Zamyslenia na 25. cezročnú nedeľu: Život vo vinici
V každom prípade je jasné, že prácu vo vinici nemôže zvládnuť jeden človek. Jej majiteľ potrebuje dať dokopy partiu ľudí, ktorí tú prácu oddrú spolu. Ani prácu v Cirkvi, ktorá je Pánovou vinicou, nemôže zvládnuť jednotlivec. Preto si Boh povoláva mnohých ľudí a každému dáva jedinečnú úlohu. Nám, čo už vo vinici pracujeme, pritom hovorí, aby sme sa radovali z každej novej sily, ktorá prichádza na pomoc. Pričom naša radosť nemusí byť ani tak z toho, že budeme mať menej roboty (lebo mám taký pocit, že v Pánovej vinici neplatí: čím viac ľudí, tým menej práce pripadá na jedného), ale najmä z toho, že ktosi počul Pánovo volanie a uveril mu...
Pánova vinica je spoločenstvo, kde každý vkladá svoje talenty a schopnosti, aby bola čoraz krajšia a najmä úrodnejšia. Kde sa navzájom radujeme z úspechov iných a dávame to aj najavo. Teda žiadne zazeranie a šomranie...
Veľmi by som chcel, aby sme sa to naučili, aby sme mali takého ducha radosti zo šťastia iného. Viem, že nasledujúci príklad (nie celkom vymyslený) je pritiahnutý za uši, ale môže byť veľmi dobrou ilustráciou toho, na čo myslím. Predstav si, že ideš na spoveď. Vyznáš všetky svoje hriechy, oľutuješ ich, dostaneš rozhrešenie a vychádzaš vonku. A tam ťa víta zástup ľudí, ktorí nadšene kričia, volajú Bohu na slávu, blahoželajú ti... Udivene sa pozeráš, čo sa to deje. Vtedy prichádza najváženejší muž miestneho spoločenstva a hovorí ti: „Priateľu, my všetci sme sa zišli osláviť tvoje zmierenie sa s Bohom. Lebo tým si prispel ku kráse a dokonalosti nášho spoločenstva, ktorého si členom. Všetkým sa nám uľavilo a zažili sme uzdravenie vzťahov, keď si vyznal svoje hriechy a Boh ti odpustil. Blahoželáme ti a pozývame ťa radovať sa s nami. A pozri, už je v spovednici ďalší hriešnik. Modlime sa zaň, aby sa dobre vyspovedal, a nadšene ho privítajme, keď odtiaľ vyjde, lebo zažijeme ďalšie očistenie a uzdravenie."
Pochopil si, o čo mi ide? O uvedomenie si, že ako Pánova vinica sme navzájom pospájaní. Sme naštepení na vinič, sme súčasťou Božej stavby, sme údmi Kristovho tela, sme členmi Božej rodiny. Moje dobré skutky, ale aj moje hriechy ovplyvňujú celú Cirkev. Aj tvoje. Nik z nás nie je izolovaný. Práve naopak, každý každého v Cirkvi ovplyvňuje svojím životom. Nijaké moje rozhodnutie nie je len moja vec. Čokoľvek robím, buď tým Cirkev, teda Krista a jeho deti, budujem, alebo ju zraňujem.
V súvislosti s tým som si nedávno uvedomil jeden z hlbších dôvodov, prečo neraz šomreme na našich kňazov či biskupov. Nuž nevnímame ich ako otcov v rodine. A ani oni sa tak neraz k nám nesprávajú. Jednoducho nemáme vzájomný vzťah, taký obyčajný, ľudský. Ako príklad mi prišlo na um, koľkí kňazi neoznámia vo svojej farnosti, že idú na dovolenku alebo na dva-tri dni mimo farnosť. Jednoducho zmiznú a zrazu je namiesto nich pri oltári ktosi iný. Bez slovka vysvetlenia. Keby to urobil otec v rodine, určite by bol z toho poplach, plač, strach, výčitky... A či farnosť nie je rodina, ktorá si zaslúži, aby jej otec povedal svojim deťom čo robí, kde ide, kedy sa vráti...?
Keď pán vinice dnes rozdáva mzdu, žiada od všetkých celkom obyčajnú vec – ľudskosť. Byť k druhému pozorný, láskavý, uznanlivý, dobroprajný, štedrý... Aby sme žili v rodine. V Božej rodine. Veľa šomrania a kritiky by sa stratilo, keby sme si to pri svojom konaní uvedomovali a odmietli všetky zaužívané stereotypy („čo teba do toho", „to je moja vec", „ja to zvládnem sám"...), ktoré nás od ľudí a následne aj od Boha izolujú. Sme povolaní byť a žiť spolu. Tak si robme navzájom radosť. Radosť v Pánovi!
Nakoniec už len jedna úžasná správa: Boha možno nájsť (pozri Iz 55, 6 – 9)!!!
Všemohúci Bože, všetky ustanovenia posvätného zákona zhrnul si do prikázania lásky k tebe a k blížnemu; daj nám silu plniť tvoju vôľu, aby sme tak mohli dosiahnuť večný život. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Na stiahnutie
21. 9. 2014 A4.doc
Vytvoril Viadon, s.r.o., generuje redakčný systém NetBase