Zamyslenie na 26. nedeľu v cezročnom období: Dve strany mince

Nemám čo písať. Zobrať si Jakubov list a vytešovať sa, že konečne to tým boháčom ktosi naložil?

Ale veď aj ja som boháč. Boh ma obdaroval toľkými darmi... No kto má z nich úžitok?

Alebo príbeh z Knihy Numeri o tých dvoch chlapoch, čo neposlúchli Mojžiša, no Boh si ich našiel a prorokovali? Aký to má zmysel pre mňa dnes? Mojžišova túžba, aby všetci prorokovali, sa mi vidí úplne nereálna...

A Ježišove slová o tom, že si treba odťať ruku, nohu, vylúpiť oko... Komu sa dnes chce zriekať a bojovať o nejaké nebeské kráľovstvo, keď nám je na zemi celkom dobre?

Ani žalm mi nedáva nijaký dôvod niečo rozpisovať. Uznávam, že je pravdivý, ale dnes ma nepotešuje ani mi nič neosviežuje dušu. Som hneď ráno bez nálady, unavený. Tak načo sa siliť a čosi písať?

To je jedna stránka mince.

Tu je druhá.

Jakubovo upozornenie sa ma mohutne dotýka, hoci neoplývam materiálnym bohatstvom. No viem, že duchovne som bol nesmierne obdarovaný. Nesmiem a nechcem si nechávať pre seba to, čo je dané pre „všeobecný úžitok" (1 Kor 12, 7). Preto napríklad píšem tieto texty napriek tomu, že sa cítim tak, ako som napísal vyššie.

Obdivujem Mojžišovu veľkodušnosť. Vôbec sa vo svojom vodcovskom postavení (podobne v evanjeliu Ježiš) necíti ohrozený, ba naopak, túži, aby čo najviac ľudí, dokonca všetci boli naplnení Duchom a hovorili i konali Božie veci. Že je to nereálne? Hej, pre nás ľudí. Ale „Bohu nič nie je nemožné" (Lk 1, 37). Dám sa dnes Bohu k dispozícii, aby mohol hovoriť a konať aj cezo mňa.

Ježišove slová sú síce náročné, ale viem, že stojí za to bojovať o Božie kráľovstvo a budovať ho. Keď sa totiž pozriem do svojej minulosti a vidím, čo mi spôsobili mnohé situácie, keď som si „neodťal ruku" a „nevylúpil oko", je mi jasné, že také výčitky svedomia a následky na vzťahoch i na psychike (mojej aj iných) už nikdy nechcem niesť.

A slová responzória: „Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce"? Len pred pár dňami som takú útechu zažil. Prežíval som vnútornú únavu. Dostal som vtedy vnuknutie vyhľadať v Písme všetky verše, kde sa hovorí o únave. Nie je ich veľa. No dva z nich ma priamo osviežili. „Áno, opojím unavenú dušu a každú roztúženú dušu naplním" (Jer 31, 25). Ani netreba komentovať tento Boží prísľub. Hneď sa aj naplnil, úplne ma vzpružil. „Ježiš unavený z cesty sadol si k studni" (Jn 4, 6). Hneď som aj dostal vzor, čo robil unavený Ježiš. Sadol si ku studni. K Jakubovej studni. K praotcom. Už viem, v čom som robil chybu. Unavený som si niekedy sadol k televízoru. Alebo k pivu. Nie k zdroju života... Takže to musím zmeniť – najprv studňa (Písma, modlitba,...), potom možno aj pivko :-).

Každý z nás má takéto dve stránky. Ktorú dnes podporím v jej úsilí vyhrať nad tou druhou? Moja voľba je jasná. A tvoja?

Na stiahnutie

30. 9. 2018.doc

Návrat späť