Zamyslenia na 11. cezročnú nedeľu: Obdiv a údiv

Ak čítaš tieto texty pravidelne, tak mám otázku: Ako sa v tvojom živote tento týždeň objavil obraz Cirkvi. Plakal si, žialil a zasahoval?

Dnešné liturgické texty môžeme vnímať ako ponuku opäť byť obrazom Cirkvi, ale z iného uhla pohľadu – Cirkvi, ktorá kontempluje. „V každodennej reči sa pojem kontemplácie používa, aby označil dlhšie pozeranie sa na niečo, pozorné pozorovanie niečoho, čo spôsobuje údiv alebo obdiv: pohľad na peknú prírodu, hviezdnaté nebo, obraz, pomník, panorámu. Tento pohľad, ktorý dokáže zachytiť krásu a nechať sa ňou preniknúť, môže ísť ďalej ako je to, čo práve kontemplujeme, môže nás pobádať hľadať autora krásy (pozri Múd 13, 1 – 9; Rim 1, 20). Je to pohľad, ktorý v sebe obsahuje niečo, čo vidí ďalej ako dokážu oči... Je to pohľad, ktorý intenzívne komunikuje, vyjadruje vzťah, hovorí o tom, čo jeden pre druhého znamená" (Kontemplujte 4).

A tak môžeme s otvorenými ústami vnímať kráľa Dávida, ktorý na vrchole svojej moci počúva proroka Nátana, ako ho usvedčuje zo zločinu. Nedal ho zabiť, ale vyriekol nečakanú vetu: „Zhrešil som proti Pánovi" (2 Sam 12, 13). A touto jedinou vetou, týmto priznaním dosiahol odpustenie svojho hriechu. Dnes tomu hovoríme, že vyznal, ľutoval a konal pokánie.

A poďme sa teraz s obdivom i údivom pozrieť na evanjelium. Môj obdiv patrí Ježišovi a hriešnici. Obaja prežívajú vzťah lásky, ktorý stojí na milosrdenstve a prijatí odpustenia. Keď sa na nich pozerám, mám pocit, akoby okolitý svet pre nich neexistoval. Ježiš sa pokojne pozerá na ženu, ktorej odpúšťa hriechy. A žena sa s bázňou dotýka jeho nôh, aby mu prejavila vďačnosť za očistenie srdca. Ježiš však rukou akoby naznačoval Šimonovi, nech mlčí a neruší. A tu môj obdiv prechádza do údivu – Šimon totiž mlčí len navonok, nie vo vnútri. Nevidí vzťah lásky, ale prežíva pohoršenie. Nevníma Ježišovu lásku, ale hriech ženy vidí veľmi jasne. Ako je to možné?

Keď sme nedávno mali pomaturitné stretnutie, prišli na pretras aj naši bývalí profesori. Väčšina z nich je už vo večnosti, no zopár ich ešte žije. A ktosi so spolužiakov spomenul nášho dejepisára, ktorý vystupoval aj žil ako oddaný komunista. Dnes je už starký a pokiaľ vládze, chodí do kostola, kde rád sedáva v predných laviciach. Niekoľkým sa to nepáčilo, že je pokrytec. Videli hriech, nie odpustenie. Videli hriešnika, no nevideli pri ňom Ježiša. Tak veľmi sa neraz podobáme Šimonovi... Mrzí ma, že som ostal ticho...

Obdiv a údiv si často necháme ujsť, lebo sa zameriame na nepodstatné, lebo že sa kdesi ponáhľame. Mne sa to stáva bežne. A myslím si, že by som napísal celkom iný text, keby sa niečo nestalo. Pred týždňom som sa Pána pýtal, čo odo mňa očakáva. Povedal mi: „Oddych." Ja som však neoddychoval. Tak som už v nedeľu napoludnie cítil, že ma chytá nejaká viróza a veru som musel aj ležať. Ani teraz nie som ešte zdravý. Zrazu som mal čas kontemplovať. Možno by niekto zvonku mohol povedať, že som „čumel do plafónu", ale vnútro hľadalo krásu... A tak mi Pán Boh daroval výhľad z okna – zelený strom na pozadí sýtomodrej oblohy. Krása! Mohol som obdivovať... nielen krásu, ale aj jej Tvorcu. Dnes som po piatich dňoch ráno vyšiel do záhrady, ktorá sa tak rýchlo rozvíja do krásy. Budem ju kontemplovať a tešiť sa z pohľadu na Božiu krásu...

Medzi atribúty Cirkvi patrí aj schopnosť kontemplácie. Hľadieť s obdivom alebo údivom. Skús to, veď aj ty si súčasť Cirkvi, aj ty más v sebe schopnosť vidieť krásu, dobro a aj Tvorcu toho všetkého.

Na stiahnutie

12. 6. 2016.doc

Návrat späť