Zamyslenia na 1. pôstnu nedeľu: Záchrana

Prečo si kresťanom? „Lebo ma moji rodičia dali pokrstiť." Dobrá odpoveď, ale nedostatočná.

Veď koľkí ľudia sú pokrstení, ale žijú, akoby Boh neexistoval.

„Lebo tak som bol vychovaný." Mnoho ľudí tak bolo vychovaných, a dnes žijú ako pohania.

„U nás, v našej rodine i dedine sú všetci kresťania." A keď odídu od rodiny či z dediny, tak sú z nich vzorní neveriaci.

„Lebo som potreboval záchranu a Boh mi ju v Cirkvi poskytol."

Takáto alebo podobná odpoveď na položenú otázku je vecou pamäte a viery. Viera ma učí, že „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi" (Rim 3, 23 – 24). A pamäť mi pripomína, ako to všetko prežívali naši predkovia. Ako napríklad Noe, ktorý sa spomína v dnešných čítaniach. Alebo Mojžiš a vyvolený národ, keď ich Boh previedol cez Červené more. Alebo môj otec, ktorý bol v roku 1956 riaditeľom školy. Avšak po stretnutí s predsedom Okresného výboru Komunistickej strany Československa ním už zo dňa na deň nebol, lebo pre vieru odmietol vstúpiť do strany. A po pár mesiacoch už nebol ani učiteľom...

Potrebujem si stále pamätať a pripomínať, že som si za hriech, za každé zlyhanie zaslúžil smrť: „Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi" (Rim 6, 23). Že som nemal nádej na dobrý život: „... lebo v tom čase ste boli bez Krista..., bez nádeje a bez Boha na svete" (Ef 2, 12). Ak zabudnem, že som zachránený a z čoho som zachránený, Kristus a kresťanstvo stratí pre mňa zmysel.

Preto k viere a pamäti ešte potrebujem pridať neustálu vďačnosť. Vďačnosť Bohu za dielo vykúpenia, za dielo oslobodenia a záchrany, ktoré uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Keď si pripomínam Ježišovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie („Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame...!"), pripomínam si ich nielen ako historické fakty, ale ako živé udalosti, na ktorých mám cez sviatosti – viditeľné znaky neviditeľnej milosti – účasť, podiel na ovocí Ježišovho diela spásy. A ďakujem za ne ako za cestu, ktorou som dosiahol či dostal záchranu.

Keď sa budem učiť o defenestrácii pražských konšelov, tak to zoberiem ako historický fakt, ktorý si uložím do pamäte pre potreby skúšky z dejepisu. Keď však uvažujem o Ježišovom živote, tak si tie udalosti neukladám len do pamäte, ale aj do srdca. Často si ich pripomínam a vnímam ich význam a dôležitosť pre môj život. To ma potom drží pri Bohu v čase pokušení (i nových zlyhaní) či utrpenia. Veď „viem, komu som uveril" (2 Tim 1, 12).

Pri príprave na Rok zasväteného života boli zasvätení vyzvaní nanovo sa pozrieť na dejiny svojich inštitútov, na charizmy svojich zakladateľov. Nie však preto, aby s nostalgiou spomínali, aké to niekedy bolo krásne a plné nadšenia, ale aby im vďačné poznanie minulosti pomáhalo radostne prežívať prítomnosť a s dôverou pracovať pre budúcnosť. To môže byť v tomto pôstnom čase prípravy na obnovu krstných sľubov úloha aj pre nás ostatných – napríklad tým, že si do hĺbky odpoviem na otázku položenú na začiatku, že si pripomeniem dejiny vykúpenia i moje osobné dejiny života s Bohom. Ak bude toto pripomínanie sprevádzané vďačnosťou (v prípade potreby aj pokáním), povedie ma to k radostnému prežívaniu vykúpenia, záchrany dnes i k pokojnému očakávaniu zajtrajška. Lebo vždy a všade som v Božích rukách.

„... teraz vás zachraňuje [krst]. Nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista" (1 Pt 3, 21). No nie je to radostná zvesť? Podeľ sa o ňu s niekým!

Na stiahnutie

22. 2. 2015.doc

Návrat späť