Listy Božím domácim (pozri Mt 10, 24)
Mám dojem, že dnešné texty sú
o zázrakoch. O plodnom konáriku z vrcholca cédra.
O starobe, ktorá je úrodná (veľmi sa mi páči český preklad – šťavnatá)
a plná sviežosti. O semienku, ktoré klíči a rastie...
a prináša úrodu.
Nám sa môžu
zdať niektoré procesy v prírode samozrejmé a nevidíme zázrak. No vari
nie je za všetkým Boh? Veď žijeme vo viere. Žijeme podľa toho, čo veríme, nie
podľa toho, čo vidíme (tak znie iný preklad verša 2 Kor 5, 7).
Vedie ma to
k túžbe svätiť túto nedeľu – nie len tým, že budem (ak sa nevojdem do počtu
podľa platných obmedzení, možno nebudem) na svätej omši, ale že si budem všímať
„maličkosti" okolo seba a vidieť v nich Božie zázraky. Tie, ktoré dávajú
šťavu môjmu životu viery.
Spomínam si na
svojho otca. Možno som tu už o ňom písal. Už bol dôchodca, keď objavil
modlitbu Liturgie hodín. Jeho najobľúbenejším žalmom sa zakrátko stal práve
dnešný, deväťdesiaty druhý. Tešilo ho, že aj v starobe môže byť napriek
chorobe a telesnej slabosti plný sviežosti. Vnímal, ako ho Boh v jeho
vetchosti každý deň nejakým spôsobom vedie k radosti a pokoju. Vnímal
(a možno ešte viac jeho vnúčatá), že práve týmto svojím postojom k životu
prináša úrodu tým, ktorí okolo neho žili.
Možno
očakávaš, že tvoja viera by mala byť silnejšia, väčšia, smelšia, razantnejšia,
účinnejšia... Nečakaj na to. Dnes ži s Bohom tak, ako to vieš. Teš
a raduj sa zo zázrakov, ktoré okolo teba koná. Možno práve táto drobná zmena
zmýšľania bude tým „odlomením konárika", ktorý Boh kdesi zasadí (možno
v niekom v tvojej rodine, koho vnímaš ako odpísaného) a bude
z neho veľký strom. Možno tvoj dnešný úžas nad drobným kvietkom, ktorý
vyjadríš pred svojimi blízkymi, bude pre nich zasiatím semienka, ktoré raz
prinesie bohatú úrodu v generácii tvojich vnukov či pravnukov.
Nežiaľ, že si
bezmocný, neschopný, zbytočný... Lebo tvoj Boh taký nie je. Tvoj Boh je Bohom
zázrakov. Tak aj ty s ním buď človekom plným zázrakov – „ešte aj
v starobe budú úrodní a plní sviežosti..."