Zamyslenia na 10. cezročnú nedeľu: (ne)Šťastie

Túto nedeľu by mali katolíci po celom svete plakať pri počúvaní prvého čítania z Knihy Genezis.

Stalo sa veľké, obrovské, hrozné nešťastie – človek odmietol Boha. Dostal sa tým do strašnej situácie – ostal odkázaný na vlastné sily pre konanie dobra. No ako mohol obstáť, keď jeho nepriateľom bol sám diabol?

Ale záver tohto čítania nám rozjasňuje tvár a utiera slzy z očí – Boh sľubuje záchranu i záchrancu, vykúpenie i vykupiteľa, oslobodenie i osloboditeľa.

Práve preto žalmista s dôverou volá k Bohu „z hlbín". Veľmi dobre pozná svoju situáciu hriešnika, svoje „hlbiny", no zároveň veľmi dobre vie, že Boh ho neopustil. A očakáva ho, spolieha sa na neho. „Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie" (Ž 130, 7b).

Všimni si, že žalmistovo volanie je „úpenlivé". Nie nejaké mrmlanie si popod nos, nie odrapkanie nejakých slov, ktorých obsah mu nič nehovorí, ale úpenlivé volanie. Tak volá človek, ktorý je v bezvýchodiskovej situácii, ktorý sa topí, ktorého život visí na nitke. No zároveň mu ostala nádej, že ktosi ho počuje, že ktosi mu môže pomôcť. A ten ktosi je pre každého človeka Boh.

Plačeme? Očakávame? Voláme? Naša západná civilizácia je skôr naučená situáciu analyzovať, nájsť nejaké riešenie a to potom predložiť Bohu s prosbou o pomoc. Netvrdím, že je to zlý postup, ale oveľa viac sa môjmu srdcu prihovára východná kresťanská spiritualita, ktorá Bohu prednesie problém a potom volá: „Pane, zmiluj sa!", pripravená počúvať a uskutočniť riešenie dané Bohom.

Nášho úpenlivého volania k Bohu je málo aj preto, že si neuvedomujeme, kto je náš nepriateľ. Nie ľudia s iným zmýšľaním, ale diabol. Všetci ľudia (aj tí s iným zmýšľaním) sú naši bratia a potrebujú spásu rovnako ako my. Ak oni nevolajú k Bohu, je našou úlohou volať k Bohu za nich. Nemáme šancu prekonať napríklad gender ideológiu, podporovanú mocou a miliónmi eur, organizovaním konferencií a pochodov, hoci aj tie sú veľmi dôležité. K nim však musíme pripojiť úpenlivé volanie k Bohu – najmä za obrátenie tých, ktorí slúžia zlu. Či skôr postaviť úpenlivú modlitbu na prvé miesto a k nej pridať všetko ostatné úsilie, ktoré spoznávame ako dobré a potrebné.

Odkiaľ na to zobrať silu? Sme Ježišovými bratmi a sestrami. Pri krste sme sa z Božích stvorení stali Božími deťmi... Nie sme odkázaní na vlastné prostriedky a sily.

A toto všetko sa týka aj môjho osobného života, môjho osobného zápasu so zlom. V ňom je hádam najdôležitejšie uvedomovať si dve veci:

Vieš, čo je najväčšie nešťastie? Hriech.

Vieš, čo je najväčšie šťastie? Vykúpenie v Ježišovi Kristovi.

Nebuď nešťastný – odstráň hriech – a buď šťastný – ži s Ježišom.

Všetko ostatné „pokladám za odpadky" (Flp 3, 8).

Veríš tomu?

Na stiahnutie

7. 6. 2015.doc

Návrat späť