„Boží človek, usiluj sa... bojuj..." (1 Tim 6, 11. 12).
Žiť s Bohom si vyžaduje dve veci. V prvom rade musím byť Boží človek. Čo to znamená? Moje srdce, môj život je oddaný, podriadený Bohu. Je to vedomé rozhodnutie hľadať vždy Božie cesty a ísť po nich. Rozhodnutie každodenne obnovované, zvlášť vo chvíľach, keď som konal opačne, v rozpore so svojím rozhodnutím.
A druhou vecou je aktivita – „usiluj sa, bojuj". Je dôležité zdôrazniť to, lebo mnohých kresťanov dneška charakterizuje slovo pasivita. Mnohí sú len konzumentmi služieb, ktoré „ponúka" Cirkev. No Pavol hovorí, že večný život sa dosahuje zápasom, bojom. Nie chodením do kostola, lebo je nedeľa, nie odriekaním nejakých naučených modlitieb ráno a večer, lebo tak ma to naučili. Idem do kostola, lebo sa chcem stretnúť s Ježišom v Eucharistii, v jeho slove, v spoločenstve, v kňazovi. Modlím sa, lebo sa chcem ráno i večer (a neraz aj počas dňa) rozprávať s Bohom. Som aktívny, vymýšľam veľa spôsobov, ako byť viac s Bohom, blízko pri ňom.
K tomu je však potrebné ešte jedno – záujem o ľudí. Pri čítaní dnešných liturgických textov veľmi ľahko zistíme, že problémom nebolo bohatstvo či prepychové hodovanie (veď aj Ježiš chodil na bohaté hostiny), ale nezáujem o ľudí. „...ale nad skazou Jozefa sa netrápia" (Am 6, 6). Boží človek má rád ľudí. Nielen niektorých, ale každého, s kým sa stretáva. Nejde o to mať rád niekoho v Afrike či Ázii, človeka, ktorého som v živote nevidel, ale mať rád toho, s kým práve som. A nevyhýbať sa nikomu. To bol problém boháča v evanjeliu – mal rád svojich bratov, veď v pekle bol ustarostený o ich spásu, ale nemal rád Lazára... Nechcel vedieť o človekovi, ktorý bol pri prahu jeho domu.
Je niekto v tvojom okolí, koho nemáš rád? Čo urobíš v týchto dňoch, aby si mu prejavil lásku? Minimom je úprimná modlitba o to, aby ste raz boli spolu v nebi. No neostaň pri minime, vzbuď si túžbu urobiť niečo viac...