Zamyslenie na 34. cezročná nedeľa: Kráľ kráľov

Môže sa zdať infantilné, alebo fanatické v dnešnom svete vyhlasovať, že Ježiš je Kráľom kráľov a Pánom pánov.

Veď to vyzerá tak, že kresťanstvo bude čoskoro prevalcované gender ideológiou, islamským kalifátom a formalizmom samotných kresťanov. Keď sa však pozrieme do nie dávnych dejín, tak vidíme v minulom storočí triedny boj, dve svetové vojny, fašizmus i socializmus... Všetko je preč, za nami, ale Cirkev je tu stále, ako maják stojí na skale a vždy ohlasuje rovnaké pravdy o hriechu i vykúpení. Len s tým formalizmom si akosi nevieme rady...

Aké posolstvo teda obsahuje sviatok Krista Kráľa, ak to nie je nostalgické vyjadrenie nenaplnenej túžby, aby si ten „náš kráľ" podmanil všetkých iných vládcov a aby nám bolo dobre, kým tým ostatným zle?

Čítal som nedávno v jednej knihe o tom, ako autorka bojovala so svojím strachom. Hľadala vo Svätom písme myšlienky, ktoré jej hovorili, že sa nemá báť, že je milovaná, chránená, dôležitá... A keď ju strach niekedy prepadol, tak sa k tým myšlienkam vracala, vo viere ich vyslovovala a pred mocou Božieho slova strach musel ustúpiť... V jednej piesni je to vyjadrené slovami: „Vyvyšujem ťa nad týmto dňom..."

Tak aj naša viera, že Ježiš je Kráľ, skutočný a jediný vládca celého sveta, má byť prejavom duchovného boja. Svet nám ponúka iný pohľad, noviny zostavujú rebríčky najmocnejších, no my pri pohľade na ne vyznávame a vyhlasujeme: „Nad týmto všetkým je Ježiš Kristus." Vyvyšujeme Ježiša, vyvyšujeme svojho Boha nad každú inú moc a silu. Nie tak, žeby sme my sami niečo pridávali jeho veľkosti a nasilu ho pretláčali na prvé miesto. Len jednoducho konštatujeme fakt, ktorý je pravdou viery: „Preto ho [Ježiša] Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: ‚Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca" (Flp 2, 9 – 11). Dnešný sviatok je vyznaním našej viery. A nádeje, ktorá nesklame – Boh raz príde v sláve a bude súdiť živých i mŕtvych. Žijeme v nádeji, že si nás postaví po svojej pravici...

Z mnohých rozhovorov viem, že optimistické očakávanie posledného súdu (ktoré môžete vnímať v predchádzajúcej vete) je pre mnohých kresťanov prejavom trúfalosti a nedostatku pokory. Z celého srdca s nimi nesúhlasím :-) Pre mňa je to vyjadrenie dôvery v Božiu lásku a milosrdenstvo. Veď ak som stretol Ježiša, ak som mu zveril svoj život, ak denne zakúšam jeho milosrdenstvo, ak sa s ním veľmi často stretávam vo sviatostiach, vo Svätom písme, v spoločenstve Cirkvi, tak čoho sa bojím? Vari sestra Faustína vo svojom Denníčku nespomína Ježišove slová, že každému, aj najhoršiemu hriešnikovi dáva vo chvíli smrti spoznať svoju nesmiernu lásku a znovu sa pre neho rozhodnúť? Vari sa nemodlíme (najmä v byzantskej liturgii) za dobrú odpoveď na poslednom Kristovom súde? Tak prečo sa bojím? Prečo proti svojmu strachu nebojujem Ježišovými prisľúbeniami? „Vyvyšujem ťa, Pane, nad svojím strachom..."

Všetci chceme byť šťastní. Dnešný sviatok nám ponúka recept, veľmi presný návod, so stopercentnou zárukou, ako dokonalé šťastie dosiahneme. Nie peniaze, nie majetky, nie úspechy, ale služba Ježišovi a s Ježišom.

Tak mi, prosím, odpovedzte, prečo toľko kresťanov stále hľadá a skúša iné recepty?

Všemohúci a večný Bože, ty si rozhodol všetko obnoviť a zjednotiť vo svojom milovanom Synovi, Kráľovi neba i zeme; prosíme ťa, daj, aby sa všetko tvorstvo, vyslobodené z otroctva hriechu, podrobilo tvojej božskej moci a bez prestania ťa oslavovalo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Na stiahnutie

23. 11. 2014 A4.doc

Návrat späť