Pri opise stretnutia Mojžiša s Bohom v podobe horiaceho kríka je dnes vynechané Mojžišovo zmýšľanie. „Ja? Nikdy! Nájdi si niekoho iného. So mnou nepočítaj!" Ak by Mojžiš zmýšľanie nezmenil, ostal by pastierom v službách svojho svokra a dnes by o ňom nik nevedel.
Aj Šavol by sa dávno stratil v dejinách, keby po páde pred Damaskom pokračoval v zúrivom prenasledovaní kresťanov. Bol by ako tí bezmenní, na ktorých padla veža v Siloe. Alebo ako iní bezmenní, ktorých dal pozabíjať Pilát. Skončil by ako všetci, čo neboli ochotní zmeniť zmýšľanie = robiť pokánie. A práve preto, že sa zmenou zmýšľania stal Pavlom, môže odvážne žiadať, aby sme neboli žiadostiví zla, teda aby sme mali iné zmýšľanie ako tento svet.
Nechcem, aby sa v ničote stratilo meno Štefana, s ktorým som teraz ležal v nemocnici. Pohol ma k pokániu. Bolo to v piatok 14. marca večer, sestrička ma práve odpájala z 8. infúzie. Fyzicky som bol takmer na dne. Hovoril som sestričke, že mi je zle a že najradšej by som sa aj ja odpojil. Povzbudila ma, ako vedela, a odišla. A vtedy sa od okna ozval Štefan, chlap po päťdesiatke, čakajúci na transplantáciu srdca. Povedal úplne nečakanú evanjelizačnú vetu: „Aj farár tu chodí." Mne to znelo, akoby mi sám Ježiš povedal: „Som tu! Neboj sa! Prídem! Čakaj ma!" Prišiel síce až o tri dni (ale Pán Ježiš za to nemôže), no mne tie slová cudzieho chlapa, s ktorým sme sa stretli v izbe v nemocnici deň predtým, pozdvihli dušu a viedli k zmene zmýšľania.
A tak som zas raz zakúsil, že „milostivý a milosrdný je Pán", že on „vykupuje... odpúšťa... lieči...". Milosť pokánia máme stále k dispozícii: „Pane, nechaj ho... Okopem ho a pohnojím... prinesie ovocie."