Zamyslenia na 2. adventnú nedeľu: K srdcu
chceli katechétku zatiahnuť do rozhovoru, aby sa nemuseli učiť. Tak jej položili otázku: „Povedzte, ako niekto vie, že má vstúpiť do kláštora?" A sestra pokračuje: „Na odpoveď, dnes už mojej spolusestry, asi nikdy nezabudnem. Zahľadela sa. Potom sa postavila a povedala: ‚To je vtedy, keď vám pri mene JEŽIŠ začne biť srdce tak trocha inak.‘"
Nádherné a výstižné! A nielen pre povolanie k zasvätenému životu, ale vôbec pre život kresťana, človeka, ktorý miluje Ježiša. To isté môžeme nejako prežívať aj dnes, keď prorok Izaiáš reprodukuje výzvu Boha: „Potešujte môj ľud... Hovorte k srdcu Jeruzalema..." (Iz 40, 1 – 2).
Čím máme potešovať? Čo máme hovoriť, aby sa to dotýkalo srdca človeka, ktorému sa prihováram? Prorok pokračuje: „...že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina."
Každé srdce potrebuje počuť slová útechy. Aj srdce biskupa, aj srdce kňaza, aj srdce každého laika. Všetci totiž zlyhávame v konaní dobra, ako to pri každej svätej omši vyznávame: „...myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého." Ak by pre naše zlyhania nebolo slov útechy, ak by sme si museli svoje previnenia vliecť celý život, bola by to neznesiteľná ťarcha. Hm, niekto mi teraz môže namietnuť, že celé kresťanstvo akoby bolo len o hriechu. Nie, nie je. Hriech je v kresťanstve okrajová záležitosť, v konečnom dôsledku bezvýznamná. Podstatou je to, že sa skončilo naše otroctvo, že je odčinená naša vina! Že je riešenie, ktoré je dokonca zadarmo a aplikovateľné na každé zlyhanie! Nie je nič, čo by presahovalo Božie milosrdenstvo!
Veríš tomu? Napĺňa ťa radosťou poznanie, že je „odčinená tvoja vina", že je „koniec tvojmu otroctvu"? Nepýtam sa, či to tak cítiš, lebo cítiť to nemusíš. Ale či tomu veríš a či podľa toho žiješ. Pre toho, kto tejto radostnej zvesti verí, je každá spoveď nádhernou slávnosťou Božieho milosrdenstva, potešením srdca, ktoré počuje nádherné slová oslobodenia z otroctva: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov..."
To je jedna časť – naše prijatie oslobodenia a slov potešenia. Druhá časť je naše svedectvo a naše slová potešenia. Veď koľko ľudí okolo nás nezakúša ten krásny pocit oslobodenia. Ani pri spovedi. Lebo neveria Božiemu milosrdenstvu. Nie preto, že by nechceli veriť. Možno sa denne modlia aj korunku k Božiemu milosrdenstvu. Ale neuvedomujú si súvislosť medzi vzývaním Božieho milosrdenstva a životom podľa svojej viery. Ich najčastejšou otázkou je: „Ktovie, či mi Pán Boh odpustil?" Keďže sú uväznení vo svojej neistote ohľadom Božieho milosrdenstva, ostávajú stáť a len ťažko môžu napredovať vo viere, lebo ich držia spomienky na ich hriechy – ktoré Pán Boh už dávno zabudol (pozri napr. Iz 44, 25).
Nuž a práve títo ľudia potrebujú naše svedectvo, naše slová povzbudenia, potešenia. Pros Ducha Svätého o správne slová pre ľudí, ktorí sa zo svojho kresťanstva neradujú, lebo sa nechali presvedčiť, že kresťanstvo je o hriechu, nie o milosrdenstve a láske. Povzbuď ich k ďakovaniu za odpustenie toho konkrétneho hriechu, ktorý už vyznali, ale ktorý sa im v mysli stále vracia. Tak premôžu diablovo pokušenie, ktorý nechce, aby sme sa radovali z oslobodenia, preto nás stále obviňuje, hoci náš hriech je už dávno Bohom zabudnutý.
Pros Ducha Svätého, aby ti dal slová, ktoré budú hovoriť k srdcu tvojho brata či sestry. Možno použi slová, ktoré niekedy prehovorili k tvojmu srdcu. Možno najprv pozoruj vlastné srdce, či ti pre mene Ježiš bije ináč... (Ak áno, to neznamená automaticky, že máš povolanie k zasvätenému životu, najmä aj žiješ v manželstve :-)) A potom s vierou a láskou povedz toto vzácne a mocné meno niekomu, kto je ubitý, unavený, znechutený... Povedz ho svojmu biskupovi, svojmu kňazovi, svojej manželke či manželovi, svojim deťom či rodičom... A pozoruj, ako sa im rozžiari tvár, keď zakúsia moc mena Ježiš.
Na stiahnutie
7. 12. 2014 A4.doc
Vytvoril Viadon, s.r.o., generuje redakčný systém NetBase