Zamyslenie na 28. nedeľu v Cezročnom období: Veľkým hlasom

„Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych" (1 Kor 15, 17ab. 20a).

Dnes si dovolím trochu úlet a snívanie. Veľmi ma totiž zaujali tí dvaja cudzinci v prvom čítaní a evanjeliu. Náman zo Sýrie a Samaritán. Prvý prežíva hlboké obrátenie a vyznáva: „Lebo tvoj služobník už nebude obetovať celopaly a žertvy iným bohom, iba Pánovi" (2 Kr 5, 17). Totálna zmena srdca, zmýšľania, postojov! A druhý po uzdravení prišiel a veľkým hlasom velebil Boha!

Vo štvrtok sme mali v našom kostole chvály a po nich sme si to nacvičovali. Išli sme dvaja – najstarší a najmladší účastník chvál – a od dverí kostola sme volali Bohu na slávu. Usiloval som sa vžiť do pocitov Samaritána, ktorý prežíval nesmiernu radosť z uzdravenia. Kamarát vedľa mňa vykrikoval „Aleluja" a vnímal som jeho účasť na mojej radosti.

Ak by som chcel niekedy niečo v našej Cirkvi zažiť, tak je to toto – obrátenie mnohých ľudí zo zásadným rozhodnutím: „Už nebudem slúžiť iným bohom, len Pánovi" a zvelebovanie Boha veľkým hlasom ľuďmi, ktorí zažili Boží dotyk. (Predstav si, že by takto niekto vošiel do kostola desať minút pred svätou omšou. Ako by si zareagoval? Radosťou? Pohoršením? Odsúdením? Vyhnaním toho človeka?...)

A prečo to chcem? Lebo tak, ako žijeme (aj ja), vyzeráme byť bez života. Sme ako destilovaná voda – bez chuti, farby a zápachu. Navyše vlažní. A potom sa čudujeme, že ľudia okolo nás odchádzajú od Boha, prestávajú prichádzať do kostola... Neraz som počul vyjadrenie, že do kostola nechodím kvôli zážitku, ale kvôli Bohu. Plne s tým súhlasím. Keby som hľadal len zážitok, tak už dávno som v nejakom evanjelikálnom a charizmatickom spoločenstve, možno aj úplne mimo Katolíckej cirkvi. Ale... Sme ľudia, teda okrem ducha máme aj dušu a telo. Máme zmysly, ktorými chceme vnímať prítomnosť a konanie Boha, ktorými môžeme vyjadrovať svoju radosť z Božích zásahov v nás a okolo nás. Ak sa to nedeje, tak tieto naše schopnosti zakrpatievajú a my sa stávame ľuďmi bez života. Aspoň navonok. No ak na nás nevidno, že sme Boží, že sme plní radosti a plesania, ako majú ľudia okolo nás uveriť, že sme vykúpení?

Aj Ježiš sa radoval zo Samaritánovho volania a vďačnosti. Pritom ako Boh to vôbec nepotreboval. Ale ako človek bol veľmi rád, že ktosi prišiel a veľkým hlasom velebil Boha.

Tak ťa dnes pozývam zapojiť do svojho kresťanského života aj hlasné volanie, radostný smiech, spev z plného hrdla, slovom všetko, čo dokážeš zapojiť do radosti. Aspoň rozžiarené oči a milý úsmev... Ako keď si na svadbe. Lebo žiť s Ježišom znamená byť pozvaný na jeho svadobnú hostinu. A čo tam budeš robiť, ak si to tu nenacvičíš?

Na stiahnutie

13. 10. 2019.doc

Návrat späť