Listy Božím domácim (pozri Mt 10, 24)
Kedy ti naposledy niekto povedal,
že si skvelý? Ako si sa pri tom cítil? Vedel si vo svojom vnútri, že právom ťa
niekto vyzdvihuje? Alebo si sa bránil (pokorne J), aby si dotyčný
nemyslel, že si pyšný?
Dnes ťa
vyzdvihuje Božie slovo. Podľa úvodu Pavlovho Listu Efezanom si pred
stvorením sveta vyvolený, aby si bol svätý a nepoškvrnený. Si zahrnutý
štedrosťou Božej milosti. Boh dokonca hovorí, že si chválou jeho slávy. Dostal si
vykúpenie, odpustenie hriechov. Stal si sa Božím dedičom (vieš, čo všetko patrí
Bohu?).
Mám obavu, že
väčšine kresťanov tieto slová nehovoria nič. Sme naučení vnímať seba samých ako
hriešnikov. A je to správne, len nesmieme ostať len pri tom. Lebo sme oveľa
viac ako hriešnici. Hriech je detail v našom živote, ktorý Boh napráva pri
každej našej ľútosti. Ale vyvolenie, svätosť, nepoškvrnenosť, vykúpenie,
dedičstvo potrvá naveky. Tak čím sa nám treba viac zaoberať – hriechom či
milosťou?
Je jasné, že
hriech je súčasťou nášho každodenného života. Ale nesmie v nás vládnuť.
Existuje ľútosť, dokonalá ľútosť, ktorá nás zakaždým robí svätými,
nepoškvrnenými. A tých chvíľ svätosti má byť oveľa viac ako chvíľ hriechu!
Keby som to mal vyjadriť nejakým pomerom, tak 23 hodín a 59 minút denne
máme prežiť v milosti, nie viac ako jednu minútu v hriechu. Aj tú
minútu len preto, lebo „spravodlivý zhreší sedemkrát denne" (pozri Prís
24, 16).
A druhá
vec z dnešných čítaní – nie sme povolaní len sa radovať z vlastnej
svätosti, z pokoja svojho srdca, ale oznamovať všetkým okolo seba, že
patríme Bohu. Prorok Amos a apoštoli sú nám toho príkladom. Ako svätí
a nepoškvrnení v láske sme povolaní pomáhať každému, s kým
žijeme, aby sa stal nám podobným. A spolu s nami aby sa stal podobný
Ježišovi.
Nádherná úloha
– zjavovať Božie kráľovstvo, ktorého sme súčasťou. Žime ako kráľovské deti!