Zamyslenia na sviatok Krst Krista Pána: Láska Cirkvi

Tento týždeň ma veľmi oslovila v Cirkvi jedna vec – samotný pápež mal svätú omšu za obete útoku v Paríži.

Zachvelo sa mi srdce hrdosťou i radosťou, keď som počul túto správu. Svätý Otec sa modlil za tých, ktorí svojou prácou (videl som na internete niektoré ich karikatúry, sú hrozné!) na Cirkev pľuli, hanobili ju, vysmievali sa zo všetkého, čo nám je drahé. Prosil Boha o milosrdenstvo pre nich. Potrebuje svet ešte väčší dôkaz (ak už neberie Ježišove slová na kríži: „Odpusť im..."), že nenávidíme hriech, ale milujeme hriešnika? Potrebujeme my sami ako kresťania lepší príklad, ako sa stavať voči zlu? Nie preklínaním, ale žehnaním (pozri napr. Rim 12, 14 alebo 1 Pt 3, 9); nie odsúdením, ale vzývaním Božieho milosrdenstva. Veď každý hriešnik (aj ty a ja) je Božie dieťa a Boh ho chce spasiť (Ez 18, 23).

Pri tejto udalosti sa znovu potvrdili slová Písma: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (Rim 5, 20). Na jednej strane hriech vrahov i zavraždených, na druhej strane modlitby miliónov kresťanov za jedných i za druhých. Na jednej strane aj mienkotvorné noviny uverejňovali karikatúry, ktoré by bežne do novín nikdy nedali (a tak rozširovali zlo), na druhej strane možno práve tie karikatúry, no najmä príklad Svätého Otca viedli mnohých veriacich k vzývaniu Božieho milosrdenstva. Zlo nikdy nepremôže dobro.

Je koniec Vianočného obdobia. Je smutné, že pre svet sa končí takouto tragédiou. No pre nás sa nekončí. Ježiša v srdci máme stále. Pri krste sme dostali nový život a žijeme v Božom kráľovstve. Sme vo svete, ale nie zo sveta. Krstom Boh uzdravil našu prirodzenosť, zranenú prvotným hriechom, a dal nám moc víťaziť nad zlom, diablom. Dal nám zbraň – lásku. Ako sa spieva v jednej piesni: „Môže láska, ani za zbraň nepokladaná, vydobyť kráľovstvo nebeské!"

A našou úlohou je túto zbraň používať, lásku žiť. V malých i veľkých veciach. V úsmeve na dedka, ktorý v noci pošpinil posteľ a treba všetko prezliekať, prať a umývať, čo je v podstate malá vec. Aj v modlitbe napríklad za tých, čo nás obviňujú z nenávisti k homosexuálom. Nemajú pravdu, no dokazovať to budem tak, že ich budem milovať. Predovšetkým modlitbou. Mne pri nej veľmi pomáha predstava, že s tým človekom, ktorý srší nenávisťou voči Cirkvi a obviňuje ju zo všetkého zla, chcem byť raz v nebi, lebo Boh ho tam chce mať (pozri 1 Tim 2, 3 – 4) . Ako tam s ním budem, ako ho už tu nebudem mať rád? A ak ho nebudem mať rád, budem môcť byť v nebi ja?

Keď som dopísal text na minulú nedeľu a odoslal ho na zverejnenie, pri čítaní knihy redemptoristu Bernharda Häringa Soľ a svetlo som natrafil na citát pápeža Jána XXIII.: „Po každom hriechu sa obrátim k Bohu s úkonom kajúcnosti a s obrovskou dôverou a potom poviem: ,Ján, pokračuj, akoby ťa pobozkal Ježiš.‘" Toto je veľmi dôležité pre každého, kto prijal krst – nezotrvávať v hriechu. Len tak sa môže môj život točiť okolo Ježiša a môžem mu byť podobný. Ak zostávam v hriechu a ľútosť odkladám na najbližšiu spoveď, tak sa môj život točí okolo hriechu. Nemám jasný pohľad na veci, na ľudí, na udalosti, lebo mi zrak duše i mysle zahaľuje mrak zla, ktoré ma poškvrňuje. Keď sa ho zbavím, začínam vidieť jasnejšie a stávam sa vnímavejším na Božie vedenie, zmýšľam ak Ježiš Kristus... (Flp 2, 5 – 8).

Aj dnes ťa chce Ježiš pobozkať. Zakaždým, keď sa k nemu obrátiš s ľútosťou nad zlyhaním, ale aj pri každom vyznaní lásky, úsmeve, dobre, ktoré vykonáš. Nech ťa vedomie Ježišovej túžby byť s tebou vedie k oslave Boha, ktorý prišiel zachrániť hriešnikov. „A ja som prvý z nich" (1 Tim 1, 15).

Sláva tebe, Pane, sláva tebe!

Na stiahnutie

11. 1. 2015.doc

Návrat späť