02. 10. 2022

TAM, KDE VLAKY DÁVAJÚ NÚDZNYM DOBRÚ NOC

Práve v čase, keď si ľudia v obývačkách urobia miesto v obľúbenom kresle a zapnú večerné správy, v nocľahárni a útulku Diecéznej charity Žilina sa začína príjem. 
Práve v čase, keď si ľudia v obývačkách urobia pohodlie v obľúbenom kresle a zapnú večerné správy, v Dome charity svätého Vincenta v Žiline sa začína služba. Nocľaháreň aj dnes večer poskytne bezpečné útočisko pre mužov a ženy, ktorí nemajú vlastné bývanie.
Budova stojí v odľahlej časti mesta, na ulici Bratislavská. Z cesty vidieť desiatky prepravných kontajnerov, ktoré sú naukladané jeden na druhom. Prezrádzajú, že neďaleko sa nachádza rušňové depo a potvrdzuje to aj zvuk brzdenia vlakov, ktorý sem dolieha.
Skúška pri vstupe
Je podvečer. Ulica je tmavá a opustená a ani zďaleka tak nepripomína vychytenú promenádu. Napriek tomu sem večer čo večer prichádzajú obvykle tí istí ľudia, s túžbou po posteli a streche nad hlavou. Zamestnanci Diecéznej charity Žilina tento komfort aj dnes doprajú viac ako šesťdesiatim ľuďom. Cesta za teplom a pohodlím sa však začína kontrolou. Vo dverách zariadenia musí každý klient vykonať dychovú skúšku. Kto ňou prejde, pokračuje ďalej. Pred tými, ktorým červené číslo na testovacom zariadení ukáže prítomnosť alkoholu v dychu, sa však zatvárajú dvere. „Ak tu máme spolu fungovať, musíme dodržiavať určité pravidlá," hovorí za žilinskú charitu Rastislav Kolman. „Jedným z nich je, že ľudia žiadajúci o nocľah nemôžu prekročiť povolenú hladinu alkoholu. Ak sú na jej hranici, počkajú na dvore zariadenia a test si môžu zopakovať o dve hodiny ešte raz," vysvetľuje. Dôležité je, aby v nocľahárni medzi nimi nebolo napätie, lebo vtedy zvyknú na povrch vyplávať rôzne spory, ktoré majú medzi sebou. Vzťahy formované ulicou sú často naštrbené a vzbĺknutý konflikt počas noci by bol to posledné, čo by si ktokoľvek prial.
Pomáhať, ale nečakať zázraky
Dnes sa na večeru podáva teplý čaj a bageta. Za symbolickú sumu je v ponuke aj instantná polievka, alebo si nocľažníci do jedálne prinesú vlastné jedlo. Po večeri môžu vyjsť pred budovu na krátku fajčiarsku pauzu a o ôsmej si už chystajú postele. Rastislav Kolman pôsobí pri komunikácii s klientmi pokojne. V živote si vyskúšal viaceré povolania, no nikdy si nemyslel, že jeho poslaním bude práca s ľuďmi bez domova. „Pamätám si na moje charitné začiatky, keď som bol presvedčený, že cesta z ulice nemôže byť taká zložitá. Jedného staršieho pána sme vtedy počas dňa ostrihali, osprchovali, čisto obliekli a v piatok od nás odchádzal so slovami, že vyzerá ako Versace. Bol som šťastný z toho, čo sa nám podarilo. V pondelok ráno, keď som do Žiliny prichádzal vlakom, som ho zbadal na ulici zašpineného a s fľašou vína v ruke. Musel som to celé pochopiť. Od týchto ľudí často počúvame ich dôvody, prečo to nejde. Zvyknú si tiež nastaviť latku príliš vysoko. Hovoria o práci, no keď dostanú príležitosť, odmietnu ju. Za roky v tejto službe som prijal skutočnosť, že sa nemôžem hrať na spasiteľa. Som tu – a sme tu, aby sme im pomáhali a sprevádzali ich životom, no nečakali zázraky, iba ak tie Božie."
Útočisko aj počas dňa
Súčasťou Domu charity svätého Vincenta je aj nízkoprahové denné centrum. Cez pracovné dni tak ľudia bez domova nemusia opustiť zariadenie hneď po prebudení, čo je veľkým pozitívnom najmä počas jesene a zimy. Charita im na rovnakom mieste poskytuje aj špecializované sociálne poradenstvo. S podporou odborníka tak môžu zabojovať o životnú zmenu, keď na ňu budú pripravení. Pomoc Diecéznej charity Žilina počas roka využíva asi tristo ľudí bez domova a tých, ktorým bezdomovectvo reálne hrozí. „Nie v každom slovenskom meste majú núdzni takúto možnosť ako u nás. Som presvedčený, že aj vďaka komplexnosti našich služieb čítame menej o tom, že ľudia bez domova zamŕzajú na ulici a že sme svedkami tých príbehov, keď sa im z ulice podarí dostať," dodáva vedúci Domu charity svätého Vincenta.
DARINA KVETANOVÁ
Foto: Lukáš Hlubovič



Návrat späť