Cesta radosti - Tmavá dolina (16. nedeľa v Cezročnom období)
Pre
každého môže byť tmavá dolina z dnešného žalmu niečo iné. Pre mňa
v súčasnosti je to pesimistický pohľad na situáciu vo svete
i v Cirkvi. V mnohom je tento pohľad možno oprávnený, ale to ma
neoprávňuje k tomu, aby som na všetko pozeral negativisticky. A tak
s tým bojujem. Niekedy (a je to dosť často) sa len tak-tak držím nad
hladinou. No práve verše o tom, že i pri kráčaní tmavou dolinou sa nebudem báť zlého, lebo Pán je so mnou, sa
mi dennodenne opakujú v slovách Boha pri rannej modlitbe.
Napríklad
mnou toľkokrát spomínaný Žalm 100. Takmer každé ráno sa ho modlím
v invitatóriu. Pripomína mi, že pred Pánovu tvár mám vstupovať
s radosťou a plesaním. V mojom tmavom údolí na to nemám chuť,
ale chcem poslúchať Božie slovo a tak sa o to pokúšam. Hneď je ráno
krajšie.
Dnes
ráno som čítal biblický príbeh o tom, ako kráľ Jozafat, plný strachu
z útočiacich nepriateľov, zvolal ľud a hľadal radu, čo robiť.
A Pán vzbudil proroka, ktorý všetkých vyzval nebáť sa a dôverovať.
A vieš, čo Jozafat nasledujúci deň, keď vojsko tiahlo do boja, urobil?
Postavil na čelo vojska spevákov v posvätnom rúchu, aby jednohlasne
spievali: „Oslavujte Pána, lebo jeho milosrdenstvo je večné" (pozri 2 Krn
20). Keď čítam takéto Božie slovo, ako môžem nariekať? Tak sa radšej pripojím
k chválospevu a vo svojom tmavom údolí spievam Pánovi tie isté slová.
Alebo
čítam v katechézach svätého Ambróza o tom, ako vysvetľuje
novokrstencom podstatu Eucharistie. Hovorí, že manna ako chlieb z neba podliehala
skaze, ak sa odložila do druhého dňa, ale Kristovo telo odoláva akémukoľvek porušeniu a ani
ten, čo ho nábožne požíva, nemôže okúsiť porušenie (pozri Liturgia hodín III,
s. 504 – 505). Aká to potecha v temnom údolí, keď viem, že budem žiť
večne.
Ak v tmavej doline ide Pán
od rána so mnou, tak mám svetlo. Nemusím sa báť a vždy to do večera nejako
zvládnem. A večer sa ukladám do Božieho náručia v dôverou, že ak mi
pridá ďalší deň, opäť pôjde so mnou. Ako svetlo v tmách.