Zamyslenia na 22. cezročnú nedeľu: Jasná cesta
Lebo aj náš národ je na podobnej ceste.
V roku 1972 vyšiel zrejme posledný dokument, ktorý priamo súvisel s koncilom: Ordo initiationis christianae adultorum (OICA, Obrad uvádzania dospelých do kresťanského života). V ňom je jasne napísaný postup, ako niekoho priviesť k Ježišovi a po prijatí vykúpenia ho viesť ku kresťanskej zrelosti. Celá cesta sa dá zhrnúť do troch slov: evanjelizácia, katechizácia a mystagógia.
Evanjelizácia znamená predstaviť človekovi Krista a vyzvať ho k osobnému prijatiu Ježiša ako Pána a Vykupiteľa. Katechizácia znamená predstaviť človeku, ktorý uveril Ježišovi, základné pravdy viery, ale nielen ako informácie, ale ako spôsob života. A mystagógiu by sme možno nazvali formáciou, pri ktorej človek čoraz hlbšie vstupuje do tajomstiev kresťanstva, predovšetkým sviatostí, a každodenne ich prežíva vo svojom bežnom živote.
Myslím si, že s čistým svedomím môžem povedať, že tento postup takmer bez výnimky nedodržiavame. Stretol som x kňazov (a to nehovorím o laikoch), ktorí mi rovno povedali, že nevedia, ako evanjelizovať. Učia náboženstvo, ale len ako predmet, teda nekatechizujú. O mystagógii počuli len pri štúdiu teológie a nikdy ňou neprešli. A pretože platí, že nemôže dať, kto sám nemá, tak mystagógiu vo svojej praxi jednoducho vynechávajú.
Práve preto potrebujeme prejsť touto cestou. Všetci. Počnúc biskupmi, cez kňazov po všetkých, ktorí sa relatívne aktívne zúčastňujú života Cirkvi. Prečo? Aby sme neboli bezradní, keď máme na tejto ceste ku Kristovi sprevádzať iných, ktorí síce sú pokrstení, ale žijú ďaleko od Boha i Cirkvi. A aby sme oslovili aj tých, čo sú neveriaci – lebo ich milujeme a túžime byť s nimi v nebi... Zatiaľ je to totiž tak (asi takmer všade), že nikto nikoho nevedie. Sme ako rozptýlené ovce bez pastiera. Kŕčovito sa držíme prvých piatkov, lebo to je asi jediné, čo ešte ako-tak funguje.
Nebudem písať dôkazy svojich tvrdení. Stačí sa pozrieť na prípravy na birmovku a na jej výsledky; na prípravu na prijatie sviatosti manželstva a na jej výsledky; na deti po prvom svätom prijímaní a na ich prítomnosť v kostole... Tiež na čoraz menej povolaní ku kňazstvu i k zasvätenému životu...
Prosím, berte tieto moje slová ako Jeremiášov výkrik. Tieto myšlienky si nosím v srdci už veľmi dlho, no už nevládzem mlčať... Jednoducho niet času stále hľadať (ako to neraz vidíme, keď kňazi skúšajú rôzne modely prípravy na birmovku, ale nie sú ochotní začať evanjelizáciou). Cirkev nám predstavila jasnú a overenú cestu. Ak skutočne veríme Bohu a Cirkvi, tak sme povinní kráčať po nej. Ináč len psychologizujeme a ľudí unavujeme ustavične novými požiadavkami, ktoré nie sú ničím iným ako ťažkým a neznesiteľným bremenom.
Takže aká je cesta? Prejdi evanjelizáciou a sám potom začni evanjelizovať. Tu je návod:
Svätý Otec František v jednom twíte veľmi jasne a stručne povedal, čo znamená evanjelizovať – radostne a s nadšením svedčiť o tom, kto som a čomu verím. Aby si však mohol evanjelizovať, musíš patriť Ježišovi. Celým srdcom a celým životom. Je to veľmi jednoduché. Pomodli sa nasledujúcu modlitbu, ktorá pápež František dal do 3. odseku svojej exhortácie Evangelii gaudium: „Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia." Ver, že Boh tvoju prosbu vypočul a splnil!!! Teraz nastanú v tvojom živote významné zmeny – Ježiš bude vo všetkom na prvom mieste. Nepôjde to bez boja – zlý bude zúriť, že ťa stratil. Ale ty sa neboj, Ježiš je s tebou. Bude ťa chrániť i viesť. Len sa ho pýtaj: „Pane, môžem to či ono urobiť? Budeš mať z toho radosť?" Nikdy nerob to, čo by sa Ježišovi nepáčilo – hoci ťa to môže stáť veľa. A ak by si zlyhal (čo sa takmer určite stane), neboj sa vrátiť, prosiť o odpustenie a znova otvoriť srdce Ježišovi – robí sa to modlitbou, teda rozprávaním sa s Ježišom. Ideálne by bolo, keby si mal človeka, ktorý by ťa to učil.
Nasleduje katechizácia. Nepokrsteného má priviesť k prijatiu iniciačných sviatostí (krst, birmovanie, Eucharistia), už pokrsteného k tomu, aby sviatosti, ktoré kedysi prijal, ale nežil, v ňom ožili. Musí prebiehať nielen ako informovanie o pravdách viery, ale – a to predovšetkým – ako prezentácia spôsobu života, spojená so sprevádzaním tých, ktorí sú katechizovaní, na ich ceste viery.
A napokon mystagógia – vovádzanie do kresťanských tajomstiev. Znamená to predstavenie sviatostí už po ich prijatí a predstavenie významu spoločenstva Cirkvi. Jej cieľom je dospelý kresťan. Čo ho charakterizuje? Päť vlastností: Prežíva modlitbu ako každodenný rozhovor s Bohom. Vie sa samostatne sýtiť Božím slovom. Žije sviatostným životom. Svoje kresťanstvo prežíva v (malom) spoločenstve živých kresťanov. Aktívne a zodpovedne slúži (konkrétnou službou) v Cirkvi i v spoločnosti.
Prešiel som touto cestou (tu som ju opísal len veľmi stručne a schematicky) v podmienkach totalitnej spoločnosti, viedol som po nej iných a viem, že je účinná. Nepoznám inú. A ani Cirkev, lebo v OICA nám predložila práve túto.
Tak dokedy budeme hľadať iné cesty, dokedy budeme ako Peter, ktorý radí Ježišovi, aby sa vyhol krížu?
Všemohúci Bože, prameň všetkého dobra, zaštep nám do srdca lásku k tebe a posilňuj našu synovskú oddanosť, aby sa v nás dobro vzmáhalo a pod tvojou otcovskou opaterou bezpečne sa uchovalo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Na stiahnutie
31. 8. 2014 A4.doc
Vytvoril Viadon, s.r.o., generuje redakčný systém NetBase