SK | DE | EN
mapa stránok | RSS

Facebook RSS Google+ Twitter YouTube

Povieme, že je to prezieravý a rozumný prístup. Prečo by mal niekto niečo robiť zadarmo, bez istoty zisku?

„Medzi vami to tak nebude..." Ježiš obracia naruby „rozumné" postupy sveta a hovorí o službe. Do-konca o takej, ktorá nás môže pripraviť o život – rovnako, ako pripravila o život jeho. Ježiš z pohľadu sveta nekonal rozumne. Dal sa celkom k dispozícii ľuďom. Písmo hovorí, že sa „zriekol seba samého". No slovo kenosis (Flp 2, 7) znamená čosi ešte hlbšie. Ježiš sa „zbavil seba", stal sa akoby „ničím". Akoby sa dal úplne k dispozícii: „Robte si so mnou, čo chcete." Pritom kým bol na zemi ako človek, ešte sa mohol „brániť" a jeho darovanie sa akoby nebolo úplné, lebo veď musel spať, odpočívať... Keď sa však Ježiš stal Eucharistiou, tak jeho darovanie sa dosiahlo dokonalosť – dal sa nám úplne do rúk. Nám hriešnikom, nám zlým ľuďom.

Keď prijímame Eucharistiu, tak tým prijímame povolanie nasledovať Krista vrátane „bytia ničím", vrátane „zrieknutia sa seba samého". Pri týchto slovách si uvedomujem, ako veľmi to odporuje našej ľud-skej prirodzenosti – tej deformovanej dedičným hriechom, ktorú nazývame starý človek. A zároveň ako to nadchýna tú krstom opravenú prirodzenosť človeka, ktorú nazývame nový človek. Starý človek chce zo všetkého niečo mať, nový človek chce mať „len" Krista, byť s ním a byť druhým Kristom...

Veľké slová, ktoré potrebujeme pretaviť do každodennej služby.

Svätý Augustín v knihe O Božej obci napísal tieto slová: „Pravou obetou je každý čin, ktorého motí-vom je úplne sa oddať vo svätom spoločenstve Bohu, čiže je zameraný na to dobro, ktoré nás môže urobiť naozaj blaženými. Preto ani samo milosrdenstvo, ktorým sa pomáha človekovi, nie je obetou, ak sa nedeje kvôli Bohu."

Tieto slová nás môžu zaskočiť, keď si uvedomíme, koľko našich dobrých skutkov môže byť bezcen-ných, ak nie sú primárne zamerané na Boha. No nech nás to nevedie k malomyseľnosti či sebaľútosti, ale k odhodlaniu meniť svoje zmýšľanie a konať vedomejšie. Napríklad vždy ráno si vzbudzovať úmysel, že všetky svoje povinnosti chcem konať s Bohom a pre neho. A prosiť o vedenie Duchom Svätým, aby sme to, čo je mimo našich povinností, vedeli dať Bohu aktualizovaným úmyslom skôr, ako to začneme konať. Tiež je potrebné prosiť Boha o dar rozlišovania, či to, čo sa od nás vyžaduje alebo čo vnímame v danej chvíli ako potrebné, je aj v Božích očiach skutočne potrebné. Predídeme tým mnohým situáciám, keď síce budeme konať dobro, ale len „svoje", keď síce budeme milovať, ale často nie tak, ako to daný človek v danej situácii potrebuje...

Postoj služby, zrieknutia sa seba samého nemôže byť dielom len človeka. Starý človek sa tomu totiž vehementne bráni – často úspešne. Preto sa modlím, „aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahu-júcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá" (Ef 3, 16 – 19).

PS. Ak sa ti vidí tento text ťažší na pochopenie, tak si odnes z neho toto: Nech robíš čokoľvek – a to čokoľvek myslím doslova, vrátane každého výdychu a nádychu –, nech je pri všetkom s tebou Ježiš. Čo nemôžeš robiť s Ježišom, to odmietni.