Zamyslenie na 16. nedeľu v Cezročnom období: O pastieroch

Texty o tom sme počúvali ostatné dve nedele a táto ich korunuje. Odporúčam znovu si všetky tie texty prečítať a tak uvidieť súvis, ktorý ľahko obídeme, keď ich vnímame len izolovane. 

Prvou korunováciou je slovo „beda", určené pastierom, čo sa nestarajú o Boží ľud. Pred dvoma týždňami to bolo slovo „odbojný národ... s bezočivou tvárou a zatvrdnutým srdcom". A minulý týždeň „tu už neprorokuj" – kňaz vyháňal proroka... Koľko biedy bolo v Izraeli, keď sám Boh im hovorí „beda".

Druhou korunováciou je Ježišov postoj a konanie. Doma ho neprijali, nemohol urobiť nijaký zázrak. On to však nevzdáva a posiela apoštolov, aby sa stali novými pastiermi Božieho ľud (Bohom prisľúbenými v dnešnom prvom čítaní). A po ich návrate – šťastných a nadšených – sám sa ujal svojho ľudu a „začal ich učiť mnohým veciam" (Mk 6, 34).

A treťou korunováciou sú žalmy týchto troch nedieľ. Najprv to bol žalm náreku a prosby – „už máme dosť pohŕdania... zmiluj sa nad nami" (Ž 123). Potom žalm nádeje: Boh „ohlási pokoj svojmu ľudu" (Ž 85). A dnešný 23. žalm o Pánovi ako pastierovi je vyjadrením podstatnej pravdy – Boh sám sa stará o svoje deti. Iste, používa na to pastierov, kňazov, no on je jediným Pastierom. 

Tento triptych nás učí, že ani nehodní pastieri nemôžu zničiť Boží ľud. Čítal som nedávno poľskú knihu Ksiądz Rafał (Kňaz Rafael). Je v nej rozhovor biskupa s kaplánom, ktorého práve prekladá do farnosti, kde zomrel farár svätého života. Biskup sa ho pýta, aké mal skúsenosti zo štyroch miest, kde ako kaplán pôsobil. A Rafael si s horkosťou spomína, ako na treťom mieste farár žil s gazdinou a ich dospievajúcim synom. Ten posledný zas náruživo hral karty o peniaze (nielen o svoje). Biskup mu k tomu hovorí: „Vieš, môžem kňaza pokarhať alebo preložiť. Pokarhanie nič nezmôže. A preloženie spôsobí, že sa pohoršia ďalší ľudia. Tak k nim dávam horlivých kaplánov, aby v ľuďoch tlela iskierka nádeje – možno raz ten kaplán bude farárom a všetko sa na dobré obráti." 

Boh sa skutočne stará o svoj ľud. Nie krikom, nie s bičom, ale používa každého, kto má jemu oddané srdce. Biskupa, kňazov, zasvätených, ale aj celkom obyčajných ľudí. Tak vedie svoje stádo po svojich cestách, pričom životom a konaním jemu oddaných oslabuje a neguje pôsobenie tých, ktorí nežijú s Bohom, hoci sú možno oficiálni pastieri... 

Dúfam, že žiješ vo farnosti, kde máte skvelých kňazov. Buď im nápomocný najmä svätosťou svojho života. Aby mnohí okolo teba tak zakusovali, že Boh im „prestiera stôl a kalich napĺňa až po okraj".

Na záver vtip: Kňaz sa vo farnosti lúči, lebo odchádza na iné miesto. Pri rozlúčke si všimne staršiu pani, ktorá usedavo plače. Podíde k nej a hovorí: „Milá pani, neplačte. Veď príde nový kňaz a určite bude lepší a horlivejší ako ja." A ona na to: „Hej, to isté hovoril aj ten kňaz, čo tu bol pred vami. A potom ste prišli vy..."