Zamyslenie na 7. nedeľu v cezročnom období: Toto je cesta

„Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych" (1 Kor 15, 17ab. 20a).

Kresťan sa vo svojom živote nikdy nedostane do bodu, keď si môže povedať: „Fajn, už som dosiahol všetko, čo ako veriaci človek môžem vo vzťahu k Bohu a ľuďom dosiahnuť. Som dokonalý, ako to Boh odo mňa žiada." Dnešné evanjelium nám totiž ukazuje, že vždy je niečo, v čom môžeme byť lepší.

No na druhej strane veriaci človek, ktorý miluje Boha, v každej chvíli (okrem stavu hriechu) môže byť spokojný, lebo prežíva a koná to, čo v danej chvíli Boh od neho očakáva.

Nie je to protirečenie? Nie, je to paradox živej viery kresťana. Som aj hriešnik, aj svätec. Som neustále ohrozovaný zlom (svetom, diablom, telom) a neraz prehrávam, no zároveň som súčasťou Božieho kráľovstva, kde som milovaný, chránený a „omilosrdňovaný", takže nijaký môj hriech nemá čas usídliť sa vo mne a nadobudnúť nado mnou moc.

Zober si Dávida. V dnešnom prvom čítaní sa zachoval nesmierne šľachetne a nevztiahol ruku na Pánovho pomazaného, hoci mohol. Pričom, ľudsky povedané, mal na to právo – veď Saul bol jeho najväčší nepriateľ, ktorý mu siahal na život. Dávid však prežíval to, čo aj my – bol hriešnik, milovaný Bohom. A keďže túto lásku vnímal, usiloval sa konať tak, ako Boh. Milosrdne.

Nedávno (8. 2.) bol v posvätnom čítaní Liturgie hodín text, ktorý mne osobne veľmi pasuje k dnešným čítaniam. Tu je kúsok z neho:

„Tých, čo boli uznaní za hodných stať sa Božími deťmi a narodiť sa zhora z Ducha Svätého a majú v sebe Krista, ktorý ich osvecuje a obnovuje, usmerňuje Duch rôznymi a odlišnými spôsobmi a s duchovným pokojom v srdci ich neviditeľne vedie milosť. Niekedy sú smutní a nariekajú pre ľudské pokolenie... Inokedy ich Duch podnieti zasa k takému jasotu a láske, že keby to bolo možné, zavreli by do svojho srdca všetkých ľudí, bez ohľadu na to, či sú dobrí alebo zlí. Niekedy sa v duchovnej pokore znižujú pod všetkých ľudí a sú presvedčení, že sú najzvrhlejší a najbiednejší zo všetkých. Inokedy ich Duch udržuje v nevýslovnej radosti. Občas sa podobajú hrdinovi, ktorý si obliekol úplnú kráľovskú výzbroj a ide do boja, udatne sa bije s nepriateľmi a poráža ich... Inokedy duša odpočíva v hlbokom tichu, pohode a pokoji a tak zotrváva iba v duchovnej rozkoši, v nevýslovnom osviežení a dokonalej blaženosti... Inokedy sú ako ktorýkoľvek iný človek."

Toto je text o nás. Celé Božie slovo je o nás. Sme hriešnici i svätci zároveň. Keď na nás dnes Ježiš kladie požiadavky, ktoré sa nám môžu zdať neuskutočniteľné, tak si spomeňme na Dávida, prečítajme si text neznámeho autora, ktorý som vyššie citoval, a vykročme. Boží Duch nás povedie po neuveriteľných cestách. Budeme „milovať nepriateľov, dobre robiť tým, čo nás nenávidia, žehnať tých, čo nás preklínajú, modliť sa za tých, čo nás potupujú" (porov. Lk 6, 27 – 28).

„Dobroreč, duša moja, Pánovi!" (Ž 103, 1).

Na stiahnutie

24. 2. 2019.doc

Návrat späť