Blažený ľud (19. nedeľa v Cezročnom období)

Spoločne kráčať (Syn odos)

Asi málokto z veriacich sa cíti ako „blažený ľud". Keby sme sa na to pýtali v nejakej farnosti, asi by nikde nepovedali, že svoju farnosť vnímajú ako „blažený ľud". A predsa to dnes v žalme opakujeme: „Blažený ľud, ktorý si Pán vyvolil za dedičstvo" (porov. Ž 33, 12). Ako to teda je?

Nuž tak, že skutočne sme blažení. Nie preto, že sa tak cítime, ale preto, lebo to je pravda.

Pozrime sa, ako to prežíval samotný vyvolený národ. Kniha múdrosti idealizuje postoj Izraelitov k času ich vyslobodzovania z egyptského otroctva, keď o nich hovorí, že „boli dobrej mysle" a „vopred zaspievali chválospevy otcov" (18, 6. 9). Pritom z Knihy Exodus vieme o šomraní, neviere, malomyseľnosti, neochote... Možno to je však tak, ako dnes – svätopisec zachytil krik krikľúňov, no pokorné prijímanie Božích darov ostatnými ostalo kdesi v úzadí, možno pokladané za samozrejmosť. A práve títo pokorní vnímali svoje vyslobodenie ako blaženosť. Akoby nám Písmo naznačovalo, že Božie dary nebudú všetci prijímať s nadšením a ochotou podriadiť sa Božím cestám, Že vždy to bude „maličké stádo" (Lk 12, 32), ktoré bude hovoriť: „Čo kričia? Vari nevidia, aký dobrý je Boh?"

Aj Ježiš nám hovorí o dvoch druhoch ľudí, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa vráti z cesty. Jedni z nich sú „blahoslavení sluhovia" (12, 43), lebo ich pán nájde bdieť. Druhí budú zbití, lebo si povedali: „Pán voľajako nejde" (12, 45) a prestali dbať na dobro/blaženosť vlastné aj tých, ktorí im boli zverení.

Sme blažení, lebo nám bolo dané kráľovstvo (12, 32). Pritom blaženosť nespočíva vo vlastnení nejakých materiálnych dobier (Ježiš hneď v ďalšej vete hovorí, že máme všetko predať a rozdať), ale v srdci, ktoré je oddané Bohu. V tomto zmysle je úplne jedno, či je niekto boháč alebo chudobný, lebo aj jeden, aj druhý môže mať srdce pripútané k Bohu, ak chce a ak Boha hľadá.

Vzorom nám je Abrahám. Keď som si čítal text z Listu Hebrejom (11, 1 – 2. 8 – 12), ktorý dnes tvorí druhé čítanie, rozmýšľal som, ako asi vyzeral Abrahámov vzťah s Bohom. Asi sa nemodlil každý deň v tom význame, ako vnímame modlitbu dnes. Určite nečítal Písmo, veď nijaké nebolo, nechodil do chrámu, nijaký totiž nestál. Písmo spomína, že z času na čas priniesol nejakú obetu. Z hľadiska kresťanstva by sme povedali, že bol veľmi vlažný vo svojej viere, takmer nepraktizujúci. Ale Abrahám žil zo svojich stretnutí s Bohom. Čakal naplnenie prísľubov. A konal to, čo Boh od neho chcel. Preto nám je vzorom viery.

Ver a budeš blažený.

Na stiahnutie

7. 8. 2022.doc

Návrat späť