Otec biskup Tomáš na Diecéznej púti rodín

Milí pútnici! V týchto dňoch mnohí ľudia na našom Slovensku

sa „vydajú na cestu", aby na pútnických miestach pozdravili Pannu Máriu. Aj vy dnes ste sa z domu vydali na cestu a ponáhľali sa do pútnického miesta vo Višňovom, ktoré sa nachádza v hornatom kraji krásneho pohoria Malej Fatry. Ako som pred rokom s vašim všeobecným súhlasom hovoril, aby sme pozývali na túto púť matky v požehnanom stave, chcem privítať zvlášť tie, ktoré nosia pod srdcom plod vzájomnej Lásky, dar dieťaťa. Pozdravte Pannu Máriu a zverte sa pod jej ochranu. Cirkev vás povzbudzuje, aby ste naplnené pokojom a radosťou dokázali kráčať cestou života s odovzdanosťou a ochotou pomáhať druhým. Dieťa je dar, je Boží dar. A každý Boží dar nás robí lepšími. Čím viac od neho dostávame, tým viac máme dávať druhým.

Ako sme to počuli v dnešnom čítaní z Listu sv. Pavla Rimanom? Aspoň niektoré vety si zopakujme: „Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní. Žehnajte tých, čo vás prenasledujú - žehnajte a nepreklínajte!"

Keby to všetko bolo už čím prv v našej farnosti, v našom spoločenstve, v našej rodine, v našom dome, aj medzi nami. Chceli by sme to hneď bez námahy, bez snaženia, bez úzkosti a utrpenia. Ale keďže to tak nejde, pýtame sa: Prečo to musím robiť práve ja? Čo z toho bude mať naša rodina? Načo by sme sa namáhali, veď to nejako bude? Pre koho by som to mal robiť ? Odpoveď nám dáva veľký búrlivák - sv. Pavol, ktorého Jubilejný rok pozajtra končíme, a ktorý sa tak namáhal a nadchýnal pre Krista, že mu bolo stále jasné smerovanie, bol mu jasný cieľ: Zachovať sa pre deň príchodu Pána Ježiša. Tomuto skutočne orientuje všetko, čo myslí, čo hovorí, po čom túži, čo miluje. Pre neho je to vytúžené stretnutie s Kristom. Pre tento okamih chce naplno žiť, obetovať sa, zodierať sa ale i mrieť. To je dôležité, na tom stojí všetko. Pre tento deň sme posvätení, pre tento deň sme povolaní. V tomto dni sa všetko naplní. Čo sa od nás očakáva? Nepoplašiť sa, ale s dôverou, vernosťou a láskou to žiť. Veď Boh pokoja nás celých posväcuje. A buďme spokojní, veď nemusíme pritom konať ktovieaké veľké činy. Stačí, keď každý skutok, ktorý konáme, je podnecovaný a oživovaný pravou láskou: „Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi." Tak budeme okolo seba vyžarovať „kultúru života" a vytvárať „ostrovy pokoja a lásky".
Čím hustejšia bude sieť takýchto „ostrovov" tým skôr ostatní zbadajú, že Ježišovo kráľovstvo - raj, nebo - je skutočnosť, ktorú nám sľubuje Ježiš, a je podobná domu, ktorý sa začína budovať tu, aby sa bývalo v ňom tam. Bude to jeho dar: plnosť radosti, pokoja, požehnania, harmónia, blaženosť bez konca, lebo raj je láska. „Ide o pokračovanie tradície lásky, ktorá malo už v dvoch uplynulých tisícročiach mnoho foriem, ale ktorá dnes vyžaduje azda ešte väčšiu vynaliezavosť.
Je to čas novej „fantázie lásky", ktorá sa uplatňuje ani nie tak iba účinnosťou poskytnutých pomocných prostriedkov, ako schopnosť dať pocítiť svoju blízkosť a solidárnosť tomu, kto trpí, tak, aby sa toto gesto pomoci necítilo ako ponižujúca almužna, ale ako bratská spoluúčasť.

Dosvedčuje to skúsenosť peruánskej matky. Volala sa Mary a žila naplno svetským životom ako mnohé jej rovesníčky: bola šťastná, mladá, atraktívna pre mužov, mala všetko, po čom túžila, tri krásne dcérky, Boha nepotrebovala. Raz ju pozvali na modlitbové stretnutie mladých matiek vo farnosti. Cez čítanie Svätého písma sa stretla s Bohom a našla svetlo aj do svojho života. Tak ju to uchvátilo, že v jej živote nastala radikálna zmena. Po určitom čase u nej zistili ťažkú chorobu. Previezli ju do nemocnice. Tam sa dozvedela, že má už len asi mesiac života. Ale jej dôvera v Ježiša, ktorú práve vtedy prežívala, jej dávala silu k modlitbe, v ktorej ho prosila o päť rokov života, aby mohla zavŕšiť svoje obrátenie a mohla sa sama zmeniť a napraviť aj život okolo seba. Nato sa jej zdravotný stav zlepšil. Lekári si to nevedeli vysvetliť. Z nemocnice ju prepustili. Mary sa vrátila domov. So svojím druhom sa začali pripravovať na prijatie sviatosti manželstva, aby mohli mať svadbu v kostole a tiež požiadali o pokrstenie svojich detí. Po piatich rokoch sa choroba nečakane ohlásila znova a ona po dvoch týždňoch skončila svoj pozemský život. Pred smrťou ešte stihla usporiadať záležitosti týkajúce sa dcér a vliať nádej svojmu manželovi: „Odchádzam k nebeskému Otcovi, ktorý ma už čaká. Všetko je také nádherné. Keď som v jeho slovách spoznala, že sú slovami života, On mi potom daroval päť najkrajších rokov v mojom živote!"

Preto sa Cirkev snaží obraňovať a podporovať „prirodzenú dôstojnosť a vysokú posvätnú hodnotu" - ako hovorí Koncil - manželstva a rodiny (GS 47). Kontemplujúc mystérium Božieho Syna, ktorý prichádza na svet, obklopený citom Márie a Jozefa, pozývam kresťanské rodiny, aby zakúsili láskavú prítomnosť Pána v ich životoch. Podobne ich povzbudzujem, inšpirujúc sa Kristovou láskou pre ľudí, aby vydávali svedectvo pred svetom o kráse ľudskej lásky, manželstva a rodiny. Táto, založená na nerozlučiteľnej jednote medzi mužom a ženou, vytvára privilegovaný priestor, v ktorom býva ľudský život prijatý a ochraňovaný od svojho začiatku až po prirodzenú smrť. Preto rodičia majú výsostné právo i povinnosť vychovávať svoje deti vo viere a v morálnych hodnotách, ktoré dávajú hodnotu ľudskej existencii. Je dôležité starať sa o rodinu a manželstvo, pretože je dôležité starať sa o ľudskú bytosť, ako o to najvzácnejšie Božie stvorenie spomedzi všetkých ostatných. Obraciam sa aj k deťom, aby mali rady svojich rodičov, starých rodičov, svojich súrodencov a modlili sa za nich; k mladým, aby povzbudení láskou svojich rodičov nasledovali s veľkodušnosťou ich povolanie, či už k manželstvu, kňazstvu, alebo k zasvätenému životu; k starým a chorým, aby našli pomoc a pochopenie, ktoré najviac potrebujú. A vy, drahí mladomanželia, vždy počítajte s Božou milosťou, aby sa tak vaša láska stávala stále plodnejšou a vernejšou. Do rúk Márie, „ktorá svojím áno otvorila Bohu bránu nášho sveta. (Enc. Spe salvi, 49), zverujem ovocie tejto slávnosti. Nová motivácia putovať do Višňového nech je pre vás brána viery.

Nech dnešná púť rodín v našej diecéze prinesie hojné požehnanie. Nech toto putovanie pre nás znamená nové rozhodnutie, že sme uverili Ježišovým slovám a že opätovne začíname s ním. Preto sa chceme namáhať, čiže posväcovať, lebo verný je ten, ktorý nás povoláva, a on to aj urobí. A chce to dokázať aj na každom z nás! Ďakujem vám a prajem šťastné a pokojné dni prázdnin a dovoleniek.

Z kázne otca biskupa Tomáša.

Návrat späť