19. 10. 2013

Domov > Udalosti

Príhovor generálneho vikára Žilinskej diecézy: vzťah biskupa a kňazov

Príhovor generálneho vikára Žilinskej diecézy Mons. Ladislava Stromčeka na celodiecéznej rekolekcii v Žiline-Vlčince 13. 1. 2011 konanej pri príležitosti jubilea 60-tich rokov žilinského biskupa Mons. Tomáša Galisa.

Otec biskup,
spolubratia kňazi,
milovaní bratia a sestry.

Pri dnešnej slávnosti ďakujeme - spolu s naším otcom biskupom Tomášom - za dar 60-tich rokov jeho života a za všetky milosti, ktoré od nášho Pána za tých šesť desaťročí dostal. Vyprosujeme mu dary Ducha, Božie požehnanie, vnútornú silu i pravú múdrosť pre plnenie poslania, ktoré mu zveril Kristus vo svojej Cirkvi.

Hlavné etapy života nášho jubilanta pripomenul na tomto mieste pred dvoma týždňami v osobnej spomienke otec arcibiskup Róbert Bezák.

Dnešné stretnutie preto využime skôr ako príležitosť pouvažovať o niektorých súvislostiach biskupskej služby. Keďže nedávno sme slávili Rok kňazov, spojme to a dotknime sa témy vzťahu medzi kňazmi a biskupom, aby sme sa povzbudili naďalej s radosťou spolupracovať na poslaní, ktoré nám Kristus zveril a tešiť sa z Cirkvi, do ktorej nás Pán pozval.

(dnes po sv. omši už nemáme prednášku, preto prosím strpte, že to bude niečo medzi prednáškou a kázňou...)

Starší si budú pamätať, že v osemdesiatych rokoch, ešte za bývalého režimu, keď biskupské stolce na Slovensku boli uprázdnené, veriaci sa vytrvalo modlili za nových otcov biskupov. Vtedy niekto poznamenal: mali by sme sa modliť nielen za otcov-biskupov, ale aj za biskupov-otcov.

V tejto slovnej hračke bola prítomná túžba, ktorú v srdci nosí každá generácia veriacich: aby pastieri Cirkvi, biskupi i kňazi, boli skutočnými otcami tých duchovných rodín, ktoré sú im zverené - či už sú to diecézy alebo farnosti. Túžime mať takých biskupov a takých kňazov, ktorí nájdu svoju identitu i svoje ľudské naplnenie v poslaní byť duchovným otcom.

Keď však hovoríme o význame duchovného otcovstva v rámci Cirkvi, hovoríme tým o význame a hodnote vzťahov v prostredí Cirkvi. Pretože každé otcovstvo je samozrejme najmä o vzťahu. Otcovstvo znamená vzťah. V rodine i v Cirkvi.

Aj duchovné otcovstvo kňaza vo farnosti je predovšetkým o jeho vzťahoch s ľuďmi. Podobne duchovné otcovstvo biskupa je najmä o špecifickom vzťahu medzi biskupom a kňazmi.

Ján Pavol II. nám napísal v Pastores dabo vobis, že v rámci našej celoživotnej kňazskej formácie na prvom mieste je naša ľudská formácia, čiže formácia kňaza ako človeka a to inými slovami znamená neustálu seba-formáciu ku zrelým vzťahom s ľuďmi. Pripomenul, že máme pritom hľadieť na Ježiša a na jeho vzťahy k ľuďom, k mužom i ženám.

A pár rokov predtým, ešte ako krakovský arcibiskup, hovorieval seminaristom, že jeho definícia kňaza je takáto: Kňaz je človek pre iných. Arcibiskup Wojtyla im nezdôrazňoval teologický, či dogmatický pohľad na kňaza, ale popisoval ho personalisticky.

O tom by sa iste dalo viac uvažovať v súvislosti s tým, ako je naša doba silne poznačená individualizmom.

Teda kňaz, ako človek pre iných. Kňaz, ako človek, ktorého definujú a utvárajú jeho vzťahy s ľuďmi. Tým viac biskup je dnes povolaný byť človekom vzťahov, a to prioritne so svojimi kňazmi - a my mu v tom chceme pomáhať.

Treba pripomenúť, že je vzácne, keď aj mnohí veriaci laici hľadajú spôsoby, ako so svojimi kňazmi rozvíjať také formy vzťahov, ktoré napomáhajú utvárať rodinné prostredie v rámci farnosti či diecézy, nakoľko sa to dá pri všetkej realite nášho života.

Odborníci hovoria, že súčasný sekularizmus, dnešná kríza vzťahu k Bohu má súvis so všeobecnou krízou otcovstva v rodinách. Určite by bol zaujímavý aj hlbší výskum v tom, ako súvisí táto všeobecná kríza otcovstva s otázkou duchovného otcovstva kňazov.

Ak je dnes dôležitá výchova k otcovstvu a pre život v rodine, ak vieme, že správny otec sa snaží rozvíjať svoje otcovstvo, učí sa mu, rastie v ňom každý deň, stále sa stáva otcom vo vzťahu s deťmi, tak niečo podobné platí - a možno tým viac - aj pre duchovné otcovstvo kňaza alebo biskupa.

Biskup formuje a vychováva svojich kňazov, ale aj kňazi majú podobný vplyv na svojho biskupa. Je to vzájomné. Jestvujú dokonca aj výskumy, ktoré to popisujú.

Napríklad v Spojených štátoch sa koncom roka k tejto téme vyjadril biskup Blase Cupich, ktorý bol dlhé roky zodpovedný za permanentnú formáciu kňazov v rámci biskupskej konferencie USA. Hovorí, že ak by mal na základe svojej skúsenosti povedať, ktorý faktor je najdôležitejší pre zdravý rozvoj diecézy, podľa neho je to vzťah medzi kňazmi a ich biskupom. Všetko ostatné je až potom.

Tento biskup hovorí: na jednej strane vzťah "biskup a kňaz" je zaťažený niečím takým, ako je vzťah so šéfom vo firme, ktorý je bežný vo svetských zamestnaniach aj so svojimi napätiami. Veď predsa biskup je ten, kto prekladá kňazov, kto hodnotí ich prácu a horlivosť, premýšľa o ich budúcnosti. To do istej miery zaťažuje tento vzťah, hocako budeme zdôrazňovať, že biskup zaiste nie je typický šéf firmy, a kňazi nie sú bežní zamestnanci podniku, keďže je tu tajomstvo vysviacky a pri nej zložený sľub poslušnosti, čo je niečo veľmi špecifické.

Biskup Cupich pripomína, že zdravý vzťah je vždy obojsmerná cesta - je to vzťah, vytváraný neprestajnou komunikáciou, budovaný úprimnou a otvorenou ochotou z oboch strán, kde aj biskup sa má snažiť vytvárať vzťahy a nečakať, že kňazi budú v tom iniciatívni, ale aj kňazi sa majú snažiť o vzťah s ním a nečakať, že biskup by mal začať prvý.

Uvedomme si však, že na tejto obojsmerke kňazov sú stovky a biskup je sám. Niekedy až príliš sám. Rozumejme dobre tomu, že aj biskup potrebuje vedieť, že je prijímaný ako otec. Okrem modlitby je to najdôležitejší prejav našej lásky a úcty k nemu.

Vzťah je teda obojsmerná cesta. Otvorenosť a úprimnosť tohto vzťahu podporuje podľa biskupa Cupicha u kňazov zmysel pre pravdu, aby totiž boli pred biskupom pravdivo sami sebou - bez potreby sa pretvarovať a hrať divadielko. A tiež, ak by sa kňazovi podarilo niečo vyparatiť, vždy je lepšie, ak sa to dozvie biskup ako prvý priamo od neho - aj za cenu, že trochu dostane "po ušoch".

Táto otvorenosť buduje zdravý vzťah, čo na druhej strane napomáha tomu, že aj biskup má rešpekt ku svojim kňazom a berie ich ako otec, ktorý prijíma svoje deti také, aké sú.

Ale s tým, že ako múdry vychovávateľ ich vidí lepšími, než sú, lebo vidí ich možnosti rozvoja, čo spôsobuje, že v deťoch sa touto otcovou dôverou prebúdza ohromná sila duchovného rastu a vitality. Vytvára sa vzťah, v ktorom rastú obe strany.

Štúdia spracovaná v USA preukázala, že kňazi, ktorí vnímajú nedostatok povzbudzovania od spolubratov kňazov a od biskupa, prípadne nemajú blízkych priateľov medzi kňazmi, oveľa častejšie ako iní vyjadrujú nenaplnenosť vo svojom kňazstve a nespokojnosť s tým, kde práve sú určení. 10 percent z týchto kňazov uviedlo, že v poslednom čase uvažovali nad otázkou zanechať kňazstvo.

Americká biskupská konferencia preto prevádzkuje Národné centrum permanentnej formácie kňazov, ktoré vytvára modely ako transformovať - ako posunúť dopredu - diecézne kňazstvo spolu s biskupom, tam, kde o to majú záujem. Robia to cez úprimný a vo viere vedený dialóg vedúci k spoločnému znovu-oddaniu sa kňazskej službe.

Používajú dva kroky: Jedna časť zahŕňa analýzu stavu, čo znamená dlhé hodiny počúvania, rozhovory s biskupom a kňazmi. Druhú časť programu tvoria starostlivo pripravené stretnutia kňazov, ktorí majú záujem, kde sa nediskutuje, ale sú centrované na spoločnú modlitbu a vzájomné zdieľanie viery.

Neraz sa potvrdzuje, že veľmi pomáha, ak sa kňaz vie prejaviť pred spolubratmi ako veriaci človek, či už osobnou modlitbou alebo názormi.

Vytvorili preto národný team, ktorý pomáha diecézam, ktoré majú záujem sa zapojiť do tohto programu kultivácie vzťahov a bratskej jednoty. Biskup Cupich poznamenáva, že si to ale vždy vyžaduje odvážneho biskupa, aby sa odhodlal na takýto program.

Určite by ste mi mnohí prítomní kňazi teraz pošepli, aby som spomenul iniciatívu nášho otca biskupa, ktorý sa v týchto mesiacoch stretáva jednotlivo s kňazmi, ktorých si pozýva a má pre nich čas. Nie s cieľom, aby sa riešili pastoračné otázky, ale aby biskup ako otec skôr počúval, aby viac spoznával svojich kňazov, aby vedel, čím žijú, čo ich teší a čo ich trápi.

Veľká vďaka za tento čas pre kňazov, otec biskup.

Nechcem tu presadzovať nejaké zahraničné modely, ale dovoľte mi uviesť ešte jeden príklad zo Spojených štátov, lebo neviem o podobných výskumoch u nás - s prosbou, aby sme neodmietli uvedené príklady s tým, že tu máme inú situáciu, ale skúsme si z toho vybrať pointu užitočnú pre nás. Tu je teda ten druhý príklad.

Mons. Stephen Rossetti je ako kňaz zároveň aj klinickým psychológom a profesorom na Americkej katolíckej univerzite vo Washingtone. V lete minulého roku vydal štúdiu o vzťahu kňazov a biskupa. Urobil totiž výskum medzi 2500 kňazmi v 23 diecézach USA.

Hovorí: Pozrel som sa na mentálnu a psychickú kondíciu kňazov, skúmal som, čo robí kňaza šťastným, a pýtal som sa samozrejme aj na ich vzťah k biskupovi. Výsledky boli zaujímavé, hovorí.

Po prvé, jasne bolo preukázané, že väčšina kňazov je vnútorne spokojných vo svojom povolaní. Sú radi kňazmi, z odborného hľadiska sú vo všeobecnosti psychicky vyrovnaní a cítia sa naplnení aj vo svojom celibátnom spôsobe života. Koeficient ich mentálneho zdravia má výrazne lepšie hodnoty v porovnaní s celkovou mužskou populáciou.

Profesor hovorí: Osobne som tým nebol prekvapený, pretože keď som precestoval krajinu z diecézy do diecézy, stretával som stovky svojmu povolaniu oddaných kňazov, silných psychicky a silných duchovne.

Ale v tomto výskume som našiel aj pár prekvapení, pokračuje. Jedným z týchto prekvapení bola dôležitosť vzťahu medzi kňazmi a biskupom. Niežeby nečakal, že to bude pre kňazov dôležité, ale nečakal, že až tak veľmi. Ukázalo sa, že jedným z najsilnejších indikátorov kňazovej spokojnosti a jeho radosti z toho, že je kňazom, je to, aký má vzťah k biskupovi a ako je prijímaný od svojho biskupa.

Výskum pri použití štandardných vedeckých metód preukázal úzku spojitosť medzi tým, že kňaz má dobrý vzťah s biskupom a tým, že sa cíti byť šťastným kňazom.

Prof. Rossetti hovorí, že sa mu to osobne potvrdilo aj v tých diecézach, ktoré boli sede vacante, ktoré nemali biskupa. Kňazi mu tam pripadali, hovorí, ako húf mačiek, ktoré chodia po horúcej plechovej streche sem a tam. Vrčia a sú nervózne a majú na to dôvod, lebo sú v napätí, keďže ich budúca spokojnosť spočíva v novom pastierovi, ktorého majú dostať, dodáva.

Keď si hlbšie uvedomíme spiritualitu kňazstva, zbadáme aj prečo je to tak. Vzťah kňazov a biskupa je naozaj oveľa hlbší než vzťah zamestnávateľ-zamestnanec. Biskup i kňaz úprimne chcú tento vzťah prežívať vo viere - ako sviatostné puto, ktoré sa viditeľne prejavilo pri vysviacke.

Je to v istom zmysle silnejšie puto než k biologickému otcovi. Pri vysviacke biskup kladie ruky na hlavu budúceho kňaza, aby mu udelil dar Ducha a potom vysvätený kňaz vkladá svoje ruky do rúk biskupa aby sľúbil trvalú poslušnosť. Russetti hovorí, že pre sekulárny svet tieto gestá musia vyzerať hrozivo tajomné.

Všimnime si ďalšie špecifikum. Mnohí ľudia v civilných zamestnaniach fungujú v práci celkom dobre aj vtedy, keď nemajú príliš dobrý vzťah so šéfom. Je to preto, lebo ak aj má niekto napätia so šéfom v zamestnaní, po pracovnej dobe má svoju rodinu, priateľov, má relax mimo firmu. A ak sa aj firma snaží o zlepšovanie vzťahov na pracovisku, neraz je to za účelom zvýšenia produktivity práce...

Naproti tomu kňaz je stále "v robote". Preto je dôležitá otázka rozumnej psychohygieny, lebo to je súčasť našej služby ľuďom, aby sme na nich a na seba nevrčali, ale vládali byť veľkodušní k druhým.

No hoci pre kňaza je tento vzťah so "šéfom" oveľa významnejší a je mimoriadne dôležitý najmä preto, lebo je to pre neho otázka viery, predsa si treba otvorene položiť otázku, kde má mať kňaz potom svoje ľudské zázemie - také, ktoré nielen že nenaruší jeho kňazské záväzky, ale dokonca podporuje jeho kňazskú identitu, zázemie, ktoré posilňuje integritu jeho osobnosti, aby vládal byť kňazom, aby bol rád kňazom.

Preto - okrem pevného ukotvenia v modlitbe - sú mimoriadne dôležité opravdivé vzájomné kňazské priateľstvá.

Ďalej, kňaz má mať tiež odvahu a istotu, že v ťažkostiach môže hovoriť s biskupom otvorene a úprimne ako s otcom. Najmä vtedy, keď to bude najviac potrebovať, aby sa v kritických chvíľach svojho života nestal duchovným bezdomovcom.

Profesor Russetti však skúmal tieto otázky aj pre situácie, ktoré sa zdajú byť pre biskupa neriešiteľné, napríklad v súvislosti s tamojšími prípadmi zneužívania detí, kde biskup nemôže a nesmie chrániť vinníka, ale musí stáť na strane obete. To teda celkom mení situáciu.

Profesor spomína aj názory, že túto prísnosť treba rozšíriť i na prípady zneužívania financií, lebo aj tam ide o dôveru ľudí k cirkvi.

Russetti však uvádza najmä mnohé povzbudivé momenty. Raz bol v jednej diecéze na formačnom stretnutí kňazov a prišla reč na ich vzťah s biskupom. Jeden z kňazov sa vyjadril veľmi pozitívne a ostatní zaburácali spontánnym potleskom, čím potvrdili, čo tamten hovoril. Bolo jasné, aký je ich vzťah k biskupovi.

Profesor vedel aj prečo: Pár hodín predtým večeral s týmto biskupom a ten mu hovoril, aký je šťastný v tejto diecéze a dúfa, že nuncius si ho príliš nevšíma, aby navrhol posunúť ho do inej. Biskup uviedol ako hlavný dôvod svojej spokojnosti vzťah s kňazmi. Povedal: Mám rád mojich kňazov, lebo je to výborná banda a myslím si, že aj oni vedia, že ich mám rád." Profesor hovorí: na druhý deň doobeda sa ukázalo, že o tom naozaj vedia.

V tom zmysle, ako to povedal don Bosco: nestačí chlapcov milovať, oni musia aj vedieť, že sú milovaní.

Záver

Uvedené výskumy teda preukázali, že kňazi stoja za svojimi biskupmi a podporujú ich. Keď podobne aj my dnes vyjadrujeme úctu a dôveru svojmu biskupovi, nie je to niečo na spôsob akejsi firemnej lojálnosti k šéfovi, ale zvlášť pre nás kňazov je to otázka viery, ktorá vyplýva z nášho vzťahu ku Kristovi, ktorému sme oddali celý svoj život v jeho Cirkvi.

Jubileum biskupa nie je oslavou človeka, ale je príležitosťou vyjadriť svoju duchovnú radosť z toho, že Pán nás povolal do služby, a že robí s nami veľké veci.

Chceme byť totiž v prvom rade učeníkmi Ježiša Krista - ako aj biskup je v prvom rade Kristovým učeníkom v tom, že je nástupcom tých prvých učeníkov, ktorých Ježiš ustanovil za apoštolov.

Preto naše duchovné otcovstvo, aj naše vzťahy k ľuďom, aj náš vzťah k biskupovi, podobne ako mnoho iných vecí, má v tomto svoj prameň. Spolu s biskupom sme Ježišovými učeníkmi. On mal aj Dvanástich, aj okruh 72, aj okruh 500, a potom mnohých ďalších, z ktorých neskôr vznikali diecézy, až po túto našu.

Kristova milosť premáha všetko zlo - je silná dokonca aj v situácii, keď Rok kňazov sa stal rokom pokorenia pre Cirkev, ako povedal pred dvoma týždňami Sv. Otec, ktorý zároveň pripomenul, že cirkev musí prijať toto pokorenie ako povzbudenie k pravde a volanie k obnove.

Pretože, podľa neho, pre Cirkev nie je ohrozením to, čo prichádza zvonka ako prenasledovanie a vonkajšie útoky, ju ohrozuje len náš hriech a nevernosť v poslaní, neprajnosť k bratovi, ohováranie.

Tým viac si musíme strážiť naše vzťahy navzájom a náš vzťah k biskupovi, a všetko to, čo nás robí duchovne silnými, čo nás napĺňa pokojom a radosťou.

Práve v Ježišovej škole sa učíme otcovstvu, tam sa učíme byť bratmi, ktorí sa navzájom podporujú - lebo sme viac než manažérmi svojich farností či diecézy - sme spolu s naším otcom biskupom predovšetkým komunita Ježišových učeníkov.

Máme to zakódované aj v bratskom vzťahu našich diecéznych patrónov, svätých Cyrila a Metoda, ktorí boli nielen rodní bratia, ale aj nadšení učeníci Ježiša.

Lebo - hoci v Ježišovej škole sa učíme, že celé naše kňazské pôsobenie nie je o úspechu, lebo ako hovorila Matka Tereza, také slovo sa v evanjeliách nenachádza - predsa sme povzbudzovaní k totálnemu nasadeniu sa pre Božiu vec, ako to my učeníci vidíme u Ježiša, nášho učiteľa a Pána.

Spomeniem už len Dietricha Bonhoeffera, ktorý hovorí v knihe Cena za učeníctvo, že keď Kristus niekoho povoláva, ponúka mu "prísť a zomrieť". Pred tým nesmieme uhýbať a hľadať pohodlnejšiu cestu.

Mohli by sme povedať, že keď nás Kristus volá, zvlášť v tejto dobe, so všetkým aká je, pozýva nás prijať poslanie a zhorieť.

Len tak dospejeme k zrelosti nášho povolania. Len táto vnútorná radikálnosť, živená vernou osobnou modlitbou, nám dá radosť z toho, že patríme Kristovi.

Potvrďme mu to v adorácii na záver sv. omše.

Pane, ty vieš robiť veľké veci. Daj nám milosť, aby sme videli dielo tvojej milosti, keď budeš naďalej požehnávať nášho otca biskupa, našich kňazov, našich veriacich laikov, rodiny, mladých i štarších, celú našu diecézu, na príhovor jej patrónov, svätých Cyrila a Metoda. Amen.

Návrat späť