Akú nádhernú perspektívu nám vykresľujú biblické čítanie
dnešnej liturgie! Prorok Daniel hovorí o múdrych, že sa budú skvieť ako jas oblohy, a o tých,
čo mnohých priviedli k spravodlivosti, že budú ako hviezdy na večné veky (pozri Dan 12, 3). Žalmista vyjadruje dôveru, že je
v Božích rukách, že bude prežívať plnosť radosti a večnú slasť (pozri
Ž 16). Autor Listu Hebrejom zas hovorí, že je liek na hriech –
Kristova obeta (pozri Hebr 10, 11 – 14. 18). A Ježiš to vo svojej
eschatologickej reči celé zhrnie: „Syn človeka... zhromaždí svojich vyvolených" (Mk 13, 26 – 27).
To všetko je o nás, o našej budúcnosti. Ale aj
o prítomnosti – lebo prežívame odpustenie hriechov, lebo mnohí z nás
sa skvejú ako múdri a privádzajú mnohých k spravodlivosti, lebo už
dnes prežívame plnosť radosti a slasť v prítomnosti Boha, lebo už
dnes nás Duch Svätý zhromažďuje v Cirkvi. Zároveň však prežívame to, čo je
v Cirkvi neustále prítomné – „už a ešte nie". Už sme s Ježišom,
ale ešte nie sme s ním úplne. Už sme vykúpení, ale ešte nie sme spasení.
Už sa radujeme, ale ešte aj nariekame nad zlobou vo svete – a neraz aj nad
vlastnou slabosťou a zlyhaním.
Vnímam, že keď nám Cirkev v závere cirkevného roka
predkladá takéto texty, nie je to preto, aby sme prežívali strach a báli
sa konca sveta. Ale je to preto, aby sme zodvihli hlavu a s dôverou
očakávali Ježišov návrat. Veď ak sme jeho, tak čoho sa máme báť, pred kým sa
máme strachovať? Ježiš príde a bolo by smutné, keby sme sa jeho príchodu
báli. Iste, to, čo jeho príchod predchádza, v nás prirodzene vyvoláva
strach (lebo zlo a zloba vyvolávajú strach), ale Ježiš nás vyzýva, aby sme
sa nezľakli tak, že by sme hľadali záchranu v tom, čo ponúka svet. Ako som
nedávno kdesi čítal zoznam potravín, ktoré si pre prípad konca treba zobrať so
sebou niekde do úkrytu. Akoby sme sa mohli koncu vyhnúť...
Nie, Ježiš chce, aby sme očakávali
koniec s nádejou a dôverou. Aby sme boli múdri, aby sme iných privádzali
k spravodlivosti, aby sme sa cvičili v radosti z Pána a zo
slasti zo života v jeho rukách. Aby sme neostávali v hriechu, ale
neustále boli ponorení v jeho očisťujúcej krvi – v obete, ktorú
priniesol raz a navždy. Aby sme čakali, že raz budeme uchvátení
v ústrety Pánovi.
Príď, Pane Ježišu, a zachráň
ľudí našej doby! Príď, túžobne ťa očakávam!