Zamyslenie na 2. pôstnu nedeľu: Boh nás volá a posilňuje

Ak berieme Pôstne obdobie vážne, právom sa nám môže javiť ako náročný čas. Najmä ak sa usilujeme byť otvorení na vanutie Ducha

a nesústredíme sa len na nejaké bežné spôsoby pokánia, ktoré nám väčšinou už nerobia žiadne problémy, ale ak vnímame aj okamžité vnuknutia typu: „Teraz to nejedz, počkaj minútku a obetuj to za..." Alebo: „Nezapínaj televízor, bude ťa to zvádzať márniť čas." Či: „Nepozeraj všetky tie webové stránky, na ktoré denne klikáš, nemusíš všetko vedieť. Tento boj mi daruj ako pokánie za..." V týchto situáciách je niekedy ťažké poslúchnuť, najmä ak sa objaví myšlienka typu: „Veď nie je to nič zlé. To si nemôžem pozrieť ani správy?" – „Môžeš, ale na čo ti to je? Si si istý, že tým sa viac zaskvie Božie kráľovstvo v tvojom živote?"

Aj takýto boj môže byť každodennou súčasťou pokánia, ku ktorému sme v tomto čase osobitne volaní. Boh to našťastie veľmi dobre vie, a preto nás usmerňuje a povzbudzuje. Napríklad príkladom Abrama, nášho praotca vo viere: „Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. ... a ani nevedel, kam ide" (Gn 12, 4a; Hebr 11, 8). Posilňuje nás aj svojím uistením, ktoré Pavol vyjadril slovami: „Milovaný, trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha" (2 Tim 1, 8b). Posilňovaný mocou Boha! Vo viere prijímam tieto slová a viem, že dnes opäť môžem zvíťaziť. A ako museli byť povzbudení apoštoli, keď vidiac osláveného Ježiša počuli uistenie, že je milovaným Božím Synom! Príkaz počúvať ho/poslúchať ho sa im v tej chvíli mohol zdať hračkou (možno aj preto, že sa veľmi báli J).

Prečo teda zlyhávam a niekedy neposlúcham, hoci vnímam, že dané vnuknutie, daný pokyn je Božou vôľou? Lebo som hriešny človek. Moja prirodzenosť je stále deformovaná dedičstvom prvého hriechu. Vieš však, v čom spočíva moja sila? Aj tvoja? Aj sila každého veriaceho? No predsa v pokornom priznávaní svojich zlyhaní, v ľútosti a pokání, a napokon v náprave toho, čo sme pokazili – ak je náprave možná.

Pôstne obdobie preto nemá za cieľ zdrviť človeka a spôsobiť mu ťažkú depresiu neustálym pripomínaním hriechov, zlyhaní, ale pozdvihovať ho k nesmiernej vďačnosti za dielo vykúpenia, ktoré sa stalo mojím dedičstvom skrze krst. K radosti z každého vyznania hriechu, lebo dáva Otcovi príležitosť objať ma a vložiť do mňa ešte viac svojej sily, ktorou môžem konať všetko potrebné dobro.

Takúto vďačnosť a radosť trénujem celé Pôstne obdobie, aby som počas Veľkonočnej vigílie plesal a jasal, lebo Ježiš zvíťazil! Trénujem aj cez poslušnosť každodenným drobným vnuknutiam Ducha, ktorými ma volá k okamžitému pokániu, sebazáporu, ľútosti, zmene...

Na stiahnutie

12. 3. 2017.doc

Návrat späť