Prvou bol žalm posvätného čítania na Popolcovú stredu. Začína sa slovami: „Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia" (Ž 103, 1 – 2). Keď som sa ho začal modliť, hneď som vedel, že to je moja úloha. Dobrorečením Bohu a vďačnosťou za jeho dobrodenia premáhať negativistické postoje, posudzovanie a vyčítanie, ktoré v sebe často pozorujem.
Druhou je invitatórium, ktoré nám Cirkev v Liturgii hodín ponúka na tieto dni pôstneho času. Znie takto: „Poďte, klaňajme sa Kristovi, nášmu Pánovi, pre nás pokúšanému a umučenému." Znamená to pre mňa zamerať celý deň na klaňanie sa Kristovi. Možno osobitne pri pohľade na kríž...
Obe tieto duchovné cvičenia majú, samozrejme, aj svoju vonkajšiu stránku. Nazval by som ju zmluvnú stránku. Dobrý Izraelita vedel, že bude milovať Boha celým srdcom, celou mysľou a zo všetkých síl, ak bude verný zmluve z Horebu, ak bude zachovávať Božie prikázania. Tak aj moje úsilie dobrorečiť Bohu a klaňať sa Kristovi by bolo prázdne, len „duchovné", ak by som sa neusiloval svojím hovorením i konaním plniť Boží zákon. V tomto zmysle majú význam všetky vonkajšie sebazaprenia, obety, almužny... Ale bez tohto zmyslu sú len zameraním sa na výkon, čo je veľmi nebezpečné!