby sme urobili nejaké akcie, vyvesili v kostoloch plagáty a odriekali nejakú novú modlitbu, ktorú v najbližší pondelok kostolníci pozbierajú z kostolných lavíc a hodia do koša. Bol nato, aby sme zintenzívnili svoj vzťah s Bohom, aby sme tú novú modlitbu neodriekali, ale modlili sa ju. Aby sme svoju vieru nevyznávali len v kostole počas svätej omše či pri rannej modlitbe, keď sa modlíme (nie odriekame) Verím v Boha, ale aj vtedy, keď ma v televízii láka nemravný film či hlúpy seriál (nie sú takým seriálom, ktorý otravuje dušu muža, aj nekonečné športové prenosy?), keď mi šéf prikazuje v niečom klamať, keď mám možnosť niečo si z práce potiahnuť... Prichádza mi na um, ako veľmi nám ešte za totality naši duchovní otcovia zdôrazňovali, že nesmieme si z roboty zobrať ani hárok kancelárskeho papiera, aby sa diabol nemal do čoho zadrapiť na diele, ktoré pre Boha robíme...

„Pôjdeme do domu Pánovho." Dnes je ten deň, keď túto pravdu nanovo prijímame do svojho srdca a prijímame aj cestu, ktorou do toho domu pôjdeme. Lebo práve tá cesta je neraz problémom. Nevyhovuje nám ani nás nepriťahuje – je to totiž cesta kríža. Aj preto nám dnes evanjelium ukazuje Krista na kríži. Niet inej cesty okrem Krista na kríži. Ale pri ňom nám ukazuje aj zločinca na kríži, ktorému Ježiš hovorí: „Dnes budeš so mnou v raji." Dostal denár za jedinú službu, ktorú kedy Bohu preukázal – zastal sa ho pred rúhaním druhého zločinca. A ľutoval svoj zbabraný život.

Cítiš tú nádej pre seba? Nech bol tvoj život doteraz akýkoľvek – pyšný, nemilosrdný, tvrdý, neláskavý, hrubý, nemravný –, Ježiš má pre teba ponuku milosrdenstva. Prijmi ju a môžeš zažiť to, čo prežívam so svojou manželkou – radujeme sa, že ideme do domu Pánovho. Nielen v nedeľu na svätú omšu, ale aj každým rozhodnutím, každým slovom, myšlienkou, skutkom. Nie, nie sme ideálni a denne padáme. Ale zakaždým prichádzame k Ježišovi s ľútosťou i dôverou. A tešíme sa na deň, keď príde a povie: „Dnes budeš so mnou v raji." Príď, Pane Ježišu!

PS. Prosím na konci tohto diela o krátku modlitbu za autora týchto písmenok. Ďakujem!

Modlitba na záver Roku viery:

Nasledujúca modlitba je z byzantskej liturgie a je to modlitba pred svätým prijímaním. Nech ti osloví srdce...

Verím, Pane, a vyznávam, že ty si Kristus, Syn živého Boha, ktorý prišiel na svet zachrániť hriešnikov, a ja som prvý z nich.

Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Vládca, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Svätý, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.

Prijatie tvojich svätých tajomstiev, Pane, nech mi neslúži na súd alebo odsúdenie, ale na uzdravenie duše i tela.

 

Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Bože, očisť moje hriechy a zmiluj sa nado mnou. Mnoho ráz som zhrešil, Pane, odpusť mi.