S končiacim liturgickým rokom sa vo mne čoraz nástojčivejšie ozývala otázka: „Akú tému zvoliť na nový liturgický rok? Písať vôbec?" Odpoveď na druhú otázku bola jasná. Otec biskup mi v rozhovore, keď mi volal po mojej operácii, povedal, že mám písať, pokiaľ vládzem. Biskupa treba poslúchať a pretože ešte vládzem, tak píšem. Ale na akú tému?
Odpoveď mi pred pár týždňami dala pieseň. Pri rekapitulácii toho, čo som uplynulý rok popísal, sa mi totiž v srdci objavila dávna mládežnícka pieseň: „Našiel som cestu do radosti, našiel som cestu do raja. Po tejto ceste do večnosti kráčame spolu ty a ja. Aleluja..." (Celý text nájdeš napríklad tu: http://www.iskra.sk/duurko/texty/spevnik/0085.htm) Pri hľadaní Boha sa mi čoraz jasnejšie črtala cesta radosti. Radosť z prebudenia. Radosť z toho, že Pán otvára moje pery a moje ústa hlásajú jeho slávu. Radosť z toho, že môžem do nového dňa vstupovať s piesňou chvály... Nerozpisujem ďalšie radosti, lebo by to bolo niekoľko A-štvoriek radosti za jediný deň. Tak som spomenul len radosti pri prvej modlitbe dňa, pri invitatóriu, keď sa modlím Žalm 100.
A tak vám ponúkam možnosť prejsť takouto cestou radosti pri čítaní mojich textov najbližší liturgický rok – teda ak budem vládať písať. Bude to cesta jednoduchá, ľahká. A bojovná.
Prvým krokom tejto cesty v tomto čase je dôvera. Lebo Boh nám dal všetko, „nechýba nám nijaký dar milosti" (porov. 1 Kor 1, 7). Vari nás presne to neučí Božie Milosrdenstvo? „Ježišu, dôverujem ti!" Dôveru vyjadruje aj prorok: „Pane, ty si náš Otec!" (Iz 63, 16; 64, 7).
Aj druhý krok je nenáročný, obyčajný: „Bdejte!" (Mk 13, 37). Dávam pozor na to, čo pozerám, čo počúvam, čo hovorím, čo robím. Všetko s Bohom, nič bez Boha. Áno, treba sa to učiť, čo môže byť namáhavé, ale veľmi to uľahčuje smerovanie k večnosti.
Dôvera a bdenie prinášajú radosť prežívania blízkosti Boha. On príde a ja sa ho nemusím báť (len mám pred ním bázeň), lebo ho čakám s dôverou.
Našiel si cestu do radosti? Poď so mnou a nájdeš. Ideme domov, k Ježišovi.