Zamyslenie na 29. nedeľu v Cezročnom období: Božie pokyny

„Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom" (1 Kor 12, 3b).

Takmer denne v sebe zápasím s otázkou: Ako čo najlepšie využiť tento čas obmedzení? A čítania tejto nedele mi dávajú znova jasnú odpoveď, hoci možno nie podľa mojich predstáv.

Prvú mi dáva prorok Izaiáš. Boh prejavuje svoju vôľu a koná aj cez ľudí, ktorí sa mne môžu zdať úplne mimo jeho vplyvu. Kýra si Pán povolal konať „pre môjho služobníka Jakuba a pre Izraela, môjho vyvoleného" (Iz 45, 4). Podobne kvôli svojej Cirkvi koná cez Kýrov našich dní. Môžeme namietnuť, že Kýra si Pán povolal, aby vyslobodil Izrael zo zajatia, kým Kýrovia našich dní nám obmedzujú vonkajšie náboženské prejavy. Myslím si však, že tento rozdiel je nepodstatný. Lebo aj pri všetkých obmedzeniach (aj pri tých, ktoré nás možno ešte čakajú), môžeme oslavovať svojho Pána. Tak ako nás k tomu vyzýva žalmista: „Spievajte Pánovi pieseň novú... Zvestujte jeho slávu pohanom..." (Ž 96, 1a. 3a).

Tým mi žalmista dáva zároveň druhú odpoveď na moju otázku, ako využiť tento čas obmedzení. Oslavou Pána. Spevom novej piesne. Klaňaním sa (v posvätnom rúchu, čiže s čistým srdcom). Ohlasovaním: „Pán kraľuje!" Toto robiť je opakom toho, s čím sa neraz stretávam u kresťanov v týchto dňoch – opakom šomrania, reptania, odmietania, spochybňovania... Skutočne si, moji milí kresťania, myslíte, že máme toľko času, že si môžeme dovoliť márniť čas takýmito hlúposťami? Boh nás volá k niečomu inému – k dôvere, k poslušnosti, k hľadaniu jeho tváre, k zjednocovaniu sa s ním... Nemám čas reptať a rozčuľovať sa, lebo keď to robím, strácam čas, ktorý mám venovať svojej láske – milovanému Bohu.

A v evanjeliu mi Ježiš dáva ďalšiu odpoveď na moju otázku: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu" (Mt 22, 21). Cisárovi dávam denár (napríklad teraz zachovávaním nariadení a obmedzení), Bohu dávam svoj život, svoje srdce, svoju myseľ, svoje konanie. Pritom si však uvedomujem, že keď dávam cisárovi denár svojou poslušnosťou, tým istým činom dávam Bohu svoju lásku a vyjadrujem dôveru, že som v jeho rukách.

V textoch tejto nedele vnímam ešte jednu odpoveď na svoju otázku. Apoštol Pavol píše Solúnčanom: „Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách" (1 Sol 1, 2). Ustavične vzdávať vďaky Bohu za každého, na koho si pri modlitbe spomeniem. Niekto možno povie, že spomenúť si na niekoho pri modlitbe treba pokladať za roztržitosť. Pavol, naopak, hovorí, že je to príležitosť na vďačnosť Bohu.

Mám na tento týždeň kopu práce:

1. vnímať Kýrov našich dní ako prejav Božej starostlivosti;

2. oslavovať Pána spevom novej piesne, lebo je slávny a kraľuje;

3. poslúchať a reptaním nestrácať čas, ktorý mi je daný na to, aby som bol viac so svojím Milovaným;

4. ustavične vzdávať vďaky za každého človeka, na ktorého si spomeniem.

Myslím, že mám pred sebou skvelý týždeň so svojím Pánom.

Na stiahnutie

18. 10. 2020.doc

Návrat späť