Zamyslenia na 11. cezročnú nedeľu: Ja a páčiť sa Bohu?

Milovaný Bože, ako ťažko sa mi „prerába" moje zmýšľanie. Keď dnes svätý Pavol hovorí, že sa mám usilovať páčiť sa Bohu,

tak to v prvej chvíli pokladám za nesplniteľnú úlohu. Ako sa ti už ja môžem páčiť? Viem však, že nehľadíš na výzor, ale na srdce. No keby si nebol Boh, tak by som ti povedal, že keby si vedel, čo všetko som už v živote pobabral, tak by si sa nikdy nechcel so mnou kamarátiť. No ty si Boh a vieš o tom všetkom. A napriek tomu (či práve preto) sa chceš so mnou kamarátiť a hovoríš mi, že sa ti páčim. (Niekedy som si myslel, že raz sa ti hádam budem páčiť, no ty ma uisťuješ, že sa ti páčim tu a teraz.) No prijímam to len vo viere na základe toho, čo viem o tebe zo Svätého písma. Keby som sa mal riadiť podľa svojich pocitov, tak sa neraz zahrabem pod čiernu zem, aby si nemusel trpieť pohľadom na mňa...

Ty si však úžasný. Keď si spomínam na niektoré udalosti z môjho života, vidím, ako si premieňal moje zmýšľanie a najmä môj pohľad na teba. Už nie si pre mňa perfekcionistický Boh, ktorý vyžaduje perfektnosť aj odo mňa, ale si Boh, ktorého môžem milovať, lebo aj ty miluješ mňa. Dokonca sa nemusím báť ani zlyhaní, lebo si ma naučil zakaždým prísť k tebe s vyznaním chýb a s ľútosťou, pričom tvoj Duch vo mne opäť a opäť obnovuje dôveru, že mi odpúšťaš a privíňaš k sebe.

Keď som dnes skoro ráno kráčal po ulici, povedal si mi, že sa ti páčim. Moja prvá reakcia bola a možno ešte dlho budeš taká ako vždy doteraz – „čo už sa ti môže na mne páčiť, nemôžem tomu veriť" –, no prechádzal som práve okolo kostola a ty, prítomný v Eucharistii, si ma presvedčil, že sa ti páčim nie pre moje dobré skutky či perfektný život, ale pre srdce, ktoré ťa túži milovať. Páčim sa ti, lebo si do mňa vložil svoj život a chceš, aby som ho žil. Zmenil si ma zo starého človeka, ktorý otročil hriechu, na nového, ktorý žije naplnený Ježišom a vedený tvojím Duchom.

Nie je to niečo, čo si uvedomujem každú chvíľku, ale či Ježiš nepovedal práve preto podobenstvo o semienku, ktoré klíči a rastie, pričom roľník o tom ani nevie? Aj vo mne je také semienko, ba skôr by som povedal, že je to teraz už niečo väčšie, rastlina, ker, ktorý pomaly prináša ovocie. Práve pamätanie si mi umožňuje vnímať to a vidieť tvoje dielo vo mne. Hej, neraz ho pokazím, ale obdivujem tvoju dobrotu a trpezlivosť, s ktorou napravíš všetko, čo sa mi nepodarí, a uisťuješ ma, že sa ti páčim...

Milovaný, zdá sa mi, že mnohé tvoje deti majú hrozne zdeformovaný obraz o tebe. Možno taký, ako som ho mal ja – že musím byť perfektný a potom sa ti budem páčiť, potom ma budeš mať rád. Ako im môžem pomôcť vidieť ťa v inom svetle, vidieť ťa ako starostlivého, nežného, láskavého práve k slabému, zranenému, ubolenému človeku? Ako možno plačúceho nad našimi zlyhaniami? Ako ponáhľajúceho sa nám pomáhať?

Len či nie sme ako kráľ v ktorejsi rozprávke, ktorému chceli sluhovia pomôcť na schodoch, no on volal: „Ja sám, ja sám!"?

Môj vzácny, krásny a dobrý Boh, nechcem nijaké „ja sám". Vždy s tebou! Naplníš túto moju túžbu? Naplníš moju túžbu zjavovať ľuďom tvoju dobrotu a dobrotivosť? Viem, že to urobíš – každý deň tak, aby sa semienko tvojho života vo mne rozvíjalo do krásy i plodnosti... Nemusím to badať, len nech je výsledok hodný teba!

Na stiahnutie

14. 6. 2015.doc

Návrat späť