Priehrada mládeže
Priehrady mládeže v roku 1950, kde im bol v minulom roku odhalený pamätník a informačná tabuľa bolo spojené aj s kúpeľným pobytom pre bývalých politických väzňov z celého Slovenska. Začalo sa svätou omšou v kúpeľnej kaplnke, ktorej hlavným celebrantom bol saleziánsky kňaz don Ján Malženický SDB a kazateľom ďalší salezián don Ján Tocký SDB. Po sv. omši sa prítomní presunuli k pamätníku, ku ktorému boli položené kvety. V mene Kúpeľov Nimnica a. s. všetkých privítal PhDr. František Halmeš. Nasledovali svedectvá dvoch niekdajších klerikov Spoločnosti Božieho Slova: Viliama Záhoru a gréckokatolíckeho kňaza o. Františka Fedora, ktorý zároveň odslúžil panychídu za všetkých zomrelých spolubratov. Niekdajší rehoľní klerici zaspievali aj tri piesne, ktoré pred 64 rokmi spievali pri stavbe priehrady: „Na ceste nášho žitia, ktože nás povedie?", „Mlaď Bohu verná, Kristove čaty, zástavu našu zdobí kríž" a „Vzdor zášť, lesť a boj nezlomia nás,nik nezrazí z hrudi náš štít". Záverečný prejav mal predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska don Anton Srholec SDB, ktorý tiež staval priehradu ako jeden zo saleziánskych klerikov.
O pobyte mladých rehoľníkov na stavbe Priehrady mládeže vypovedá text informačnej tabule v Kúpeľoch Nimnica:
Na stavbe Priehrady mládeže v roku 1950 pracovali tisícky brigádnikov – chlapcov a dievčat zo stredných škôl, ktorí sa tam striedali po mesiaci, pričom osvetovú a politickú činnosť viedol Československý zväz mládeže. Po likvidácii kláštorov komunistickým režimom na jar 1950 k nim boli po absolvovaní politického preškoľovania v kláštore v Kostolnej privezení „na socialistickú prevýchovu" mladí rehoľníci, ktorí neboli kňazmi: saleziáni, verbisti, jezuiti, vincentíni, tešitelia, františkáni, kapucíni, redemptoristi a ďalší. Cieľom ich nútenej práce na stavbe bolo zanechanie rehoľného a kňazského povolania. Bývali v drevených barakoch a stanoch v jednej z troch miestností na pevných poschodových lôžkach bez vybavenia. Spočiatku ležali na nevyhladených doskách s vyvýšením pre hlavu – na pričniach - neskôr si ich vystlali novinami a dostali deku. Spolu s rehoľníkmi býval aj štátny zmocnenec, ktorý mal na starosti preškoľovanie. Pri tábore rehoľníkov ktosi zo žartu postavil tabuľu s nápisom „Mníchov", na násype z kamenia bol nápis „Charitas Christi urget nos" (Láska Kristova nás podnecuje) a na streche baraku vincentínov nápis „Quid nunc Christus?" (Čo by teraz robil Kristus?). Rehoľníci boli oblečení v modrých zväzáckych košeliach a červenej baretke okrem kapucínov, ktorí nosili rehoľné rúcho.
Šesťhodinová práca na stavbe priehrady na dve zmeny bola tvrdá: klčovanie porastov, čistenie svahov od klátov po vypílených stromoch, betónovanie, štrkovanie, výkopy kanálov, kladenie a zasypávanie rúr, príprava prekládky železnice a cesty, presun zeminy, odvoz horniny a iné zemné práce so sekerami, pílami, kladivami, krompáčmi, fúrikmi a lopatami. Program dňa sa začínal budíčkom píšťalkou, pokračoval rozcvičkou, hygienou, raňajkami, politickou desaťminútovkou a nasledovala práca. Popoludní od 14. do 16. hodiny bolo politické školenie, na ktorom denné prednášky, ktoré zabezpečoval Okresný výbor KSS v Trenčíne. Od 16. do 18. hodiny bola fyzkultúra, potom voľno a večer nástup na rozkaz pod vlajkami, kde sa vyhodnocovali výsledky predošlého dňa. Na pracovisku boli normovači, ktorí hodnotili, na koľko percent plnia brigádnici normu. Rehoľníci ukázali, že nie sú panské deti, ale chlapci prevažne z dedín a práca im nie je cudzia. Keďže normy plnili veľmi vysoko, na 130 až 150% (niektorí 200-300, ba až 600%), často dostávali vlajky a tak im schvál ne započítavali nižšie čísla. V práci a v disciplíne boli ostatným príkladom, čo sa zväzáckym funkcionárom nepáčilo, pretože ostatní brigádnici rehoľníkov navštevovali, chodili s nimi napriek zákazu do kostola a tak mali na nich rehoľníci väčší vplyv ako vedenie tábora. Rehoľníci manifestačne odmietali jesť v piatok mäso, vplývali na majstrov, aby vulgárne nenadávali, nezúčastňovali sa veselíc a rázne odmietali slabo oblečené fyzkultúrničky. Na táborovom ihrisku sa konal priateľský volejbalový zápas „Vatikáncov" s „Bránami pekiel", čiže s ostatnými brigádnikmi, ktorí voči nim prechovávali sympatie.
Hoci vedúci nútili brigádnikov pracovať aj v nedeľu, rehoľníci putovali 6 km na svätú omšu do Púchova alebo do Udiče. Študenti gymnázií, ktorí išli s nimi, boli vylučovaní zo školy. Nastúpení v päticiach napriek zákazu rehoľníci pochodovali do kostola v Púchove za spevu piesne: „Mlaď Bohu verná, Kristove čaty, zástavu našu zdobí kríž..." Obyvatelia otvárali okná a s plačom sa na nich dívali. Rehoľníci spievali zborové skladby aj v kostole. Keďže pôvodne boli rehoľníci ubytovaní v tábore v blízkosti kostola v Udiči, boli presunutí do hlavného tábora, ktorý bol od kostola ďaleko. Pretože kompa cez Váh premávala iba ráno a večer a na pobyt mimo tábora bolo nutné povolenie, bol problém ísť do obcí do kostola. Preto sa mnohí rehoľníci po pracovnej dobe po skupinkách pri Váhu modlili ruženec, litánie a iné modlitby.
V skorých ranných hodinách už o štvrtej hodine sa v barakoch konali tajné sväté omše, ktoré rehoľníkom dodávali odvahu. Tí, ktorí nešli na sv. omšu z bezpečnostných dôvodov, prijímali Eucharistiu, zabezpečovanú jezuitmi po meditácii a ranných modlitbách. Podobné modlitby a duchovné čítanie boli aj večer a barak, kde sa konali, bol strážený inými rehoľníkmi. Saleziáni mali v barakoch malé oltáre sv. Jána Bosca a sv. Dominika Savia a v kufri uchovávali Eucharistiu, ktorú v nedeľu prinášali z kostola a pri ktorej mali nočnú adoráciu na prvý piatok. V tábore sa nachádzali dvaja františkánski kňazi, o ktorých kňazstve vedenie nevedelo: páter Amand Macko (vysvätený počas internovania) a páter Lukáš Vrábeľ (vysvätený rok pred dokončením teologického štúdia). Duchovnými vodcami ostatných boli salezián Anton Hlinka a vincentín Emil Schmidt, ktorí rozdávali sv. prijímanie a mali styky s kňazmi. Obaja boli z Priehrady prevezení do Kostolnej, keď vedenie tábora pristihlo pri spovedaní kňaza z Ladiec, ktoré zorganizovali. Baraky boli totiž do neskorých nočných hodín sledované „špicľami".
V júli rehoľníkov tajne navštívil počas svojho úteku z centralizačného kláštora v Podolínci saleziánsky kňaz don Ernest Macák, ktorý pripravoval úteky do zahraničia a ich vedením poveril dona Titusa Zemana, ktorého proces blahorečenia prebieha. Ten tajne navštívil rehoľníkov na priehrade na prelome júla a augusta. Bol oblečený rovnako ako brigádnici, dodával im odvahu, povzbudzoval ich a informoval o príprave útekov do zahraničia. Navštívili ich aj ďalší saleziánsky kňazi don Tibor Strnisko, don Viliam Vagač a don Jozef Strečanský, ktorý ich pri Váhu tajne spovedal. Rehoľníci tajne navštevovali centralizačný kláštor v Belušských Slatinách, kde boli internovaní kňazi, u ktorých si obnovovali rehoľné sľuby a radili sa s nimi. Na základe listu dona Ernesta Macáka z Podolínca si zaviedli súťaž v sebazapieraní v otázke čistoty, ktorej výsledky vyvesili na stenu.
Ako stravu dostávali čiernu zrnkovú kávu, chlieb, margarín a marmeládu. Keď im zvýšilo, dávali to ženám z Milochova a Nosíc, ktoré prichádzali kompou do tábora pre starý chlieb a rehoľníkom z vďačnosti priniesli občas ovocie, koláče i mäso. V každú nedeľu rehoľníkov navštevovali rehoľné sestry a prinášali im stravu na prilepšenie. Vodu na pitie mali v kanvách na izbách, umývať sa chodili do potoka, kde aj umývali riad (vojenskú šálku a lyžicu – na všetky jedlá).
Pobyt jedného turnusu na Priehrade mládeže, ktorými prešli stovky rehoľníkov, trval dva-tri mesiace. Po jeho skončení sa rehoľníci vrátili do preškoľovacieho kláštora v Kostolnej na ďalšie minimálne dvojtýždňové politické školenie, ktoré bolo zakončené písomnou a ústnou skúškou a pohovorom s kádrovacou komisiou. Udelené hodnotenie 1, 2, 3 a 4 zohľadňovalo aj posudky bezpečnostných a straníckych orgánov z ich rodnej obce. Štvorkári boli poslaní na ďalšie preškolenie do preškoľovacieho kláštora v Pezinku, ostatní „preškolení" boli prepustení k rodičom, aby tam zanechávali rehoľný život, našli si civilné zamestnanie alebo školu a oženili sa. Po prepustení však mnohí mladí rehoľníci dostali povolávací rozkaz do Pomocných technických práporov (PTP) – vojenských táborov nútených prác. Viacerí udržiavali vzájomné kontakty, snažili sa udržiavať rehoľný život, tajne dokončiť teologické štúdiá a prijať tajnú vysviacku (napríklad kapucín Matúš Vanček, jezuiti Karol Ďurček a Ferdinand Takáč atď.). Mnohí z nich boli za to odsúdení a uväznení (napríklad bohoslovec - vincentín Ján Havlík, ktorého proces blahorečenia prebieha a ktorý zomrel na následky väzenia). Ďalší sa úspešne alebo neúspešne pokúsili o útek do zahraničia cez rieku Moravu, kde dokončili štúdiá a prijali kňazské svätenie. Utečenci – saleziáni robili Slovensku dobré meno v zahraničí. Pričinili sa o založenie slovenského malého seminára v Ríme, a Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, písali, vydávali a prekladali náboženskú literatúru a posielali ju na Slovensko, prispievali do vysielania Vatikánskeho rozhlasu, Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a rádia Stephanus. Prednášali na univerzitách, venovali sa utečeneckej mládeži v Belgicku, pôsobili ako misionári v mnohých krajinách a sprevádzali pútnikov v Ríme. Boli to napríklad saleziáni Rudolf Blatnický, Anton Hlinka, Juraj Török, Andrej Paulíny, Klement Poláček, Stanislav Kmotorka, Medard Štepanovský, Stanislav Štrba, Ján Šutka, Pavol Tuna, Alojz Ondrejka, Vojtech Zeman, Ján Tocký a ďalší. Miesta na Priehrade mládeže, kde rehoľníci žili a pracovali od apríla do septembra 1950, sú už dnes zatopené pod hladinou priehrady.
Peter Sandtner
Vytvoril Viadon, s.r.o., generuje redakčný systém NetBase