môžeme Boha hľadať a ostať u neho (ako Ondrej a Ján), môžeme na Pána čakať s istotou, že sa k nám skloní a naplní (ako žalmista), môžeme žiť život naplnený Božím Duchom (ako nás k tomu vyzýva apoštol Pavol).
Musím však priznať, že napriek tomu, že toto všetko viem, neraz sa tohto privilégia zriekam. Aj teraz, keď píšem tento text, mám čo robiť, aby som nepodľahol zvedavosti a nezačal znovu prechádzať webové stránky rôznych novín. Je to pre mňa jednoduchšie (a niekedy, žiaľ, aj lákavejšie), ako počúvať Boží hlas a potom jeho podnety sformulovať do nejakého textu. Alebo ako často mi cez deň uniká príležitosť čítať Sväté písmo – mám ho síce poruke, ale „ešte urobím to, ešte tamto, ešte zapnem telku..." a večer môžem so smútkom a ľútosťou konštatovať, že Písmo som dnes neotvoril.
Prečo taký rozdiel medzi túžbou, medzi privilégiom a realitou? Odpoveď poznáme – telo, svet a diabol. Pre toto je môj každodenný život neustálym bojom, v ktorom neraz prehrávam. No žasnem, ako mi Boh dovoľuje zakaždým sa vrátiť. Ešte ani raz mi nepovedal: „Sklamal si ma, už ťa nechcem vidieť." Naopak, vnímam, ako sa raduje, že mám pre neho opäť čas i srdce.
A druhou skvelou správou je aj to, že spomínané privilégium môžu začať prežívať aj tí, ktorí Boha ešte nepoznajú, no vďaka nášmu život s Ježišom (vrátane našich zlyhaní a slabostí) a nášmu svedectvu môžu po ňom zatúžiť. V istom zmysle toto urobil Ondrej pre svojho brata Šimona: „Našli sme Mesiáša!"
Čaká nás krásny týždeň – budeme s Pánom! Možno pri sporáku, za volantom, pri výrobnom páse, iní pri počítači, niektorí doma pri deťoch... Kdekoľvek budeš, všade môžeš byť s Ježišom. Hľadaj ho a on sa ti dá nájsť. Povedie ťa svojím Duchom a ukáže ti, ako k nemu priviesť aj ďalších. Skús to, prosím, nech viac zažiari Božie kráľovstvo na zemi!
A vieš, čo je na tom ešte krásne? Že sa (niekedy) ani nemusíš veľmi namáhať. Ak už totiž žiješ s Kristom, tak celé to privilégium – vrátane svedectva iným – prežívaš neraz akoby automaticky, je to tvojou prirodzenosťou. Voniaš po Kristovi...