Zamyslenie na 11. nedeľu v Cezročnom období: Nesplnené úlohy

„Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom" (1 Kor 12, 3b).

Izraeliti boli vyvolený národ. Nie však preto, aby boli na to pyšní, ale mali mimoriadne a osobitné poslanie, ktoré im Boh oznamuje slovami: „Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom" (Ex 19, 6a). Čo tieto slová znamenajú?

Formulácia „kráľovstvo kňazov" označuje, že všetci členovia tohto kráľovstva sú kňazmi – sú teda povolaní prinášať obety a ohlasovať Božie posolstvá. Komu? V prvom rade sebe samým, no najmä všetkým národom, nielen okolitým. A slová „svätý národ" nevyjadrujú ani tak, že majú žiť bez hriechu, ako dnes chápeme (nie celkom správne) svätosť, ale že majú žiť radikálne iným spôsobom ako iní. V kladnom význame. Teda svojím štátnym usporiadaním, zákonmi, mravmi mali vysoko prevyšovať iné národy, aby tie spoznali, že tak nežijú vlastnou mocou, ale mocou svojho Boha.

Žiaľ, Izraeliti túto úlohu nezvládli. Zamerali sa na seba a svoje vyvolenie, nie však na ľudí a národy okolo seba. Tie vnímali ako pohanské a nepriateľské. Pokladali ich za objekt svojej nenávisti, vyhasol v nich misijný, kňazský duch; zamerali sa na svätosť zákonnícku, nie svätosť srdca.

Ale vieš, že slová o vyvolenom rode, kráľovskom kňazstve, svätom národe cituje aj svätý Peter a vzťahuje ich na Cirkev (2 Pt 2, 9)? Úloha, ktorú dostal Izrael, je teraz daná nám!

Krstom som dostal účasť na Kristovom kňazstve a som povolaný prinášať obety a ohlasovať Božie kráľovstvo. To prvé ešte možno ako-tak zvládam, keď pri rannej modlitbe obetujem Bohu začínajúci deň. Ale to druhé? Ako vyzerá moje ohlasovanie? Vidia ľudia okolo mňa – rodina, susedia, kolegovia v práci –, že žijem ináč ako ľudia, ktorí nemilujú Boha?

Svätý Pavol v Liste Rimanom našu úlohu ohlasovania konkretizuje: „...ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista" (5, 11). Tak toto je už iná káva! Chváliť sa Bohom je niečo, čo som počul len z úst niekoľkých ľudí. Ale je to súčasť nášho vyvolenia, je to naše poslanie!

Vieš, aký je môj Boh? Minulú nedeľu som pri svätej omši čítal prvé čítanie. A pri vete: „Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný" (Ex 34, 6) mi stislo hrdlo a takmer som nedočítal. Lebo akoby v jednom okamihu mi prebehol v srdci môj život a bolo mi úplne jasné, že presne takýto je môj Boh. Že tá veta je o vzťahu Boha ku mne. Takýmto Bohom sa chválim.

Ale tým nepokladám svoju úlohu za splnenú. Viem, že až do posledného dychu mám prinášať obety, ohlasovať Božie diela a chváliť sa svojím Bohom. Kiež by som raz mohol zomierať s vedomím, že som túto svoju úlohu do poslednej bodky splnil...

„Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte" (Mt 10, 8).

Na stiahnutie

14. 6. 2020.doc

Návrat späť