Zamyslenia na sviatok Najsvätejšej Trojice: Test

Skončilo sa Veľkonočné obdobie, v Írsku schválili zmenu definície manželstva tak, aby vyhovovala homosexuálom, je teda čas otestovať sa.

1. Koľkým ľuďom si od Veľkej noci ohlásil radostnú zvesť, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych? .........
2. Koľkým ľuďom si za ten čas ponúkol možnosť stretnúť sa s Ježišom a odovzdať mu svoj život? .........
3. Koľkých ľudí si vyzval, aby s tebou spievali piesne na oslavu Ježišovho víťazstva? .........
4. Koľkí ľudia sa ťa opýtali, prečo prežívaš takú úžasnú radosť? .........
5. Koľkých ľudí si pozval pomodliť sa spolu? .........
6. Koľko ľudí si pozval spolu študovať alebo aspoň čítať Sväté písmo? .........
7. S koľkými si hovoril o význame rodiny a manželstva a jasne vyjadril katolícky postoj? .........
8. Koľko homílií (pápeža, biskupa...) ťa nadchlo tak, že si o nich musel niekomu porozprávať? .........
9. Koľkým si povedal o veľkosti Božieho milosrdenstva? .........
10. Koľko rokov si katolíkom? .........
Spolu .........

Mám obavu, že drvivá väčšina katolíkov by mala v riadku Spolu tú istú odpoveď, akú by uviedli pri desiatej otázke... Ak je to tak, nemáme sa čo čudovať, že nejaký národ schváli zmenu definície manželstva. A s veľkou pravdepodobnosťou môžeme očakávať, že keby bolo podobné hlasovanie u nás, dopadne rovnako ako v Írsku, kde takmer všetci prešli 12-ročnou výchovou v katolíckych školách.

Čo sa to stalo? Odpoveďou sú nuly napísané vyššie. Prestali sme ohlasovať radostnú zvesť o Ježišovi, o jeho víťazstve, o oslobodení, uzdravení. Mnohí kresťania totiž podľa svätého Pavla „vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami ho popierajú" (Tít 1, 16). A inde: „Budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať" (2 Tim 3, 5). A my, ktorí s Ježišom žijeme, mlčíme, neohlasujeme „vhod i nevhod", rezignovane chodíme na omše a nariekame, aký je ten svet skazený. Je to však svet, z ktorého sa cca 70 % obyvateľov Slovenska hlási ku kresťanstvu!

Čo sa stalo? Svet nám začal diktovať svoje témy a my sme mu skočili na háčik. To neznamená, že nemáme reagovať na to, čo svetom hýbe, ale nesmie sa to stať našou hlavnou agendou. Tou vždy bolo a aj dnes má byť ohlasovanie radostnej zvesti, ohlasovanie Ježiša. Môžem a mám sa vyjadrovať proti zlu a za dobro, ale vždy v kontexte evanjelia, v kontexte ohlasovania vykúpenia v Ježišovi Kristovi – aj našim najväčším protivníkom či odporcom. Nie nepriateľom, lebo toho máme len jedného – diabla.

„Ja na to nemám." Ani ja. Aj v mojich odpovediach na uvedené otázky sa nachádzajú nuly. Hanbím sa za to a ľutujem. S pocitom bezmocnosti – veď aj tak na tom nič neviem zmeniť. Ale tu je zásadná otázka: Nevieš či nechceš zmeniť? Ak nevieš, tak úpenlivo a vytrvalo vzývaj Ducha Svätého, aby ťa naučil všetko potrebné. Ak nechceš, ľutuj a rob pokánie. Potom si vzbudzuj túžbu chcieť a pros Boha, aby sa tvoje chcenie stalo skutkom. Prejdi si ešte raz položené otázky a pýtaj sa Boha, v čom sa máš angažovať, ktorú 0 môžeš už dnes zmeniť aspoň na 1. Buď si istý, že ťa povedie, lebo jemu absolútne záleží na vykúpení každého človeka.

„Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?" (Rim 10, 14). Nesmieme mlčať a nechávať si lásku k Ježišovi pre seba. Ono sa to ani nedá. Ak ju teda nikomu nedávaš, polož si poslednú otázku: „Naozaj milujem Ježiša, keď nik okolo mňa o tom nevie?" Apoštoli milovali Ježiša a vyjadrili to aj pred veľradou: „...lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli" (Sk 4, 20).

Pane, zmiluj sa a požehnaj!

Na stiahnutie

31. 5. 2015.doc

Návrat späť