Zamyslenie na 28. cezročnú nedeľu: Iné zmýšľanie

Prečo to Samaritán dokázal, no tí deviati, čo boli uzdravení s ním, nie? Prečo Náman napokon poslúchol proroka aj naliehanie svojich sluhov

a zostúpil okúpať sa v Jordáne, hoci bol presvedčený, že rieky jeho vlasti majú lepšiu vodu?

Možno tí deviati tiež prišli Ježišovi poďakovať. Ale inokedy. A tak sa už do Písma nedostali. Lebo nevedeli vyjsť zo seba, nevedeli zmeniť zmýšľanie. Určite sa aj oni radovali zo svojho uzdravenia, no bežali ukázať sa kňazom, aby mohli byť vyhlásení za čistých, čo najskôr sa vrátiť k svojim rodinám a radovať sa zo svojho šťastia. Také normálne myslenie. Iste prežívali aj vďačnosť voči Ježišovi, no poďakovanie si nechali na „potom".

A vari Samaritán nemal svoju rodinu? Nemal sa aj on ísť ukázať kňazom? Mal. No dokázal vyjsť zo seba, opustiť bežné zmýšľanie. A stal sa súčasťou Písma ako nádherný príklad toho, čo znamená dať Boha na prvé miesto. Vďačnosť a zvelebovanie ho priviedli naspäť k Ježišovi. Na „potom" si nechal rodinu, Boh bol dôležitejší.

Aj Náman sa dostal do Písma vďaka tomu, že dokázal zmeniť spôsob svojho uvažovania. Kým bol zamotaný do svojho zmýšľania, hneval sa na proroka a na všetkých okolo seba. Až keď vyšiel zo seba, zo svojho hnevu, dokázal počúvať, poslúchať i konať. Uzdravený sa vrátil k prorokovi a našiel riešenie, ako neustále ďakovať tomu, ktorý ho uzdravil – zobral si zeme, čo odnesú dve mulice, aby odteraz obetoval už len jedinému Bohu...

Svätý Otec František často hovorí, že Boh nás prekvapuje. Aj dnešné čítania hovoria o prekvapení, ktoré prežili uzdravení. Dvaja (Samaritán a Náman) však videli za tým Boha, deviati (všetko pravoverní židia) však videli najprv seba.

Neodsúďme tých deviatich. Veď my by sme konali bez Božej milosti asi rovnako (práve sa dušujem, že určite nie). No prosme Boha, aby nám pomáhal vychádzať zo seba, viac vnímať jeho konanie, lepšie počuť jeho hlas:

„Môj milý mi hovorí: ‚Hor’ sa, priateľka moja, holubica moja, krásava moja, a poď! Veď už je po zime, dážď prestal, pominul. Na zemi sa zjavili kvety, prišiel čas veselého spevu, hrkútanie hrdličky počuť v našom kraji, figovník vydáva svoje plody, vinič roznáša vôňu v rozkvete. Nuž, hor’ sa, priateľka moja, krásava moja, a poď! Holubica moja v rozsadlinách skál, v úkryte na bralách! Daj zrieť mi svoju tvár, daj počuť mi svoj hlas; veď sladký je tvoj hlas a prekrásna je tvoja tvár‘" (Pies 3, 10 – 14).

Prekvapujú ťa tieto slová? Čo si o nich myslíš? Ak ich prijmeš ako pravdivé pre teba, možno ako Náman zakúsiš uzdravenie. Možno ako Samaritán sa plný vďačnosti vrhneš Ježišovi k nohám a budeš zvelebovať Boha. Nech sa tak stane. Amen.

Na stiahnutie

9. 10. 2016.doc

Návrat späť