Ježiš uzdravil slepého. Prečo však neuzdravil všetkých, ktorí boli vtedy slepí? Prečo „nezrušil" slepotu navždy? Veď to mohol urobiť...
Ježišov zázrak však mal iné pozadie, nebol len uzdravením Bartimeja, jedného z mnohých slepých. Bolo to znamenie, že sa naplní prísľub, o ktorom dnes počúvame v čítaní z Knihy proroka Jeremiáša – Pán zhromaždí svoj ľud, budú medzi nimi slepí, chromí, ťarchavé, bude to veľké spoločenstvo. A žalmista tento prísľub ešte rozširuje – na všetkých, čo boli zajatí v Babylone, teda v zajatí hriechu. Pán ich privedie domov, do Jeruzalema – do nebeského Jeruzalema.
Vnímam, ako sa rokmi mení moje vnímanie týchto čítaní. Prečítal som si kvôli tomu texty, ktoré som k nim písal pred tromi, šiestimi, deviatimi rokmi. Skôr som sa vtedy zameriaval na slepotu a na oslobodenie. Dnes oveľa viac vnímam smrť a návrat domov, vyslobodenie zo zajatia tohto života. A teším sa na to. Iste, veľmi mi k tomu tešeniu pomohlo moje zomieranie pred rokom, v umelom spánku. Teraz vnímam zomieranie oveľa viac zo stránky bolesti, keď mi postupne prestáva fungovať telo, respektíve sa každú chvíľu niečo pokazí a potrebujem lekársku pomoc. Napriek tomu (či možno práve preto?) sa teším na deň, keď aj mňa ako zajatca tohto sveta Pán privedie na Sion, do Jeruzalema, a uvidím snopy, ktoré som s Božou milosťou rokmi života zhromaždil. Teda dúfam, že nejaké budú...
To však neznamená, že utekám z tohto sveta a že ma nezaujíma, čo sa deje. Zraňuje ma, keď vidím, ako sa „pravda" vyhlasuje na základe moci, a nie dôkazov či vedy. Dotýka sa ma, keď vnímam, ako „navôkol chodia bezbožní a najhorší z ľudí sa vyvyšujú" (Ž 12, 8b). Cítim sa pri tom všetkom bezmocný, no zároveň rastie moja dôvera v Pána, že on sa o všetko postará. Dúfam, že aj o spásu tých, čo „majú bezcitné srdcia a spupne hovoria" (Ž 17, 10).
„Vrátia sa s jasotom" (Ž 126, 6). Každý deň si ten jasot nacvičujem. V šťastí i nešťastí, v zdraví i v chorobe idem za Ježišom, idem domov. Ako uzdravený Bartimej: „A hneď videl a šiel za ním po ceste" (Mk 10, 52).