Čo je jubileum

Putovanie

Jubileum od nás žiada, aby sme sa vydali na cestu a prekročili niektoré hranice. Keď sa hýbeme, v skutočnosti nemeníme len miesto, ale premieňame sami seba. Preto je dôležité pripraviť sa, naplánovať si trasu a poznať cieľ. V tomto zmysle sa putovanie, ktoré charakterizuje tento rok, začína ešte pred ním: jeho východiskovým bodom je rozhodnutie vydať sa na púť. Etymológia slova „púť" je rozhodne výrečná a prešla niekoľkými významovými posunmi. Toto slovo v skutočnosti pochádza z latinského „per ager", čo znamená „cez polia", alebo „per eger", čo znamená „prechod cez hranice": oba tieto korene pripomínajú charakteristický aspekt tejto cesty.

Abrahám je v Biblii opísaný práve takto, ako človek na ceste: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu" (Gn 12, 1). Týmito slovami sa začína jeho dobrodružstvo, ktoré sa končí v zasľúbenej krajine, kde sa spomína ako „blúdiaci Aramejčan" (Dt 26, 5). Aj Ježišovo pôsobenie sa prelína s putovaním z Galiley do svätého mesta: „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema" (Lk 9, 51). On sám vyzval učeníkov, aby išli touto cestou, a aj dnes sú kresťanmi tí, ktorí idú za ním a rozhodnú sa ho nasledovať.

Cesta sa v skutočnosti utvára postupne: na výber sú rôzne trasy, rôzne miesta, ktoré možno objavovať. Rôzne situácie, katechézy, obrady a liturgie, ako aj spoločníci na ceste nám umožňujú obohatiť sa o nové myšlienky a perspektívy. Súčasťou toho všetkého je aj kontemplácia stvorenia, vďaka ktorej sa môžeme učiť, že starostlivosť oň je „základným prejavom viery v Boha a poslušnosti jeho vôli" (František, List k Jubileu 2025). Púť je skúsenosťou obrátenia, zmeny vlastného života a zamerania sa na Božiu svätosť. Vďaka nej si človek osvojuje aj skúsenosť tej časti ľudstva, ktorá je z rôznych dôvodov nútená vydať sa na cestu, aby hľadala lepší svet pre seba a svoju rodinu.

Svätá brána

Zo symbolického hľadiska nadobúda osobitný význam svätá brána: je najcharakteristickejším znakom jubilejného putovania, pretože jeho cieľom je prejsť ňou. Jej otvorenie pápežom predstavuje oficiálny začiatok svätého roka. Pôvodne existovala len jedna brána, a to v Bazilike sv. Jána Lateránskeho, ktorá je katedrálou rímskeho biskupa. Aby to však bolo umožnené veľkému množstvu pútnikov, ponúkajú možnosť prejsť svätou bránou aj ostatné rímske baziliky.

Pri prekročení prahu svätej brány si pútnik pripomína text z 10. kapitoly Evanjelia podľa Jána: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu". Toto gesto vyjadruje rozhodnutie nasledovať Ježiša, ktorý je Dobrým pastierom, a nechať sa ním viesť. Koniec koncov, brána je vchodom do vnútra kostola. Pre kresťanské spoločenstvo to nie je len posvätný priestor, do ktorého treba vstupovať s úctou, primeraným správaním a oblečením, ale je aj znakom spoločenstva, ktoré spája každého veriaceho s Kristom: je miestom stretnutia a dialógu, zmierenia a pokoja, očakávajúcim návštevu každého pútnika, priestorom Cirkvi ako spoločenstva veriacich.

V Ríme má táto skúsenosť osobitný význam, pretože sa tu spomína na sv. Petra a Pavla, apoštolov, ktorí založili a formovali kresťanskú komunitu v Ríme a ktorí sú svojím učením a príkladom vzorom pre univerzálnu Cirkev. Ich hroby sa nachádzajú tu, kde boli umučení; spolu s katakombami sú miestom neustálej inšpirácie.

Zmierenie

Jubileum je znamením zmierenia, pretože predstavuje „milostivý čas" (porov. 2 Kor 6, 2) pre obrátenie človeka. Človek stavia do centra svojho života Boha, smeruje k nemu a uznáva jeho prvenstvo. Aj výzva na obnovenie sociálnej spravodlivosti a úcty k zemi vychádza v Biblii z teologickej požiadavky: ak je Boh stvoriteľom vesmíru, treba mu dať prednosť pred každou inou skutočnosťou, aj pred osobnými záujmami. Je to on, kto robí tento rok svätým tým, že daruje svoju vlastnú svätosť.

Ako pripomenul pápež František v bule o vyhlásení mimoriadneho Svätého roka 2015: „Milosrdenstvo neprotirečí spravodlivosti, ale vyjadruje spôsob Božieho zaobchádzania s hriešnikom, ktorému ponúka poslednú možnosť, aby sa spamätal, obrátil a uveril [...]. Táto Božia spravodlivosť je milosrdenstvom, udeleným všetkým ako milosť prameniaca zo smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Kristov kríž je teda Božím súdom nad nami všetkými i nad celým svetom, pretože skrze neho nám Boh ponúka uistenie o svojej láske a novom živote." (Misericordiae vultus, 21).

Ide konkrétne o prežívanie sviatosti zmierenia, o využitie tohto času na znovuobjavenie hodnoty spovede a na osobné prijatie slova Božieho odpustenia. Existujú niektoré jubilejné kostoly, ktoré túto možnosť nepretržite ponúkajú. Môžeš sa na ňu dobre pripraviť sledujúc naznačenú cestu.

Modlitba

Existuje mnoho spôsobov a dôvodov, prečo sa modliť; základom je však vždy túžba byť otvorený Božej prítomnosti a láske, ktorú ponúka. Kresťanské spoločenstvo sa cíti byť povolané a vie, že sa môže obrátiť k Otcovi len preto, že prijalo Synovho Ducha. Sám Ježiš zveril svojim učeníkom modlitbu Otčenáš, ktorej sa venuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 2759 – 2865). Kresťanská tradícia ponúka aj ďalšie modlitby, ako napríklad Zdravas’ Mária, ktoré nám pomáhajú nájsť slová, ktorými sa môžeme obracať na Boha: „Prostredníctvom živého podania, Tradície, Duch Svätý v Cirkvi učí Božie deti modliť sa" (KKC 2661).

Chvíle modlitby počas cesty ukazujú, že pútnik má Božie cesty „vo svojom srdci" (Ž 83, 6). K takémuto druhu občerstvenia slúžia aj rôzne zastávky a zastavenia, často situované v blízkosti budov, svätýň či iných miest mimoriadne bohatých z duchovného pohľadu, kde si človek uvedomí, že pred ním a popri ňom tam prechádzajú iní pútnici a že tadiaľto vedú cesty k svätosti. V skutočnosti sa cesty vedúce do Ríma často zhodujú s cestami mnohých svätých.

Liturgia

Liturgia je verejnou modlitbou Cirkvi: podľa Druhého vatikánskeho koncilu je „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila" (Sacrosanctum concilium, 10). Jej centrom je eucharistické slávenie, pri ktorom sa prijíma Kristovo telo a krv: on sám kráča ako pútnik po boku učeníkov a zjavuje im Otcove tajomstvá, až napokon povedia: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil" (Lk 24, 29).

Liturgickým obradom, charakteristickým pre svätý rok, je otvorenie svätej brány: až do minulého storočia pápež viac-menej symbolicky začal búranie múru, ktorý ich uzatváral. Murári mali následne tehly úplne odstrániť. Od roku 1950 sa múr namiesto toho zbúra vopred a počas slávnostného liturgického obradu pápež bránu zvonku zatlačí a prejde ňou ako prvý pútnik. Tento a ďalšie liturgické obrady sprevádzajúce svätý rok zdôrazňujú, že jubilejná púť nie je intímnym, individuálnym aktom, ale znakom cesty celého Božieho ľudu do Božieho kráľovstva.

Vyznanie viery

Vyznanie viery, nazývané aj „symbol viery", je znakom identity pokrstenej osoby; vyjadruje ústredný obsah viery a zhŕňa hlavné pravdy, ktoré veriaci prijíma a dosvedčuje v deň svojho krstu a ktoré po celý zvyšok svojho život zdieľa spolu s celým kresťanským spoločenstvom.

Existujú rôzne vyznania viery, ktoré poukazujú na bohatosť skúsenosti stretnutia s Ježišom Kristom. Tradične si však osobitné uznanie získali dve: krstné vyznanie viery rímskej cirkvi a Nicejsko-carihradské vyznanie viery, pôvodne vypracované v roku 325 na nicejskom koncile v dnešnom Turecku a potom zdokonalené na carihradskom koncile v roku 381.

„Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: ,Ježiš je Pán!ʻ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu" (Rim 10, 9 – 10). Tento text svätého Pavla zdôrazňuje, že ohlasovanie tajomstva viery si vyžaduje hlboké obrátenie nielen vo svojich slovách, ale predovšetkým v pohľade na Boha, na seba samého a na svet. „Vyslovovať s vierou vyznanie viery znamená vstúpiť do spoločenstva s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, ako aj do spoločenstva s celou Cirkvou, ktorá nám odovzdáva vieru a v ktorej lone veríme" (KKC 197).

Odpustky

Jubilejný odpustok je konkrétnym prejavom Božieho milosrdenstva, ktoré presahuje hranice ľudskej spravodlivosti a premieňa ich. Tento poklad milosti vstúpil do ľudských dejín v Ježišovi a vo svätých: pri pohľade na tieto príklady a žitím v spoločenstve s nimi sa posilňuje nádej na odpustenie a na vlastnú cestu svätosti až sa stáva istotou. Odpustky umožňujú oslobodiť srdce od bremena hriechu, aby mohlo v plnej slobode vykonať náležitú nápravu.

V praxi sa táto skúsenosť milosrdenstva konkrétne deje cez určité duchovné úkony, ktoré určuje pápež. Tí, ktorí sa pre chorobu alebo iné dôvody nemôžu zúčastniť na púti, sú napriek tomu pozvaní zúčastniť sa na duchovnom putovaní, ktoré sprevádza tento rok, môžu obetovať svoje utrpenie a svoj každodenný život a zúčastniť sa na eucharistickom slávení.