Zamyslenia na 7. veľkonočnú nedeľu: Ide o život!

Bol som u lekára. Zistili mi vysoký tlak. Dostal som krik, že si liečim všelijaké choroby, ale tú, ktorá ma môže zabiť, som nechal nepovšimnutú.

A v tej chvíli sa mi v hlave zrodila myšlienka – ako dobre vedia (vieme) napomínať, keď ide o pozemské, časné veci. Lekár zjavne nemal problém dôrazne ma upozorňovať na možné ohrozenie života. Ale okolo mňa žije kopec ľudí, ktorí majú ohrozený večný život, no ja mám problém otvoriť ústa a rovnako dôrazne ako ten lekár ich upozorniť, že sú v ohrození večnou smrťou...

Prečo lekár nemá problém upozorniť ma na nebezpečenstvo, a ja mám? Bojím sa? Nie som si istý? Myslím si, že to nemá význam?

Františkán Jan Bárta za totality hovorieval: „My sme nesmíme bát. S námi je Bůh. Oni se musí bát." Takže nemám sa čo báť, keď ohlasujem radostnú zvesť o zmŕtvychvstaní Ježiša. To je totiž to najdôležitejšie, čo ľudia potrebujú vedieť. Aj apoštol Matej v dnešnom čítaní bol vyvolený, „aby sa... stal s nami svedkom jeho zmŕtvychvstania" (Sk 1, 22). Ľudia potrebujú vedieť, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije s nami. Od toho sa potom odvíja možnosť priviesť ich k nemu a ponúknuť im stretnutie so živým Ježišom, prijatie Ježiša ako Pána a Záchrancu, ktoré následne vedie k zmene života, zmýšľania...

Ak si nie som istý pravdou o Ježišovom zmŕtvychvstaní (a tým aj o svojom vykúpení), potrebujem sa modliť a prosiť o upevnenie viery: „Pane, zošli svojho Ducha...!" Že Boh moju modlitbu skutočne vypočul, si overím tým, že niekoho oslovím a poviem mu o Ježišovi.

A ak si myslím, že to nemá význam, potrebujem sa kajať za svoju pýchu. Lebo v podstate si tým myslím, že obrátenie je vecou mojej výrečnosti, schopnosti komunikovať nejakú pravdu, presviedčať. A ak mi to nejde, tak načo sa usilovať? Lenže pravda je taká, že moje slovo skutočne nemá význam, ale moje slovo spojené s vierou v Božiu moc môže „vrchy prenášať" (pozri Mt 19, 20).

Vieš, ako ináč by vyzerali naše birmovky, naše prvé sväté prijímania, naše sobáše, ba aj mnohé sväté omše, keby tieto sviatosti prijímali ľudia, ktorí sa stretli s Ježišom a žijú s ním? To by v podstate mala byť prvá podmienka, aby sa tieto sviatosti mohli prijímať. Samozrejme, ináč budem ponúkať stretnutie s Ježišom malým deťom, ináč pubertiakom a ináč mladým, ktorí sa chcú cirkevne zosobášiť. Všetci však potrebujú pre svoju večnú spásu urobiť rozhodnutie: „Áno, chcem žiť s Ježišom, chcem ho milovať myšlienkami, slovami i skutkami."

Možno si povieš, že to sú len také reči, ktoré sa v praxi nedajú uskutočniť. Nie je to tak. Mám s tým vlastné skúsenosti, majú s tým skúsenosti mnohí, ktorí milujú Ježiša. Každý z nich povie, že sa ináč stretáva s človekom, ktorý sa rozhodol žiť pre Ježiša – naňho možno klásť nároky, možno ho sprevádzať na ceste s Ježišom; a celkom ináč sa stretáva s človekom, ktorý bol síce pokrstený, možno je aj každú nedeľu v kostole, ale život s Ježišom mu je ľahostajný a nemá oň záujem. Taký síce formálne prejde prípravou na prijatie nejakej sviatosti, ale bez ovocia a bez zmeny života. Možno je to preto, že nikdy nedostal ponuku žiť s Ježišom. Práve pre jeho či jej spásu, pre večný život s Bohom sme povolaní túto ponuku znovu a znovu predkladať. Možno stokrát, tisíckrát. Nikdy nesmieme rezignovať. Lebo ide o život!

Pomaly sa končí Veľkonočné obdobie. Využi nasledujúci týždeň na to, aby si čo najviac ľuďom povedal o Ježišovi, s ktorým žiješ, aby si im ponúkol, že aj oni môžu žiť s Ježišom. Preto pros: „Pane, zošli svojho Ducha...!"

Na stiahnutie

17. 5. 2015.doc

Návrat späť