„Dobrý Bože, aký je stav môjho účtu
u teba? Som pre tebou bohatý?" (pozri Lk 12, 21).
Už sa
mi to stalo – pred mnohými rokmi som sám pre seba vyratúval, čo všetko pre Boha
robím. Dostal som vtedy otázku: „Je Ježiš tvojím Pánom?" Nerozumel som, čo
pýtajúci sa odo mňa chce. Veď som bol poriadny človek, chodil som do kostola
(každý deň!), hoci som bol po vysokej škole, stále som miništroval, pravidelne
som sa modlil... Mal som zo svojho kresťanstva dobrý pocit. No tá otázka vo mne
vŕtala a vŕtala, až som pochopil – Ježiš nechce moje modlitby, moje
chodenie do kostola, moju poriadnosť, ale mňa. Chce riadiť môj život. Pre mňa
to bol deň radikálnej zmeny života – nie navonok, ale vo vnútri. Nezačal som si
na spásu zarábať, ale som ju prijal ako dar a začal som na ňu odpovedať. Prestal
som chodiť do kostola a začal som chodiť na stretnutia s Ježišom... Robil
som to isté, čo predtým, ale s iným postojom srdca.
Niečo
podobné sa dnes vo mne vynorilo, keď som na konci evanjelia čítal vetu: „...
pred Bohom nie je bohatý." Prvá reakcia na otázku, ktorú som si v tej
súvislosti položil, bola podobná ako pred rokmi – aktívne pracujem vo farnosti,
viedli sme s manželkou kopu stretnutí k synode, usilujem sa byť
dobrým človekom... No viem, že pri otázke bohatstva pred Bohom nejde len
o toto. Ide o vzťah. O spievanie, o jasanie, o plač,
o nárek, o sny, o túžby... Ide o srdce, ktoré je stále pri
Bohu. Ako to napísal Pavol Kolosanom: „Hľadajte, čo je hore... Myslite na to,
čo je hore..." (Kol 3, 1. 2).
V týchto
súvislostiach (aj v spojení s čítaním z Knihy Kazateľ) si
uvedomujem, že bohatstvom kresťana je absolútna závislosť na Bohu a úplná
nezávislosť od sveta. Všetko, čo je „pod slnkom", teda len v materiálnom
svete, je márnosť – ak to nespojím s Bohom, ktorý je „nad slnkom".
A to je moja práca a moje bohatstvo – byť s Bohom uprostred
sveta.