Zamyslenie na 31. cezročnú nedeľu: „Dušičky“

Je pre mňa záhadou, prečo sme sa ako Cirkev nechali zahnať s pohrebmi (aj s témou smrti) na cintoríny do Domov smútku

(či nádeje, ako ich niekde volajú). Viem, že sú na to praktické dôvody, ale je vždy to, čo je praktické, zároveň aj najlepšie? Nemal by zomrelý člen Cirkvi odchádzať na odpočinok z kostola? Odprevádzaný farským spoločenstvom, nielen najbližšou rodinou a pár ženami, ktoré berú svoju účasť na pohreboch ako službu (za čo im patrí chvála a uznanie)?

Viem, že to, čo teraz napíšem, môže niekoho pohoršiť, ale risknem to. Mám predstavu o svojom pohrebe.

V prvom rade by som bol veľmi rád, keby ma po smrti nedali niekde do chladničky, ale aby ma nechali doma a tam sa pri mne modlili. Keď vieme dávať na cintoríny drahé pomníky – vraj ako prejav úcty k zosnulému –, je taký problém mať ako prejav úcty modlitbovú službu pri mŕtvom doma? Nikdy nezabudnem, ako som strávil noc pri svojom mŕtvom otcovi. A o desať rokov neskôr pri mame. Bol to čas ďakovania i odprosovania aj odpúšťania...

Potom by som chcel, aby pohrebná svätá omša bola v kostole. Za účasti farského spoločenstva. Úvodná pieseň by bola Raduj sa, Cirkev Kristova... Veľkonočná! Veď smrť bez Veľkej noci je tragédia. Ale so zmŕtvychvstalým Ježišom je návratom domov...

Prvé čítanie by som chcel mať z Druhej knihy Samuelovej o prenášaní archy zmluvy do chrámu. Mali sme ho na našej svadbe a pri mojom pohrebe by hovorilo o tom, že aj mňa teraz Pán prenáša do nebeského chrámu, lebo som bol počas života jeho nositeľom a príbytkom ako pokrstený. Neraz nie vzorným nositeľom, ale dúfajúcim v jeho milosrdenstvo.

Žalm je pre mňa na pohreb jednoznačný: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho" (Ž 122). Žalm radosti z návratu domov!

Evanjelium by som chcel o poklade na poli, o vzácnej perle. Uchvátilo ma totiž vysvetlenie, že tým pokladom, tou perlou môžem byť ja a Ježiš je ten, ktorý dal všetko za to, aby si ma získal. Veľmi by som chcel, aby kazateľ túto pravdu potom oznámil v homílii.

Bol by som veľmi rád, keby spoločné modlitby veriacich neboli nejaké paušálne z knihy, ale bratia a sestry, s ktorými som sa modlieval modlitby chvál, by rozozneli kostol chválami Božej dobroty. Spevmi v jazykoch. Jednoducho radosťou z Božieho víťazstva...

Rímsky kánon a slávnostné trojité Amen na jeho záver je samozrejmosťou... Počas svätého prijímania (prosím, pod oboma spôsobmi!) by mohlo znieť slávnostné Aleluja z Händlovho Mesiáša. Na oslavu Boha, ktorý nás sýti svojím telom a krvou. A tiež preto, lebo idem do Božej zeme, kde vládne jas. Je to nesmierny dôvod na radosť!

A po požehnaní by som chcel pieseň k Matke ustavičnej pomoci. „Syn tvoj drahý, prv než skonal, keď ho súžil smrtný znoj, k tebe, Matka, z kríža zvolal: Žena, pozri, hľa, syn tvoj!"

Nasledovala by púť viery na cintorín. Potešilo by ma, keby prišli všetci gitaristi, s ktorými som kedy spieval (najmä na stretnutiach v podzemnej Cirkvi) a celou cestou na cintorín by znelo Z mŕtvych vstal Pán, úžasná pieseň neokatechumenátu. Aké by to bolo svedectvo viery! Nie mojej, veď mňa by už len niesli, ale všetkých tých usmiatych ľudí, ktorí veria vo vzkriesenie tela a vo večný život!

Na záver obradu pri hrobe by všetci spievali Toto je deň, ktorý dal nám Pán...

A mám aj jednu márnivú :-) predstavu – v miestnom rozhlase by po pohrebe znelo Čajkovského Capriccio.

Rozumieš? Dnes Cirkev nenarieka nad tými, čo zosnuli, ale pomáha im prejsť do neba. Pohreb nie je časom smútku, ale len zármutku. No predovšetkým nádeje. Radostnej nádeje. Lebo život sa smrťou nekončí, iba mení... Ideš aj ty do Božej zeme?

Bože, kráľ neba a zeme, veď a posväcuj dnes naše srdce i telo, spravuj a ovládaj naše myšlienky, reči a skutky podľa tvojho zákona a podľa tvojich prikázaní, aby sme s tvojou pomocou dosiahli spásu a slobodu tu i vo večnosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Na stiahnutie

2. 11. 2014 A4.doc

Návrat späť