To všetko je fajn. No najdôležitejšie, čo nás spája, je krst a Eucharistia. Krstom sme sa stali údmi Kristovho tela, Cirkvi, Eucharistiou sa toto „členstvo" upevňuje a prehlbuje. A sviatosťou zmierenia sa uzdravuje. Všetko ostatné – malé spoločenstvá, akcie, stretnutia... – má svoj koreň, svoje opodstatnenie v týchto sviatostiach, v tej pravde, že sme Božím chrámom tak jednotlivci, ako aj miestna cirkev, ktorá je súčasťou celej Cirkvi. Takáto vízia nás chráni pred závisťou, hnevom, ohováraním..., lebo vnímame ľudí okolo seba ako súčasť vlastného tela: „Som Kristov a ľudia okolo mňa sú tiež jeho."
Ak spomenuté hriechy v tvojom živote či v živote tvojej farnosti sú, podstata problému je kdesi v chápaní Cirkvi ako živého tela, ako Božej stavby, ako Božieho ľudu... Dnešná slávnosť a každá slávnosť posviacky chrámu by mala napomôcť prehĺbeniu chápania prežívania Cirkvi ako spoločenstva vykúpených.
Každý kostol má dve základné úlohy. Jedna je daná tým, že v ňom prebýva Boh a koná sa v ňom bohoslužba. Druhá spočíva v tom, že je znakom prítomnosti živej Cirkvi v danom mieste. Kým prvá je fakt, na ktorý v podstate nemáme nijaký priamy vplyv, druhá veľmi závisí od toho, ako žijeme svoju spásu, ako tvoríme viditeľné spoločenstvo. Vo svete je mnoho kostolov, ktoré majú už len historickú a umeleckú hodnotu, nie sú symbolom nijakého spoločenstva, dokonca v nich už ani nie je Eucharistia... Ako sa to stalo? Ľudia sa zamerali na seba a zabudli na Boha. Hovorím to veľmi všeobecne, konkrétne historické okolnosti mohli byť rôzne, ale kdesi v pozadí je asi toto – veriacich ubúdalo a pribúdalo neveriacich.
Čo charakterizuje živú Cirkev? Päť vecí – modlitba (predovšetkým svätá omša, ale aj modlitbové spoločenstvá), Sväté písmo a učenie Cirkvi (nielen homílie, ale aj biblické štúdium a biblické skupiny), slávenie sviatostí (zdôrazňujem slovo slávenie; pričom viem si predstaviť aj fungovanie skupín laikov, ktoré pripravujú liturgické slávnosti po obsahovej stránke) a napokon služba prejavovaná v dvoch rovinách – služba v Cirkvi (miništrovanie dospelých, lektori, upratovanie kostola, pastoračné centrum, vedenie modlitbových skupín, skupín biblického štúdia, katechizácia... – aj tie posledné ako služby laikov, nie kňaza) a služba v spoločnosti, prejavovaná najmä charitou a záujmom o veci verejné (poviem takú myšlienku – do miestnych zastupiteľstiev by mali hrnúť predovšetkým praktizujúci kresťania; je pre mňa záhadou, prečo túto oblasť nechávame na tých, čo Boha nemilujú alebo im je ľahostajný...).
Čiže nie množstvo akcií, ich pestrosť a zaujímavosť, ale tých päť vecí rozhoduje o tom, či je daná miestna cirkev živá, či kostol v nej je len na jeho prvú úlohu (Boží príbytok a bohoslužba), alebo či plní aj tú druhú – je znakom prítomnosti živej Cirkvi.
Čo môžeme osobne v tejto veci urobiť? Prvá vec je udržiavať zdravie v tele Cirkvi – predovšetkým sviatosťou zmierenia. Potom upevňovať zväzky, ktoré medzi nami vznikli krstom – najmä prijímaním Eucharistie. A od toho sa odvíjajú ďalšie veci, načrtnuté v charakteristike živej Cirkvi. Založ skupinku biblického štúdia. Pozvi pár ľudí k sebe a začnite sa spolu modliť. Choď za kňazom a povedz mu, že chceš čítať čítanie pri svätej omši alebo byť mimoriadnym rozdávateľom Eucharistie (vieš, ako by sa potešili mnohí nevládni, keby si im každú nedeľu doniesol Pána Ježiša?). Zorganizuj miestnu charitu. Kandiduj vo voľbách... Oh, úloh je toľko...
Slávnosť výročia posviacky ktoréhokoľvek kostola je pripomenutím si a ďakovaním, že v tej farnosti kedysi bola taká živá Cirkev, že chcela mať vonkajší znak svojho života s Bohom. Je časom spytovania svedomia, či sme verní odkazu týchto našich otcov, ktorí chrám stavali. Je časom nového rozhodnutia sa pre život s Bohom...
Vznešený Bože, pripravuješ si z nás ako zo živých a vybraných kameňov duchovný chrám; prosíme ťa, zošli svojej Cirkvi Ducha Svätého, aby neprestajne pôsobil v tvojich veriacich a budoval z nich nebeský Jeruzalem. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.