Zamyslenie na 5. cezročnú nedeľu: Extrém?

Keď som si čítal liturgické texty tejto nedele, udrel mi do očí rozdielny postoj Jóba a Ježiša.

Jób narieka. Právom, veď trpí a o všetko prišiel. Hovorí: „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi?" (Jób 7, 1). Keď sa pozrieme na Ježiša v dnešnom evanjeliu, tak môžeme povedať, že prežíva presne to isté – tvrdý boj. Bez oddychu. Avšak Ježišov tvrdý boj môžeme pokojne nazvať ohlasovaním a budovaním Božieho kráľovstva.

Jób nakoniec zmenil svoj názor na život, hoci sa na jeho situácii nič nezmenilo (Jób 42, 1 – 6). Teda zmenilo – stretol sa so živým Bohom. Spoznal, že celé jeho trápenie malo zmysel – viedlo k poznaniu Boha. Nie k rozumovému poznaniu, ale k bytostnému.

Dnešné texty akoby nám ukazovali cestu. Sme vyzvaní prejsť od pohľadu na svoj život ako na veľké trápenie k pohľadu na ten istý život ako na budovanie Božieho kráľovstva. Sme neustále vyzývaní zmeniť zmýšľanie, aby sa stalo podobným zmýšľaniu Ježiša Krista. Ako sa to dá dosiahnuť?

Perfektný návod som čítal v ktorejsi knihe redemptoristu Bernharda Häringa. Hovorí, že každé spytovanie svedomia treba začínať ďakovaním Bohu za to, čo som cez deň prežil. Hriechy sa vtedy vynoria samé – sú to tie veci, slová, udalosti, za ktoré nemôžem Bohu ďakovať bez vedomia viny. A tento princíp sa dá použiť aj „preventívne": „Budem môcť Bohu ďakovať za to, že idem práve urobiť, čo chcem povedať, na čo práve myslím?" Páter Häring nazýva takéto spytovanie či formovanie svedomia confessio laudis – oslavné vyznanie hriechov. Slúži totiž Bohu na slávu, umožňuje mi vidieť Božie diela v mojom živote a vnímať vlastné zlyhania nie ako katastrofu, ale ako príležitosť na prijímanie a oslavu Božieho milosrdenstva...

Jóbov nárek je v istom zmysle extrém, takmer zúfalstvo. Ježišov život je akoby opačný extrém – všetko na Božiu slávu a na budovanie jeho kráľovstva. Jób mi je ľudsky bližší, ale Ježiš vítanejší. Jób je realita, z ktorej vychádzam, Ježiš je ideál, ku ktorému smerujem.

Možno si povieš, že to je príliš náročné, že to je tak „pre tých v kláštoroch". Nie, to nie je len pre nich či pre kňazov (a buď si istý, že oni sa rovnako boria problémami ako ty). Všetci sme povolaní blížiť sa k ideálu. Možno si teraz predstavuješ, čo všetko budeš musieť zmeniť, aké to bude ťažké. Nerob to! Urob len jednu vec – rozhodni sa, že odteraz chceš robiť, hovoriť či myslieť len tak, aby si mohol za všetko Bohu ďakovať. A k tomuto rozhodnutiu pridaj ďalšie: že ak sa ti to nepodarí – a je isté, že sa ti to nepodarí –, tak nebudeš nariekať, ale vyznáš svoje zlyhanie na Božiu slávu, prijmeš jeho milosrdenstvo a pôjdeš ďalej po jeho ceste. Boh ti vždy pomôže!

Ak prijmeš takýto postoj k svojmu životu, ľahšie pochopíš a prijmeš za svoje aj slová svätého Pavla o hlásaní evanjelia. Hovorí, že je to jeho povinnosť a bolo by mu beda, keby ho nehlásal (pozri 1 Kor 9, 16). Pavlovo ohlasovanie evanjelia nebola drina, to bol spôsob života. Plný radosti a pokoja. Skúsiš aj ty žiť tak, aby tvoj spôsob života bol ohlasovaním evanjelia? Plný radosti a pokoja? Cestu poznáš: Ježiš!

Na stiahnutie

8. 2. 2015.doc

Návrat späť