Zamyslenia na 12. cezročnú nedeľu: Je ti to jedno?

Čítal som dnes v správach ohľadom rokovaní s Gréckom, že ľudia majú veľké obavy z toho, čo by mohla priniesť budúcnosť.

Niekedy mám dojem, že takáto veta by mohla byť v takmer každej správe. Dokonca aj o počasí...

Aj apoštoli mali obavu o svoju budúcnosť, o najbližšie minúty svojho života. Ešte že si spomenuli, že kdesi vzadu na lodi spí Ježiš... Ich budenie asi nebolo najpríjemnejšie, lebo prvé slová, čo mu povedali, boli výčitkou: „Nedbáš...?" Veľmi sa mi páči český preklad tejto vety: „Je ti jedno...?"

O čo sa bojím vo svojom živote ja? Neviem, či sa teraz o niečo bojím osobne, skôr by som vedel vymenovať svoje mnohé obavy z minulosti, ktoré sa však všetky pominuli. A môžem svedčiť, že Božím zásahom... Že Boh sa v mojom živote akoby prebudil a priniesol utíšenie a pokoj, zároveň budúcnosť, ktorú teraz naplno prežívam. Keď raz budem písať posledné zamyslenie pre diecéznu stránku, možno napíšem svoje svedectvo... O smrti a živote. O hriechu a oslobodení. O blúdení a nájdení...

Písanie som musel prerušiť, prišiel sused, už starý človek, že mu opitý syn leží kdesi u suseda, ktorý ho našiel ležať na ceste. A to je ešte len desať hodín dopoludnia. Dostať ho domov, vyzliecť, umyť, obliecť do suchého, uložiť do postele s vedomím, že keď sa trochu spamätá, tak o tri-štyri hodiny pôjde znovu popíjať a večer nás možno čaká tá istá tortúra. Ako veľmi v ňom milovaný Ježiš trpí! Možno ani nie pre opilstvo, ako pre ponižovanie ľudskej dôstojnosti... Nevolám v tejto situácii: „Pane, nedbáš...?", lebo viem a verím, že Ježiš je v tom všetkom s nami... Je to kríž na ceste s ním...

Predsa však v sebe vnímam jednu obavu, ktorú asi najlepšie vystihuje starý vtip. Pri hlasovaní sa predsedajúci schôdze pýta: „Kto je za?" Nikto nič. „Kto je proti?" Opäť bez odozvy. „Komu je to všetko jedno?"...

Ježišovi nebolo jedno, že sa apoštoli boja. Utíšil búrku aj ich strach. Tak sa to deje v celých dejinách, hoci tie miestne búrky neraz zdanlivo zmätú celé spoločnosti, komunity, farnosti. Boh sa totiž nevnucuje a ak niekde ľudia o neho nemajú záujem, nerobí im násilie. (Zimomriavky mi idú po tele, keď si túto vetu čítam. Je v nej hrôza z toho, že Boh môže odísť...) Ako to ktosi nedávno napísal v súvislosti s Európou, že možno o pár desiatok rokov ju prevalcujú iné kultúry či náboženstvá, lebo Boha nechceme, veď máme peniaze. A tí, čo peniaze nemajú, tiež nehľadajú Boha, ale cesty, ako sa k peniazom dostať...

Ale aby som nebol ako chlap z iného vtipu, kde hovorí: „My sme si s manželkou podelili zodpovednosť. Ona sa stará o drobnosti – dom, deti, auto, opravy,... Ja mám na starosti väčšie problémy – globálne otepľovanie, vojny...", musím povedať, že asi nikto z nás Európu pred úpadkom nezachráni. Ale ty a ja môžeme pomôcť k tomu, aby nezahynula moja rodina, aby prekvitala naša farnosť, aby rástla naša diecéza. Každý človek môže svojou svätosťou (= životom pre Boha) prispieť k zmene sveta. Toho svojho malého, ale v konečnom dôsledku aj toho veľkého. Len musím mať Boha na prvom mieste vo všetkom. V myslení, hovorení, konaní...

Ak sa toho bojíš, volaj na Ježiša. Už si niekedy kričal o pomoc? Ak nie, zrejme je ten čas tu. Volaj a neutíchaj! „Lebo iného pomocníka okrem neho v súžení nemáme..."

* * *

Rád by som však „iného pomocníka" pripomenul. V sobotu 27. júna slávia redemptoristi po celom svete sviatok Matky ustavičnej pomoci. Tento rok mimoriadne slávnostne, lebo zároveň začínajú Rok Matky ustavičnej pomoci, ktorý vyhlásili pri 150. výročí toho, ako im pápež Pius IX. zveril túto ikonu so slovami: „Urobte ju známou po celom svete." Mária je Matka, vždy ochotná pomáhať. Prosme ju vytrvalo o pomoc, aby nikomu v Cirkvi na žiadnej úrovni (rodina, spoločenstvo, farnosť, diecéza...) nikomu nič nebolo jedno... Potom nás Boh nenechá napospas ľahostajnosti...

Na stiahnutie

21. 6. 2015.doc

Návrat späť