Zamyslenie na 33. cezročnú nedeľu: Ježiš príde!
či Ježiš neprichádza na nebeských oblakoch, alebo pri modlitbe Otčenáš pozrieť do okna, či neprichádza nebeské kráľovstvo, nebudeme zaskočení, keď jedného dňa Ježiš skutočne príde. Sme ľuďmi očakávania.
V Knihe Nehemiáš je opísaná situácia, ako navrátilci zo zajatia opravovali jeruzalemské múry – jednou rukou pracovali a druhou zvierali zbraň, stále pripravení postaviť sa proti útoku nepriateľa. Tak ich nepriateľ nemohol zaskočiť. Aj my sme povolaní robiť niečo podobné – na jednej strane zo všetkých síl pracujeme na tomto svete, plníme si povinnosti, staviame, sadíme, sejeme, zbierame úrodu, kupujeme, predávame..., ale na druhej strane nesmieme zabúdať na to, že Ježiš sa kedykoľvek môže vrátiť. A to „nezabúdať" pre nás znamená žiť s Ježišom, ktorý je neviditeľne s nami stále.
Skús si rozmeniť na drobné, čo pre teba znamená žiť stále s Ježišom. Modlitbu srdca? „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym." Úsilie nezostávať v hriechu? „Bože, celým srdcom ťa milujem, a preto ľutujem, že som zhrešil... Prosím, odpusť mi pre krv Kristovu a naplň ma opäť svojím Svätým Duchom." Piesne chvál? Úsmev na tvári aj pre človeka, ktorý ti lezie na nervy?...
Čítal som tento týždeň knihu Milovať zľutovanie jedného z najvýznamnejších morálnych teológov 20. storočia, pátra Berharda Häringa CSsR. Hovorí v nej okrem iného aj o (neúmyselnom) ateistickom zmýšľaní mnohých kresťanov a pokladá ho za jeden z najväčších problémov našej doby. Prejavuje sa tým, že úsilie byť s Bohom a samotný Boh nie je pre mnohých kresťanov na prvom mieste. Niežeby o Boha nemali záujem, ale byť s Bohom nie je pre nich prvoradé. A keďže tak žijú mnohí, mnohí to pokladajú za normálne kresťanstvo.
Ako sa to prejavuje? Stačí sa pozrieť na naše bežné rozhovory. Krútia sa okolo peňazí, zdravia, roboty, dovoleniek. Nehovorím, že je to nesprávne. Ak sa však nikdy nedostaneme ďalej, ak téma Boh je u nás tabu, tak vlastne dávame najavo, že nič iné pre nás nie je prvoradé...
V stredu mi volali z nejakej reklamnej agentúry. Takmer nikdy také telefonáty neodmietam, lebo v nich vidím príležitosť osloviť neznámeho človeka a ukázať mu aspoň trochu cestu k Bohu. Ak mi na to dajú príležitosť. Ani teraz som sa nesklamal. Ponúkali produkty pre zdravie, „veď to je najdôležitejšie". A hneď bola príležitosť na rozhovor, ktorý viedol k tomu, že je dôležitejšie čosi iné – dobrý život, ktorý je možný, aj keď je človek chorý... Je mi ľúto, že som nemal odvahu prísť v rozhovore až k Ježišovi, ku kráse života s ním.
Čo je prvoradé pre teba? Keď niekomu blahoželáš k narodeninám, želáš mu v prvom rade pevné zdravie a veľa šťastia, alebo veľmi blízky vzťah s Ježišom, Božie požehnanie? Náš otecko nás ako deti naučil takúto gratuláciu: „Nech ťa Pán Boh živí, dá sily do každej žily a po smrti slávu večnú." Radi si ju v rodine hovoríme pri každej oslave...
Keď sa dnes budeš modliť Otčenáš, pozri sa do okna, či neprichádza Božie kráľovstvo. Nečakaj až na tie mimoriadne znamenia, ktoré nastanú, keď príde, ale už teraz vnímaj, ako rastie v tvojom srdci, v tvojom zmýšľaní i konaní. Potom sa nebudeš musieť báť, keď budú padať hviezdy...
Na stiahnutie
15. 11. 2015.doc
Vytvoril Viadon, s.r.o., generuje redakčný systém NetBase