Zamyslenie na slávnosť Krista Kráľa: Svetlo v tme

Už dvetisíc rokov žije Cirkev vo zvláštnom paradoxe. Na jednej strane sa raduje z Ježišovho víťazstva, z nastolenia jeho kráľovstva,

oslavuje Krista ako Kráľa, vládcu celého vesmíru, na druhej strane vyznáva, že na príchod jeho kráľovstva a plné panovanie ešte len čaká. Aj sa radujeme, aj trpíme. Aj oslavujeme, aj čakáme na definitívnu oslavu. Niekedy je to vyčerpávajúce a únavné, lebo tak radi by sme mali veci už definitívne vyriešené. Je pre nás prirodzené tešiť sa a radovať, keď nejakú prácu dobre ukončíme. No zdá sa, že Božie kráľovstvo je niečo, čo budeme definitívne vnímať, prežívať a oslavovať až vo chvíli svojej smrti alebo vo chvíli Ježišovho druhého príchodu.

Je to niečo, čo je údelom aj každého veriaceho, nielen Cirkvi ako takej. Niekedy prežívame akoby záblesky neba, Božej prítomnosti. Napríklad včera: už niekoľko dní som vnímal, že chcem ísť na spoveď. No hoci som si niekoľkokrát sadol s túžbou dobre sa pripraviť, nebol som schopný sústrediť sa a spytovať si svedomie. No Boh videl moju túžbu a keď som nečakane stretol známeho kňaza, bez váhania som ho poprosil o sviatosť zmierenia, hoci som vedel, že formálne nie som pripravený. Bola z toho krásna spoveď, keď som vnímal, akoby Boh sám predo mnou odhaľoval moje zlyhania posledných týždňov a daroval mi odpustenie. Keď som sa potom pokúšal sústrediť sa na modlitbu, ktorú som dostal ako skutok pokánia, už to nešlo. Opäť akoby tma, premáhaná úsilím ostať srdcom pri Bohu.

Iný zážitok posledných dní. Veľmi sme s manželkou túžili, aby náš sused, už starší človek, išiel na spoveď po mnohých rokoch. V stredu sa tak stalo. Obaja sme radostne vnímali, akoby sa už začal Svätý rok milosrdenstva. A dnes, keď mám písať tento text, v srdci zrazu nijaká radosť, len únava a až nechuť napísať čo len riadok.

Žijeme v stave aj-aj. Aj trpíme, aj sa radujeme. Aj prežívame život s Ježišom, Boh nám je blízko, aj čakáme na jeho druhý príchod. Aj oslavujeme Krista ako kráľa, aj ho vnímame ako pokoreného a potupeného na kríži. Je to paradox, no nie je to protirečenie. Žijeme v čase, no mnohé sa „deje" mimo času, mimo nášho viditeľného sveta. Božia réžia nikdy nezlyhá. Preto vieme aj plakať s plačúcimi, aj sa radovať s radujúcimi. Preto vieme oplývať hojnosťou aj núdzu trieť. Nič nás neoddelí od Božej lásky v Kristovi Ježišovi.

Presne o rok sa bude končiť Svätý rok milosrdenstva. Svätý Otec napísal, že to bude deň vďačnosti Najsvätejšej Trojici „za to, že nám darovala tento mimoriadny čas milosti" (MV 5). Dovtedy ešte prežijeme mnohé aj-aj. Svetlo aj tmu. No v šťastí i nešťastí, v zdraví i chorobe neustále trénujme svoju schopnosť počuť, vnímať a vidieť Boha a byť mu vďační, aby takto o rok s nami ďakovali mnohí okolo nás, ktorí dnes na Boha ani nepomyslia...

Na stiahnutie

22. 11. 2015.doc

Návrat späť