Zamyslenie na sviatok Svätej rodiny: Som tvoj!

„Ako ste prežili Vianoce?" – „Ale, v tej telke nebolo na čo pozerať."

Tieto slová, ktoré mi povedala istá mladá žena cestou na svätú omšu, ma zaskočili. Skutočne sme už s naším kresťanstvom tak zle, že kvalitu prežívania sviatkov hodnotíme podľa kvality televízneho programu?

„Som tvoj." Tieto slová mi znejú počas týchto sviatkov v srdci, ale aj v mysli. Čo je však pre mňa prekvapujúce, znejú mi v inom význame, ako som zvyknutý bežne ich vnímať. Obvykle ich hovorím Bohu, aby som mu vyjadril svoju lásku, oddanosť... No v týchto dňoch, keď v Cirkvi oslavujeme oddanosť Boha nám, ich vnímam ako reč Boha. To on hovorí mne: „Som tvoj!" Ako pri mnohých Božích slovách aj pri tomto bola moja prvá reakcia akoby odmietnutie. Ako môže Boh hovoriť nejakému človiečikovi, že je jeho, že mu patrí? Ale potom som si vo chvíli svätého prijímania uvedomil, že je to pravda, že Boh je úplne, celý môj. Keď kňaz hovorí: „Telo Kristovo" a ja odpovedám: „Amen," tak túto udalosť darovania sa a prijímania daru môžem inými slovami vyjadriť asi takto: Boh mi hovorí: „Som tvoj" a ja mu verím a hovorím: „Áno, prijímam ťa, si môj."

Preniká má bázeň, keď domýšľam dôsledky takéhoto darovania sa Boha človeku. Boh je môj a v podstate s ním môžem robiť, čo chcem. A tak to aj ako ľudia robíme. Široká škála oslavy, zvelebovania, piesní chvál; nesmierny rozsah dobrých skutkov ako prejavov lásky k Bohu, ktorého tvár nachádzam v blížnom; až po nesmiernu plejádu hriechov, ktorými Boha v sebe zraňujem či priam zabíjam. Áno, Boh je môj a je len na mne, čo s ním urobím. Aká nesmierna sloboda a zároveň aká nesmierna zodpovednosť! Dostali sme dar, ale každý dar je súčasne aj úlohou – z daru sa nielen teším, ale je na mne, ako ho využijem. Keď napríklad dostanem hodinky, tak ich nedám z úcty k darcovi doma do vitríny, ale ich nosím na ruke a vždy, keď zisťujem, koľko je hodín, prežívam aj vďačnosť voči darcovi. Keď mi Boh dal dar zraku, tak si nezalepím oči, aby som tento dar šetril a opatroval, ale používam ich v súlade s jeho účelom a učím sa vidieť Boha v ľuďoch, veciach i udalostiach. A keď mi Boh dal seba samého, tak si v nedeľu po omši nesadnem pred telku a nehromžím na televízny program, ale hľadám spôsoby, ako s Bohom viesť dialóg... Ako mu povedať: „Si môj a ja som tvoj(a)."

V Starom zákone toto darovanie zo strany Boha bolo vyjadrené slovami zmluvy: „Budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom" (Lv 26, 12). A potom ho neraz Boh opakoval ústami prorokov, najmä Jeremiáša (Jer 7, 23; 11, 4; 30, 22). Je to také príznačné – Boh sa svojmu ľudu ponúkal ako dar práve vtedy, keď ten bol od neho najďalej, keď bola ohrozená jeho existencia. Akoby hovoril Izraelu: „Ľudsky niet záchrany pred nepriateľom, ale ak ma prijmeš ako dar, budem s tebou všade a vo všetkom."

A Boh to isté robí aj dnes – dáva sa nám ako dar, lebo niet inej cesty... Dáva sa nám ako Dieťa v jasliach, dáva sa nám ako člen Svätej rodiny, dáva sa nám ako Boží obraz vo svätých, dáva sa nám v Eucharistii a v každej sviatosti. Dáva sa nám vždy, keď po ňom túžime, no dáva sa nám aj vtedy, keď si len plníme nejakú „povinnosť", lebo sú napríklad Vianoce. Ako veľmi potom Ježiš potrebuje byť milovaný v srdciach tých, čo ho síce telesne prijímajú, ale ho nemilujú...

Boh aj tebe dnes hovorí: „Som tvoj." Niet väčšieho daru, niet väčšieho šťastia. A je jedno, ako sa pri čítaní či počutí tejto pravdy cítiš. Lebo tento dar nijako nesúvisí s nejakou „atmosférou", ale len a jedine s tvojou vierou. Tak sa neboj a vo viere aj teraz prijmi vyznanie lásky tvojho Boha: „Som tvoj!"

Nebeský Otče, ty si nám dal Svätú rodinu ako žiarivý vzor; láskavo dopraj, aby sme ju nasledovali vo vzájomnej láske a v rodinných čnostiach, a tak dosiahli večnú blaženosť v tvojom nebeskom domove. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Na stiahnutie

29. 12. A4.doc

Návrat späť