Predobraz: pomazanie Dávida za kráľa nad Izraelom.
Naplnenie predobrazu: Ježiš na kríži s tŕňovou korunou vykonáva kráľovskú moc – udeľuje milosť odsúdencovi na smrť a dáva mu večný život.
Teológia tohto obrazu: Pavlov opis Krista ako vládcu Božieho kráľovstva, ako toho, ktorý priniesol zmierenie, odpustenie, pokoj. Apoštol hovorí, že do tohto kráľovstva sme boli prenesení samotným Bohom Otcom, ktorý „nás vytrhol z moci tmy" (Kol 1, 13).
Naša odpoveď: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: ‚Pôjdeme do domu Pánovho‘" (Ž 122, 1). Ideme, lebo tam nás čaká Boží pokoj a radosť. Už sme prenesení, ale ešte tam nie sme. Paradox našej viery. „Už" a „ešte nie".
Schéma dnešných čítaní je pomerne jednoduchá a zrozumiteľná. Navyše ju veľmi jasne dopĺňa pieseň vďaky tejto slávnosti: „Ty si svojho jednorodeného Syna... pomazal olejom veleby za večného kňaza a kráľa... podrobil svojej vláde všetko stvorenie..." Všetko toto by malo v nás vyvolať radosť a nadšenie pre blížiaci sa druhý príchod nášho Spasiteľa. Možno príde dnes... Alebo o tisíc rokov. Pripravujem sa na tento príchod každý deň, chcem, aby ma Ježiš našiel „bedliť v modlitbách i jasať na jeho slávu" (2. adventná pieseň vďaky). Pripravujem sa tým, že sa usilujem pri každej účasti na svätej omši prijímať Eucharistiu, že sa sýtim Božím slovom, že sa s Bohom často rozprávam, že sa ho usilujem stretávať v ľuďoch okolo seba...
Neviem, či si si všimol, ale všetky texty v tomto liturgickom roku som začínal rovnakou vetou. Touto: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych" (1 Kor 15, 17ab. 20a). Od tejto pravdy sa všetky texty odvíjali, hoci málokedy som to spomenul výslovne. Teraz, keď končím ďalší rok písania týchto zamyslení, tak to chcem zdôrazniť: Každá myšlienka v týchto úvahách vychádza z pravdy o tom, že Ježiš žije, lebo vstal z mŕtvych. Aj dnešná slávnosť Krista Kráľa by bola len divadlom, ak by Ježiš nevstal. Ale on vstal! A žije!
Sláva ti, Kriste, Kráľ večnej slávy!