SK | DE | EN
mapa stránok | RSS

Facebook RSS Google+ Twitter YouTube

No s ním sa z nich stáva drahocenný poklad pre večný život. Alebo toto moje písanie – niekedy mám pocit, že sú to len slohové cvičenia, hoci sa usilujem počúvať Boží hlas. No na druhej strane dúfam, že vo večnosti mi láskavý Boh ukáže, na čo všetko bolo moje úsilie dobré.

Čo teda dáva nekonečnú hodnotu umývaniu riadov, posielaniu e-mailov, klikaniu na „páči sa mi" na „fejsbúku", rúbaniu dreva, sedeniu pri pokladni v obchode, vysvetľovaniu nového učiva deťom v škole, trpezlivému sedeniu v spovednici, desiatim centom do zvončeka, ošetrovaniu chorých, kľačaniu pred Eucharistiou...? Božie povolanie. Plnenie Božej vôle. Budovanie Božieho kráľovstva.

A čo z tých istých skutkov robí cestu do pekla? Svojvôľa, egoizmus, pýcha...

Paradox malosti a veľkosti človeka umožňuje správne prežívať viera. Vo svojich očiach som vždy malý („Pane, odíď odo mňa..."), ale v Božích môžem byť zároveň veľký, jedinečný, nenahraditeľný („Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí..."). K tomu je potrebná skutočná pokora, ktorá nemá nič spoločné s pyšnou pokorou (napríklad keď tvrdím, že sa na nič nehodím, a preto ani nič nerobím). K tomu je potrebná viera, že som Bohom nesmierne milovaný práve taký, aký som, a že práve takého ma potrebuje. Že keď som slabý, vtedy som najpripravenejší konať Božie dielo... „Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou" (1 Kor 15, 10).

Avšak uvedomenie si tejto pravdy prirodzene (v dôsledku hriechu) vyvoláva v človeku túžbu, že čosi musí dokázať aj sám. Ako Peter v dnešnom evanjeliu – iste veľmi chcel byť s Ježišom, ale až potom, keď nebude „hriešny človek". Až keď zvládne svoj hriech, potom pôjde za ním: „Pane, už chcem a môžem byť s tebou, lebo som sa zbavil hriechu." Všakže táto veta akosi nepasuje k evanjeliu? Lebo našou úlohou nie je zbaviť sa hriechu, ale priľnúť k Ježišovi, vytrvalo sa odovzdávať do Božích rúk, od neho očakávať záchranu. A dôsledkom takého prebývania s Ježišom bude to, že to on nás postupne (a niekedy aj naraz) zbaví hriechu. V spolupráci s našou dobrou vôľou...

Aj Rok milosrdenstva je o tomto paradoxe. V podstate malými skutkami môžeme získať plnomocné odpustky. Potom prejavíme milosrdenstvo drobným skutkom milosrdenstva a Boh nás odmení večnými dobrami. Tiež zmenou sveta, po akej túži pápež František, zmenou, ktorá je cieľom jubilejného roka.

Nedaj sa znechutiť diablovým nahováraním, že tvoje drobné skutky lásky si nik nevšimne. Konaj a ovocie bude veľké, hoci ho možno uvidíš až po rokoch alebo dokonca až v nebi.

Nedávno sa u nás zastavil istý kňaz. Pred vyše dvadsiatimi rokmi som sa s ním ešte ako s bohoslovcom niekoľkokrát stretol. Bol som sprvoti prekvapený, že ma po takom čase vyhľadal. Dôvod jeho návštevy som pochopil, keď povedal, že mi chce za tie stretnutia poďakovať, že veľmi ovplyvnili jeho kňazskú cestu. Vôbec si nepamätám, o čom sme sa kedysi rozprávali. Ale Boh chcel, aby som bol vtedy jeho nástrojom.

Pri svojom úsilí byť veľký v malosti, prosím, nezabudni na jedno – všetko súvisí s tým, „čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim" (1 Kor 15, 3 – 5). A v sile tejto živej pravdy môžu aj tvoje úprimné slová: „Tu som, mňa pošli" (Iz 6, 8) zmeniť svet.