Zamyslenie na 3. veľkonočnú nedeľu: Stále radostné aleluja!
V dôvere, lebo Ježiš vstal z mŕtvych a žije s nami. V bezmocnosti, lebo zla akoby neustále pribúdalo, Akoby sa temnota pokúšala zaplniť svet. V dôvere, lebo Ježiš premohol svet. V bezmocnosti, lebo ako ľudia sa cítime slabí tvárou v tvár tomu, čo sa okolo nás deje. V dôvere, lebo každé aleluja bolo akoby zažatím svetla v konkrétnej tme. Myslel som pri tomto speve na konkrétne situácie a konkrétnych ľudí a predstavoval som si, ako náš spev odráža útoky zlého a prináša Božie svetlo. A verím, že sa to tak aj dialo a deje.
Preto nám treba stále spievať aleluja. Viem, zdá sa to ako triviálne, naivné riešenie. Ale vari nie sú Božie riešenia jednoduché, v istom slova zmysle naivné? Keď kráľ Jozafat postavil na čelo svojho vojska spevákov, bolo to vojensky a strategicky múdre? Keď Ježiš poslal do sveta hŕstku apoštolov, aby ho premenili, nebolo to podujatie vopred odsúdené na neúspech? Keď Peter vmietne do očí Židom, že zabili svojho Mesiáša, nemal čakať, že ho na mieste zlynčujú? A on im ešte hovorí, že majú zmeniť zmýšľanie (kajať sa) a obrátiť sa... Výsledky týchto „naivít" poznáme. Priniesli nesmierne víťazstvá!
Prečo tak zdôrazňujem aleluja? „Obdobie päťdesiatich dní od Nedele Pánovho zmŕtvychvstania do nedele Zoslania Ducha Svätého sa slávi v radosti a plesaní..." (Všeobecné smernice o liturgickom roku a kalendári 22). Musím so zármutkom konštatovať, že tú radosť a plesanie v našich farnostiach takmer nevidno. Kde-tu sa nájde pár jednotlivcov ako my, čo sme hodinu v kostole vyspevovali aleluja a rozradovaní sme sa vracali domov, spievajúc ešte aj po ceste. Videl som na webe video, kde biskup s berlou v ruke tancoval s birmovancami. Iste, povieme si, bolo to v Afrike. No len Afričania majú v Cirkvi dovolené sláviť liturgiu v radosti?
Viete spočítať, koľkí ľudia vám oznámili v týchto dňoch radostnú zvesť, že Ježiš vstal z mŕtvych? Mne určite nie viac ako desať ľudí. Bohu vďaka, že aspoň toľkí. Ale myslím si, že väčšina povie: „Nikto." No ak nevnímame v sebe potrebu každému hovoriť o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije s nami, potom nemáme nárok na radosť. Ak totiž nemáme radosť z tohto víťazstva, ktorá sa osobne dotýka každého človeka a každému môže priniesť večný život s Bohom, skutočne sa nemáme z čoho radovať.
Keď v tomto čase idem zo svätej omše, neraz pozdravujem ľudí slovami: „Ježiš vstal z mŕtvych! Ježiš žije!" Niektorí už vedia, že čakám od nich aspoň radostný úsmev, iní na mňa pozerajú ako na zjavenie a nanajvýš sa zmôžu na slovo: „Viem." A pritom ideme z tej istej svätej omše alebo sú to ľudia, ktorí idú na ďalšiu svätú omšu. Stratili sme radosť zmŕtvychvstania. Viem, že jej obnovenie nemôžeme čakať zhora, hoci Svätý Otec sa o to veľmi usiluje. Jednoducho musíme ju šíriť osobne, od človeka k človeku. Ako ženy vo veľkonočné ráno.
Stretol som tento týždeň alkoholika. Dali sme sa do reči, no nedokázal som mu povedať radostnú zvesť o zmŕtvychvstaní. Namiesto toho som ho v srdci posúdil a odsúdil, že zasa pije... Napriek tomuto zlyhaniu však viem, že jedine táto radostná zvesť môže priniesť každému človeku radosť do života. Keď toho chlapa najbližšie stretnem, dúfam, že sa ho moje aleluja dotkne. Už sa za to modlím...
Na stiahnutie
19. 4. 2015.doc
Vytvoril Viadon, s.r.o., generuje redakčný systém NetBase