Zamyslenie na 34. nedeľu v Cezročnom období – Krista Kráľa: Ježiš je Pán!

„Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom" (1 Kor 12, 3b).

Niekoľko myšlienok mi prichádza na um pri čítaní textov dnešnej slávnosti Krista Kráľa.

Prvou je konštatovanie o ovciach, ktoré „sa rozpŕchli v oblačnom a hmlistom čase" (Ez 34, 12). Teraz je taký čas, neistý, nepokojný, vzbudzujúci obavy i reptanie. Pastier však hovorí, že sa o svoje ovce postará a vyslobodí ich. To je nádej pre všetkých, ktorí v tejto dobe ani nevedia, kde boli zahnaní, kde sa rozpŕchli svojím reptaním šomraním, vzdorom. Je to nádej aj pre mňa, že ma Pán prevedie cez zlý čas, veď hovorí: „Stratené ovce vyhľadám, rozptýlené privediem naspäť, zranené obviažem, slabé posilním, tučné a silné ochránim" (Ez 34, 16). Nech som ako Božia ovečka v akomkoľvek stave – stratený či zahnaný či zranený či slabý či tučný a silný –, verím, že Pán ma nenechá a neopustí.

Druhou je žalm, ktorý často spievame na pohreboch, ale ktorý si oveľa väčšmi potrebujeme pripomínať v dňoch, keď máme pocit, že nám čosi chýba, že sme obmedzovaní. „Pán je môj pastier, nič mi nechýba" (Ž 23, 1). Ako veľmi potrebujeme konať pokánie za to, že práve toto Božie slovo svojím konaním často popierame. Nemôžem ísť na svätú omšu? „Pán je môj pastier, nič mi nechýba..." Musím byť v karanténe? „Pán je môj pastier, nič mi nechýba..." Najbližší nechápu, prečo som pokojný, kým oni sa rozčuľujú? „Pán je môj pastier, nič mi nechýba..."

Treťou je Pavlov text o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Hovorí mi dve veci – že ak Ježiš vstal z mŕtvych, tak má moc vykonať všetko to, čo Boh vo Svätom písme prisľubuje. A že aj ja raz budem vzkriesený.

No a to ma privádza k poslednej myšlienke z dnešných textov. Budem vzkriesený a budem súdený. Budem sa môcť s dôverou postaviť pred Sudcu? Bude moje pokánie stačiť na to, aby ma postavil po pravici? Viem, že nebude. Ale budem sa držať Ježišovej ruky. Každý deň si to nejakým spôsobom nacvičujem (v dnešnom evanjeliu je celý zoznam týchto spôsobov). A dúfam, že Ježiš moju ruku v tom rozhodujúcom okamihu nepustí.

* * *

Týmto textom končím ôsmy rok písania zamyslení pre diecéznu stránku. Ak mi Pán Boh dožičí zdravia tela i mysle, rád budem pokračovať. No prosím každého, kto tento text číta, aby sa za dnes mňa pomodlil. Aby som mohol stále svojimi písmenkami vyznávať: „Ježiš je Pán!" (1 Kor 12, 3), ako to bolo mottom týchto textov v práve skončenom liturgickom roku.

Na stiahnutie

22. 11. 2020.doc

Návrat späť