Zamyslenie na 2. adventnú nedeľu

Vyslovene som sa tešil na písanie tohto textu. Už týždeň si nosím v srdci modlitby tejto nedele a vynárajú sa vo mne obrazy, ktoré sa pokúsim nejako tu sformulovať.

Prvý obraz sa spája so slovom „nedopusť". V mojich spomienkach je tento výraz spojený najmä so situáciami, keď niekto apeluje na iného, aby prejavil svoju moc či autoritu a niečo v nijakom prípade, za žiadnu cenu nedovolil. Pritom ten, ktorý o to žiada, vie, že nie je v jeho silách stým niečo urobiť, pričom si myslí, že ten druhý takú moc má. „To nesmieš dopustiť!"

A presne to vnímam v prosbe modlitby dňa Druhej adventnej nedele: „Bože, nedopusť!" Akoby sme vyznávali, že síce veľmi chceme, ale nemáme síl, nie je to v našej moci. A čo to teda nezvládame? Nuž starosti o pozemské veci. V češtine je to možno trefnejšie vyjadrené slovami pozemské zájmy. My veľmi dobre vieme, že každý deň žijeme v tomto svete a že nás naše úlohy pohlcujú, vťahujú atak zamestnávajú, že neraz si večer (ak vôbec) len vzdychneme a vyznáme: „Bože, opäť celý deň bez teba." A pred očami nám prebieha film celého dňa – vstávanie, hygiena, jedenie, cesta do práce či školy, práca či štúdium... Nekonečný kolotoč. A práve do tohto kolotoča túto nedeľu voláme Boha – nie aby nás z neho vyslobodil, ale aby v ňom bol snami. Aby sme všetko, čo nás môže pohltiť, využívali na priblíženie sa k nemu. Aby sme všetko (a to myslím doslovne!), čo robíme, nejakým spôsobom vnímali ako budovanie nebeského kráľovstva – ako kráčanie v ústrety Ježišovi Kristovi.

K takej prosbe je veľmi trefné aj oslovenie Boha – všemohúci a milosrdný. Na jednej strane vyznávame, že Boh ako všemohúci to naozaj môže urobiť – „nedopusť", na druhej strane sa dovolávame jeho milosrdenstva, lebo vieme, že nám to nejde.

Prečo to však potrebujeme? Aký je dôvod nášho volania? Túžba po niečom väčšom ako po pozemských veciach. Áno, ochotne pracujem, študujem, pomáham, ale za tým vidím čosi viac – spoločenstvo s Ježišom. Nielen na chvíľu, pri svätej omši či modlitbe, ale večné. Preto prosíme zároveň o dar nebeskej múdrosti – lebo len ľudská múdrosť nás povedie iba k pozemským túžbam a cieľom. „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!" (Lk 12, 19). A na takú múdrosť Boh človeku hovorí: „Blázon!" (v. 20). Ale Božia múdrosť – to je iné kafé!

Druhý obraz sa mi spája s modlitbou po prijímaní. Hovorí sa v nej, že Boh nás nasýtil duchovným pokrmom. Anaša odpoveď je Amen. Stop! Čo znamená slovo amen? „Tak je, tak nech sa stane." Počas nedeľnej svätej omše, ak som dobre počítal, vyslovujeme amen najmenej deväťkrát. A vyslovujeme ho neraz bezducho, bez vnímania obsahu. Napríklad po tejto modlitbe by mali ostať ticho, neodpovedať všetci tí, čo kvôli hriechu, ľahostajnosti či nevere neprijali Ježiša v Eucharistii. Potrebujeme sa naučiť byť pravdiví – ak nás Boh nenasýtil (našou vinou), nemôžem hovoriť pri takej modlitbe Amen.

Pokračovanie je láskavejšie J. Táto modlitba totiž hovorí, ako sa môže stať skutočnosťou prosba z prvej modlitby – „aby nám starosti o pozemské veci neprekážali". Lebo účasť na tejto sviatosti nás učí „správne chápať pozemské veci a milovať hodnoty nebeské". Aj keď sme na jednej strane slabí a neraz voláme „nedopusť", na druhej strane nám Boh dáva prostriedky, ako v spolupráci sním predsa len možno mať pohľad upretý vyššie... Čiže aj keď som na dnešnej svätej omši nebol nasýtený, Boh mi ukazuje, čo môžem urobiť, aby už najbližšia omša bola pre mňa hostinou, kde budem aj jesť – môžem si urobiť poriadne spytovanie svedomia (posledne som si ho robil vo vlaku, kde mi Boh počas trojhodinovej cesty odhaľoval, čo všetko som nevidel ako svoje zlyhanie), poriadne všetko oľutovať, potom sa poriadne vyspovedať a dať sa nasýtiť

Všimnite si, že čo robí Ján v dnešnom evanjeliu – hovorí ľuďom, že ich nezachráni to, že sú potomkami Abraháma, ale príde ktosi väčší... Nie je podstatné to pozemské, ale nebeské. Preto potrebujeme Božiu múdrosť, preto potrebujeme milovať nebeské hodnoty. A prvé čítanie akoby idylicky skicovalo, ako môže vyzerať svet, keď človek pri svojej každodennej práci nezabúda žiť s Bohom.

Skúsim modlitbu tejto nedele trochu parafrázovať: „Bože, varenie, pranie, jedenie, upratovanie, písanie, čítanie, počítanie, rysovanie, kopanie, murovanie, utrpenie... ma neraz odvádza od teba. Ale vyznávam, že ty môžeš všetko. Preto to nedopusť. Buď v každej mojej práci so mnou. Prosím ťa aj o milosrdenstvo a zhovievavosť, lebo vlastné sily mi na život pre nebo nestačia. Zároveň verím, že tvoja múdrosť to môže zmeniť. Daj mi ju, prosím, aby som žil viac – tu i naveky – s tvojím Synom Ježišom. Prosím spojený sním."

Môžeš na to povedať amen, tak nech sa stane?

A tu je oficiálna modlitba dňa Druhej adventnej nedele:

Všemohúci a milosrdný Bože, nedopusť, aby nám starosti o pozemské veci prekážali ísť v ústrety tvojmu Synovi, ale nech nás dar nebeskej múdrosti privedie do spoločenstva sním. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Na stiahnutie

8. 12. A4.doc

Návrat späť